Veľmi nerád to hovorím, ale je to tak: historickými svedectvami nemožno dokázať, že kedykoľvek v histórii došlo k neuveriteľným, nezvyčajným, senzačným udalostiam, ktoré sa dnes nestávajú a ktoré odporujú našim základným poznatkom o prírode. Je to smutné, ale vyplýva z toho aj to, že ani existenciu zázrakov, o ktoré sa opiera kresťanská viera, najmä zázraku Kristovho vzkriesenia, nemožno historicky dosvedčiť. Správne preto konajú tí kresťania, ktorí iba veria, že k takým udalostiam došlo a netrápia sa dôkazmi, dokladmi, či svedectvami.
„Žádné svědectví není s to dokázat zázrak, ledaže by šlo o svědectví takového druhu, že by jeho klamnost byla zázračnější než fakt, který se snaží dokázat.“
(David Hume, Zkoumání lidského rozumu, X.2.91)
Tomuto problému venoval pozornosť už zakladateľ moderného skepticizmu David Hume (1711 – 1776) a citátmi z jeho diela ukážem, ako pri tejto jednoduchej – ale v jeho dobe odvážnej – úvahe postupoval. Držať sa budem českého prekladu diela Zkoumání lidského rozumu, Svoboda, Praha 1972, z ktorého pochádza aj motto tohto príspevku. Desiata kapitola má názov „O zázracích“ a keď si ju celú prečítate a pochopíte, nemusíte po celý zvyšok života už na zázraky myslieť. Citujem z prvej časti tejto kapitoly:
„K nejlépe osvědčeným zázrakům světských dějin patří ten, který vypravuje Tacitus o Vespasianovi; ten prý v Alexandrii uzdravil slepce svou slinou a chromého pouhým dotykem své nohy, a to na rozkaz boha Serapida, který se těm ubožákům zjevil a přikázal jim, aby se obrátili na císaře, že je zázračně uzdraví. Příběh najdeme u znamenitého historika, kde jeho svědectví mnoho okolností dodáva váhy a dalo by se bohatě rozvést rozumovými vývody a vymluvností, kdyby dnes někomu záleželo na tom, aby posílil průkaznost oné vyčichlé a modlářské pověry. Je tu vážnost, solidnost, stáří a počestnost tak velkého císaře, který celý svůj život se choval kamarádsky k svým přátelům a dvořanům a nikdy se netvářil božsky, jak to dělali Alexandr a Darius; je tu současný dějepisec, známý svou přímostí a pravdomluvností, mimoto snad největší a nejbystřejší génius celého starověku a tak prostý vší lehkověrnosti, že byl naopak obviňován z bezbožectví a neúcty k náboženství.
Jsou tu dále osoby známé svou soudností a pravdomluvností, jak se právem domníváme, na základě jejichž svědectví vypráví o zázraku; jsou tu očití svědkové té události, kteří potvrdili své svědectví, když Flaviovci byli zbaveneni císařství a nemohli už odměňovat lež… Když k tomu přidáme ještě veřejnost těch faktů, jak jsou nám vypravováva, neumíme si ani představit důkaz pre nepravdu tak hrubou a hmatatelnou.“ (str. 171 – 172)
Aby sa čitateľ nemohol vykrúcať a pochybovať, či D. Hume cituje Tacita verne, či jeho rozprávanie neprekrucuje, budem citovať text, na ktorý sa D. Hume odvoláva. Ide o dielo Dejiny (IV.81) a v ňom sa píše – podľa prekladu Antonína Minaříka – toto:
„Za těch měsíců, kdy Vespasianus čekal v Alexandrii na letní větry, které pravidelně vanou v určité dny, a na bezpečnou plavbu po moři, udály se mnohé divy, jimiž se projevovala přízeň nebe a jakási náklonnost bohů k Vespasianovi. Jakýsi prostý člověk z Alexandrie, známý ztrátou zraku, padl mu k nohám a nářkem se dožadoval vyléčení své slepoty; učinil to z vnuknutí boha Serápida, kterého před jinými bohy uctívá ten národ oddaný náboženskému blouznění, a prosil císaře, aby se nad ním slitoval a plivl mu na líce a oční víčka. Jiný s chorou rukou na pokyn téhož boha prosil, aby na něho císař šlápl svým chodidlem. Vespasianus se tomu zpočátku smál a nevšímal si toho; když však oni naléhali, brzy se obával pověsti o neúspěchu, brzy zapřísaháním ubožáků samých a řečmi lichotníků nabýval naděje. Konečně si vyžádal dobrozdaní lékařů, zda taková slepota a takový neduh jsou lidskou mocí vyléčitelné. Lékaři se vyjadřovali různě: prvnímu že neodumřela síla zraku a že se vrátí, budou-li odstraněny závady; druhému že vymknuté údy mohou být napraveny, bude-li působit léčivá síla; že to snad je přání bohů a že císař byl vyvolen za nástroj boží a konečně sláva úspěšného léčení připadne Caesarovi, nezdaří-li sa, posměch stihne ubožáky. Vespasianus tedy, v přesvědčení, že je všechno dostupné jeho štěstí a že již není vůbec nic, čemu by se o něm nemohlo věřit, sám s radostnou tváří za napjatého očekávání lidu, který při tom stál, vykonal, co se po něm žádalo. A hned byla ruka schopná užitečné činnosti a slepci opět zasvitl den. Obojí vypravují lidé, kteří byli při tom, ještě nyní, kdy již nekyne žádná odměna za výmysl.“
(P. C. Tacitus, Z dějin císařského Říma, Antická knihovna, Svoboda, Praha 1976, str. 267 – 268)
Porovnajme toto Tacitovo svedectvo o zázraku so svedectvami evanjelií. Aj keby boli všetky správy o zázrakoch, popísané v evanjeliách, rovnako vierohodné ako svedectvo Tacitovo, vzniká otázka: prečo veriť evanjeliám a prečo neveriť Tacitovi? Prečo veriť, že Kristus (o ktorom sa okrem evanjelií nikto nezmieňuje, a ktorého samotná existencia je pochybná) vrátil zrak slepcovi, ale už neveriť, že to isté dokázal dobre známy rímsky cisár? Prečo veriť anonymným autorom evanjelií, ale už neveriť známemu historikovi? Len preto, že Tacitus nie je zázrakom nadšený rovnako ako sú evanjelisti nadšení Kristovými zázrakmi, či preto, že Vespasianus týmto svojim zázrakom nerobil propagandu žiadnemu novému učeniu, neohlasoval príchod nového kráľovstva?
Ale pokračujme ešte chvíľku v Humovom texte, má nám ešte čo povedať:
„Pozoruhodný příběh vypráví také kardinál de Retz, který si zaslouží naši pozornost. Když tento intrikánský politik utekl do Španělska, aby ušel pronásledování svých nepřátel, dostal se do hlavního města Aragonska, Zaragozy. Tam mu v katedrále ukázali člověka, který byl sedm let kostelníkem, a každý občan města, který v tom chrámě konal pobožnost, ho znal. Celou tu dobu ho viděli bez nohy; on si však pahýl natíral svatým olejem a noha mu zase narostla. Kardinál nás ujišťuje, že ho viděl s oběma nohama. Zázrak dosvědčovali všichni kanovníci, rovněž všichni lidé z města ten fakt potvrzovali a kardinál podle jejich horlivé zbožnosti soudil, že zázraku všichni pevně věří. Vypravěč byl současníkem domnělého zázraku, byl to člověk nevěřící, prostopášný, ale velmi nadaný; zázrak byl tak zvláštní, že sotva připouští podvod; svědků bylo mnoho a skoro vesměs viděli ten případ takřka na vlastní oči.
Mimo to průkaznost je velmi zesilována okolností, že kardinál sám, který událost vypráví, patrně jí nevěří, nemůže být tedy podezříván ze spoluviny na tom nábožném podvodu. Právem soudil, má-li být podobná věc vyvrácena, že není třeba, aby člověk dovedl detailně vyvracet svědectví a stopovat jeho falešnost po všech okolnostech podvodu a lehkověrnosti až ke vzniku. Věděl, jak je to obvykle nemožné i při malé vzdálenosti od toho místa a času, že tak je to neobyčejně těžké i tam, kde člověk byl při tom, a sice kvůli pobožnůstkářství, prohnanosti a ničemnosti velmi mnohých lidí. Jako rozumný člověk tedy soudil, že takové případy mají podvod napsán ve tváři a že zázrak podepřený jakýmkoli lidským svědectvím je spíše předmětem posměchu než rozumového zkoumání.“ (tamže, str. 172 – 173)
Viem si predstaviť, že budete namietať, že neprítomnosť kostolníkovej nohy nebola dostatočne overená, že kardinál nevidel kostolníka bez nohy, že ho videl až po jej dorastení atď. Budete jednoducho pochybovať. A ja sa vás pýtam: pochybujete rovnako aj o všetkých Kristových zázrakoch, o jeho vzkriesení? Zdá sa mi, že nie, pretože by ste im už dávno prestali veriť. Odkiaľ potom pochádza ten veľký rozdiel vo vašom prístupe? V akom veku ste o vierohodnosti Kristových zázrakov naposledy pochybovali? A pochybovali ste vôbec niekedy? Ale ak ste nikdy nepochybovali, prečo pochybujete o iných zázrakoch, prečo pochybujete o tom, že aj Vespasianus bol schopný vrátiť slepcovi zrak, že aj kostolníkovi mohla dorásť noha?
Myslím si, že k tomu niet už čo dodať. Svedectvom ľudí nemožno dokázať zázraky, svedectvo je na dôkaz aj menej významných udalostí veľmi slabý argument, pretože nikdy nemôžeme vedieť, aké boli kvality ľudí, ktorí tie zázraky dosvedčujú. Ak by som mal mať istotu o zázrakoch, musel by som mať rovnakú istotu aj o svedkoch. Ak by som mal istotu, že to boli ľudia vo všetkom podobní mne, divil by som sa veľmi ich svedectvu, ale nakoniec by som radšej uveril, že predsa len takí kritickí neboli, pretože podľahnúť podvodu, klamu, túžbe po senzácii je pravdepodobnejšie, než byť svedkom akéhokoľvek zázraku. Myslím si nakoniec to isté aj o sebe.
Chápem veľmi dobre, že to, čo hovorím, znamená – povedané obrazne – že keby sa rovno zázrak aj stal, mohol by mu oprávnene uveriť len očitý svedok. Aj ten by však musel ešte skúmať, či sa nestal obeťou podvodu, halucinácie, sugescie. Tvrdím teda, že zázraku by mohol uveriť len ten, kto bol osobne pri tom. Svedectvo o zázraku však už nemožno preniesť na inú osobu. Viera v zázrak je preto prísne individuálna. Lenže to súčasne znamená, že zázrakom nemožno argumentovať v prospech ničoho ani proti ničomu.
Keď som sa prvý raz na tomto mieste chystal pokračovať, zarazil som sa a nevedel som, čo napísať ďalej. Chcel som totiž uviesť príklad nejakého nesmierneho čuda, ktoré by mňa osobne presvedčilo o svojej zázračnosti a naraz som si uvedomil, že by ma vlastne nepresvedčilo nič! Predpokladajme, že by som bol pri tom, ako Kristus „zavolal veľkým hlasom: Lazar, poď von!“ (Jn 11, 43) Ako by som reagoval? Predovšetkým by som asi pochyboval, či Lazar naozaj už štyri dni ležal mŕtvy v hrobe, pochyboval by som, či bol vôbec mŕtvy. Snažil by som sa získať istotu o stave jeho tela pred zázrakom i po ňom. Pýtal by som sa samého Krista, ako to mohol urobiť. Pýtal by som sa ho na mechanizmus vzkriesenia! Kládol by som mu otázky, v akom stave bola krv v Lazarových žilách, čo bolo s jeho ľadvinami, pečeňou, srdcom, mozgom, v akom stave rozkladu bolo celé telo. To by boli veľmi dôležité otázky, pretože by som kvôli tomu zázraku mal uveriť, že ten, čo ho vykonal, je až bohom. A to človek nemôže uveriť iba tak bárskomu, pri tom treba byť veľmi obozretný¹, k čomu vyzýval aj sám Kristus: „Hľaďte, aby vás nikto nezviedol! Lebo mnohí prídu v mojom mene.“ (Mt 24, 4 – 5)
¹ Preto ma vždy prekvapovalo, že údajne očití svedkovia Kristových zázrakov ich prijímali s nevysvetliteľne ledabolou samozrejmosťou a na nič (s výnimkou neveriaceho Tomáša) sa ho nepýtali, ba že takýto postoj považoval Kristus dokonca za správny.
Lenže ja som očitým svedkom Lazarovho vzkriesenia nebol. Odo mňa sa nežiada, aby som uveril svojim očiam. Odo mňa sa nežiada ani len to, aby som uveril ľuďom, ktorých dobre poznám. Odo mňa sa žiada, aby som uveril anonymným autorom prastarého textu, ktorý vznikol nevedno kedy a nevedno kde. Nežiada sa toho odo mňa – vraj kvôli mojej spáse – priveľa?
Uvedomujem si že to, čo tu hovorím, vyzerá temer ako tautológia, že vlastne iba inými slovami tvrdím, že zázrak nie je možný. Lenže to sa zdá iba na prvý pohľad. Zázrak porušuje prírodné zákony a musí sa preto potvrdiť oveľa závažnejšími argumentmi než sú tie, ktorými sa potvrdzujú zákony prírody. Ale svedectvo – ani moje vlastné – takým silným argumentom nie je. Svedectvo aj tisícov súčasne prítomných svedkov môže byť celkom dobre klamlivé. Akým prírodným zákonom odporuje podvod, či zdanie? Žiadnym! Zázrak je mohutná udalosť, kvôli ktorej má človek zmeniť podstatným spôsobom svoj pohľad na svet. A uznať, že k takej prevratnej udalosti došlo, si vyžaduje veľmi silné argumenty. Rozhodne na to nestačí svedectvo davu.
Zákony sa potvrdzujú opakovane, zázraky sa však vyskytujú (údajne) veľmi výnimočne. Dobre, dobre – ja viem, že ináč by neboli zázrakmi, ale ak niekto dokáže vzkriesiť jedného Lazara, mohol by ich vzkriesiť aj tisíc. Ak zázraky naozaj koná boh, zdá sa mi, že mu nezáleží na tom, aby nimi ľudí presvedčil o svojej božskosti, keď ich koná iba sporadicky. Tisíc zázrakov ešte nie je taký počet, aby sa o nich dalo povedať, že už nie sú zázrakmi, že predstavujú prirodzené javy. Zázračnosť zázrakov nie je v ich malom počte, ale v grandióznej miere, akou porušujú zákony prírody, ktoré sme si miliónkrát overili a ktoré vieme – na rozdiel od zázrakov – aj vysvetliť.
Ak by ste sa ma teda spýtali, čo by mal boh urobiť, aby som v neho veril, považoval by som vašu otázku za celkom legitímnu. Možno vás však prekvapím keď vám poviem, že by som od boha neočakával žiadne zázraky. Prečo by si mal boh vyberať akurát taký absurdný spôsob dokazovania svojej existencie? Len preto, že to bolo to jediné, čomu rozumeli nevzdelaní obyvatelia starovekého Orientu? Prečo by mal boh dokazovať svoju existenciu iluzionistickými trikmi a kúzlami? Veď to nie je dôstojné ani jeho, ani ľudí. Zázraky sú blízke mentalite starovekého nomáda, ale nie dnešného človeka, ktorý už rozumie gravitačnému kolapsu hviezd aj expanzii Vesmíru.
Verím, že boh nie je odkázaný na také nedôstojné demonštrácie vlády nad prírodnými silami, aké nám predvádza Starý zákon a evanjelisti. Tie zázraky boli určené tupým ľuďom, ktorí ničomu inému než brutálnej sile nerozumeli. Veď ľudské poznanie sa vyvíja a boh – ak naozaj jestvuje – to nepochybne vie. Prečo by mal preto trvať na primitívnych argumentoch opierajúcich sa o popieranie zákonov, ktoré vraj dal prírode? Mne by stačilo, keby sa mi boh raz za môjho života „ukázal“ – teda dal poznať nejakým jednoznačným spôsobom – pozhováral sa so mnou, vysvetlil mi to, čomu na tvrdeniach viery nerozumiem. Celkom by mi stačila hodinka rozhovoru s bohom, počas ktorej by mi vysvetlil, ako to bolo s tzv. Veľkým treskom, ako je to naozaj s evolúciou živých foriem, čo je podstatou vedomia, prečo bolo možné odpustiť hriechy iba krvavou obeťou božieho syna. Som človek skromný a to by ma celkom uspokojilo. Za takej situácie by som v jeho existenciu uveril bez problémov, pretože by mi ju vysvetlil. Keď boh má (vraj) dostatok času na to, aby sa zaoberal rozlišovaním medzi všednými a smrteľnými hriechmi každého človeka, keď poskytuje audiencie svätým, ktorí za smrteľníkov orodujú, musí mať predsa čas aj na jednu hodinku rozhovoru s každou ľudskou bytosťou. Veď boh je hádam len humánny, či nie? Nechápem tú ľudsky zvrátenú predstavu, podľa ktorej sa boh s človekom hrá na schovávačku, podľa ktorej si človek priazeň boha musí „zaslúžiť“ bezdôvodnou slepou vierou. Nerozumiem predstave boha, ktorý si vyberá komu dá nezaslúžene milosť a komu nie. Od boha neočakávam nič iné, než aby ma nechápal ako idiota, ale ako partnera. Veď ma stvoril údajne na svoj obraz! Myslím si, že z toho je pochopiteľné, prečo od boha zázraky ani len nečakám. Čo od neho čakám, je teplé „ľudské“ slovo, priateľský dialóg. Toto by ma presvedčilo, nie primitívne predvádzanie moci nad prírodou a smrťou. Božia moc, predvádzaná siláckymi kúskami, mi pripadá nevkusná a nebol by som schopný si ju vážiť. Imponovala by mi však jeho ušľachtilosť, inteligencia a láskavosť. Ak by boh jestvoval, nechcel by som sa ho báť, ale vážiť si ho.
A kto by mal mať v tomto dialógu iniciatívu? No predsa boh, lebo on o mne s istotou vie, zatiaľčo ja o ňom neviem nič! Žijem však už dosť dlho a žiadneho oslovenia, tobôž dialógu som sa nedočkal. A to, čo počujem od tých, ktorí sa s ním vraj do takého osobného kontaktu dostali, nerobí na mňa zvlášť dôveryhodný dojem. Veď ani Kristovi nástupcovia na zemi, svätci a vizionári sa netvária tak, akoby boli ohúrení osobným stretnutím so svojim Pánom. Veď ja svoje časté stretnutia s obyčajnou hudbou opisujem vzletnejším a nadšenejším jazykom než oni svoje údajné stretnutia s bohom. Človek sa im nakoniec ani nediví: veď čože za zvestovanie je napríklad také suché oznámenie „Ja som nepoškvrnené počatie“?
Z takého postoja k bohu vyplýva však aj môj pohľad na doklady o existencii jeho syna. Prečo ich tak zatajil, prečo sú všetky správy také obskúrne, protirečivé a pochybné? Ako to, že po pobyte boha na zemi zostalo tak málo a takých chabých dokladov? Ak to bol boží zámer, vôbec mu nerozumiem. Viem si túto situáciu vysvetliť iba tým, že sú to správy o nejestvujúcej bytosti. Sú chabé, podozrivé, nedôveryhodné, pretože za nimi nestojí ani len historická pravda. Od boha by som čakal predsa len čosi onakvejšie. Ale to je len vecou môjho osobného vkusu – možno oprávneného, možno nie.
Rád by som ešte zdôraznil, že autorom diela, na ktoré sa Hume odvoláva, je Publius Cornelius Tacitus (55 – 120), významný a hádam najserióznejší rímsky historik, ktorý je aj autorom jednej z mála zmienok o Kristovi, ktorú neskúsení kresťania skloňujú vo všetkých pádoch. Táto zmienka sa nachádza v diele Anály (XV.44) a pre pohodlie čitateľov budem citovať aj ju:
„No ani ľudským úsilím ani cisárovými štedrými darmi ani kajúcnymi obradmi náboženskými neutíchla zlá povesť, že požiar vznikol na rozkaz.
A tak Nero, aby skoncoval s týmito chýrmi, nastrčil ako vinníkov a najvyberanejšími trestami stíhal tých, ktorí boli nenávidení pre svoje hanebné skutky a ľud ich nazýval kresťanmi. Pôvodcu tohto mena Krista dal za Tiberia popraviť správca Pontský Pilát; táto skazonosná povera, na chvíľu potlačená, znovu a znovu vypukovala, a to nielen v Judei, kolíske tohto zla, lež i v hlavnom meste, kde sa zbiehajú všetky ohavnosti a mrzkosti sveta a nachádzajú hojne stúpencov.“
(P. C. Tacitus, Od skonu božského Augusta, Tatran 1970, str. 327)
Na tomto mieste by som chcel podotknúť, že ak sa dané miesto prijíma ako dôkaz existencie Krista, mohlo by sa hádam akceptovať aj hodnotenie kresťanstva ako „skazonosnej povery“. Veď jedno i druhé pochádza od tohože autora.
Keď som sa už tak pustil do citovania, a táto esej stojí takmer len na citátoch, doplním aj citáty zvyšných „pohanských“ svedectiev o kresťanstve, aby tento príspevok mohli čitatelia používať ako vademecum a aby som uľahčil život aj sebe, lebo sa ma na tieto citáty neustále vypytujú. Tak ich budú mať všetky pekne pokope a mne postačí odkázať ich na tento príspevok!
…
Tzv. Flaviovo svedectvo (Testimonium Flavianum):
„V onom čase žil Ježíš, člověk moudrý, možno-li ho vůbec člověkem nazvati; byl totiž divotvůrcem a učitelem lidí, kteří s láskou přijímají pravdu. A strhl za sebou mnoho Židů a také mnoho ňeků. Byl Kristem. Když ho Pilát potrestal křížem na udání našich předních lidí, nevyhynuli ti, kdož jej od počátku milovali. Ukázal se jim třetího dne zase živý, když před tím o něm Boží proroci zvěstovali toto a mnoho jiných podivuhodných věcí. A dodnes nevymizela obec těch, kdož se po něm nazývají křesťany.“
(Starožitnosti židovské, XVIII.3.3 § 63)
Tomuto svedectvu neverí ani väčšina teológov, napríklad aj preto, lebo toto miesto necituje ani jeden cirkevný otec ešte v 4. storočí. Ale ani keby nejestvoval tento historický argument, jestvuje veľmi jasná námietka: Ak bol Flavius presvedčený, že Ježiš „bol Kristom“, teda prorokovaným Mesiášom, prečo sa sám Flavius nestal kresťanom?
List Plinia ml. cisárovi Traianovi (okolo roku 112) uvádza, že sa v Bitýnii, spravovanej Pliniom, veľmi rozšírili kresťania, ktorí
„sa schádzali v určitý deň pred východom slnka a Kristovi, ako svojmu bohu, spievali piesne.“
(Epistolae X, 96)
Gaius Suetonius Tranquillus uvádza (okolo r. 120), že cisár Claudius
„Židy vypudil z Říma, protože tam z podněcování Chréstova vytrvale tropili nepokoje.“
(Životopisy dvanácti císařů, Odeon, Praha 1966, str. 220)
a tiež, že za Nerona boli
„popravováni křesťané, druh to lidí propadlých nové a škodlivé pověře…“ (tamže, str. 240)
No a to je z vtedajšej svetskej literatúry všetko. Jestvujú síce ešte nejaké chabé zmienky v Talmude, ale tie sú bezcenné aj z pohľadu kresťanských teológov. Stručne povedané, je toho naozaj žalostne málo na dôkaz historičnosti osoby takej dôležitej pre kresťanstvo. Nezostáva teda nič iné, iba jej existenciu neopierať o historické dôkazy.
(pokračovanie)
Kľúčové slová: historia, svedectvo, historicke svedectvo, zazrak, nabozenstvo, viera, skepticizmus, Hume, Tacitus, Suetonius, Flavius, Plinius