Kategórie
Antológia z diel iných autorov

Steven Weinberg v TV programe „Viera a rozum“

Steven Weinberg (2000)


Ide o prepis jedného z rozhovorov, ktoré viedla Margaret Wertheimová s takými známymi osobnosťami ako je Paul Davies, Richard Dawkins, Steven Weinberg, ako aj s niekoľkými menej známymi. Hlavným sponzorom relácie bola John Templeton Foundation. Úplný prepis všetkých rozhovorov možno nájsť na tomto odkaze.

Pri čítaní prekladu si treba uvedomiť, že som prekladal presný zápis rozhovoru, ktorý nebol nijako korigovaný. Zápis spontánneho slovného prejavu má svoje špecifiká a ja som sa nesnažil ich charakter v preklade zmeniť.

Steven Weinberg je teoretický fyzik na University of Texas v Austine. Za svoje práce v teórii slabých a elektromagnetických interakcií získal Nobelovu cenu vo fyzike. Je autorom bestsellerov „Prvé tri minúty“ (o veľmi ranom vesmíre), a „Sny o konečnej teórii“ (o hľadaní jednotnej fyzikálnej teórie).

Steven Weinberg
Steven Weinberg.

OTÁZKA: Za posledné desaťročie mnohí fyzici naznačovali asociáciu medzi svojou vedou a „mysľou boha“. Čo si myslíte o takých asociáciách?

MR. WEINBERG: „Znervózňuje ma, keď fyzici používajú slovo ‚boh‘ nezáväzne, ako napríklad vtedy, keď hovoria o prírodných zákonoch ako o božej mysli, alebo keď citujú Einsteinovu slávnu poznámku o bohu hrajúcom kocky s Vesmírom. Myslím si, že slovo ‚boh‘ používajú v metaforickom význame.

Slovom ‚boh‘ väčšina z nich jednoducho označuje zákony prírody, princípy, ktoré všetko ovládajú. Na tejto metafore nie je, domnievam sa, nič zlého, ale slovo ‚boh‘ je tak silne nabité významom, nesie so sebou tak veľa historického nákladu, že by sme ho mali používať, podľa mojej mienky, veľmi opatrne.“

OTÁZKA: Prečo si myslíte, že v ostatných rokoch tak veľa fyzikov používa túto asociáciu?

MR. WEINBERG: „Je pravda, že toto používanie slova ‚boh‘, toto metaforické používanie slova ‚boh‘ pripadá fyzikom celkom prirodzené. Teológ Paul Tellich raz povedal, že si myslí, že fyzici sú jediní vedci, ktorí považujú za prijateľné hovoriť o bohu.

Cieľom fyziky, alebo aspoň jedného odvetvia fyziky, je v konečnom dôsledku nájsť princípy, ktoré vysvetľujú princípy, ktoré vysvetľujú princípy, ktoré vysvetľujú všetko, čo vidíme v prírode, nájsť konečný racionálny základ vesmíru. A to nás vedie, v určitom ohľade, pomerne blízko k tomu, čo niektorí ľudia spájajú so slovom ‚boh‘. Myslím si však, že je tu ešte stále veľký rozdiel. Nehovoril by som o zákonoch prírody ako o božej mysli, ani by som nenazýval nič objavené fyzikmi výrazmi ‚boh toto‘ alebo ‚boh tamto‘. Je to slovo, ktoré má v sebe veľký emocionálny náboj.“

OTÁZKA: Čo si myslíte, prečo sa za posledné desaťročie objavila celá záplava kníh o fyzike a mysli boha?

MR. WEINBERG: „Myslím si, že verejnosť sa vo všeobecnosti zaujíma o hlbší význam vedy. Považujem za prirodzené, že posledné úspechy fyziky elementárnych častíc nastoľujú také otázky, ako čo je hmota, čo je jej náboj atď. Ale to nie je ani také zaujímavé – ide o to, čo to znamená. A ak používaním takých slov ako ‚boh‘ môžete vytvoriť dojem nejakého hlbokého duchovného významu, celkom prirodzene to pritiahne záujem verejnosti.“

OTÁZKA: Pre mnohých fyzikov v dejinách – pre takých ľudí ako Koperník, Kepler, Newton – bol boh inšpiráciou v ich vedeckej práci. Ak boh dokázal inšpirovať Newtona, myslíte si, že nie je oprávnené povedať, že boh by mohol byť v nejakom zmysle inšpiráciou aj pre súčasných fyzikov?

MR. WEINBERG: „Newtonove predstavy o bohu – a vlastne aj Newtonove predstavy o vede – sú ťažko stráviteľné pre moderného fyzika. Ako povedal John Maynard Keynes, Newton nebol prvým moderným vedcom, ale posledným čarodejníkom.

Newton, ako to chápem z toho, čo som o ňom čítal, si myslel, že svet je hádanka, ktorá nám bola predložená nato, aby sme ju rozlúštili, a že ju môžeme rozlúštiť pochopením chronológie Danielovej knihy, alebo štúdiom pohybov planét v slnečnej sústave. Neviem, či mám o svete takú predstavu. Považujem za ťažké myslieť si, že svet bol vytvorený ako hádanka, ktorú mám rozlúštiť.

Je pravda, že pre niektorých vedcov v minulosti, a dokonca aj dnes, je ich záujem o boha časťou ich záujmu o prírodu, a tieto dva záujmy sú v súlade. Pre iných sú vo výraznom rozpore. Laplace sa preslávil svojou poznámkou adresovanou Napoleonovi ‚Pane, nepotrebujem túto hypotézu‘, keď sa ho Napoleon pýtal, aké miesto zaujíma boh v jeho obraze slnečnej sústavy.

Pre niektorých vedcov bola ich vedecká práca a ich náboženstvo úplne protichodné a nezlučiteľné. Myslím si, že Darwin stratil náklonnosť k viere svojho detstva v dôsledku teórie evolúcie, ktorú vytvoril. Takže rôzni ľudia sa správajú rôzne.“

OTÁZKA: Napísali ste, že čím viac vesmíru rozumieme, tým sa nám zdá nezmyselnejším. Môžete vysvetliť, čo tým myslíte?

MR. WEINBERG: „Pred rokmi som napísal knihu o kozmológii, a na jej konci som sa pokúsil zhrnúť názor na expandujúci vesmír a na zákony prírody. A napísal som poznámku – myslím, že to bolo odo mňa dosť hlúpe – že čím viac vesmíru rozumieme, tým sa nám zdá nezmyselnejším. A táto poznámka bola citovaná viac než čokoľvek ostatné, čo som povedal. Nachádza sa dokonca v Bartlettovom zozname sentencií. Myslím si, že v minulosti bol značne rozšírený názor, že skúmanie prírody nám odhalí znaky grandiózneho plánu, v ktorom hrajú ľudské bytosti rozhodujúcu úlohu. Ale to sa nestalo. Myslím si, že obraz prírody, obraz vonkajšieho sveta, sa stále viac približuje obrazu neosobného sveta riadeného matematickými zákonmi, ktoré sa nestarajú o ľudské bytosti, v ktorých sa ľudské bytosti javia ako náhodný jav, nie cieľ, ku ktorému vesmír smeruje. A pre niektorých ľudí to nemá žiaden vplyv na ich náboženstvo. Ich náboženstvo nikdy nehľadalo v prírode žiaden zmysel. Pre iných je hrozná predstava, že všetky hviezdy, galaxie a atómy si robia svoje a že iba náhodou tu, v tejto slnečnej sústave, špecifické chemické vlastnosti DNA, pôsobiace miliardy rokov, vyprodukovali týchto ľudí, ktorí sú schopní hovoriť, ktorí sa dívajú okolo seba a užívajú si života. Pre niektorých ľudí táto predstava odporuje predstave o prírode a svete, ktorú im poskytlo ich náboženstvo.“

OTÁZKA: Myslíte si, že vesmír ako celok má nejaký zmysel?

MR. WEINBERG: „Myslím si, že vesmír nemá žiaden zmysel, ktorý by sa dal odhaliť vedeckými metódami. Myslím si, že to, čo sme doposiaľ objavili – neosobný vesmír, ktorý nie je nijak zameraný na ľudské bytosti – budeme objavovať aj naďalej. A keď nájdeme konečné zákony prírody, budú mať chladný, neosobný charakter.

Nemyslím si však, že ľudský život nemá zmysel. Obvykle sa táto moja poznámka cituje tak, ako som ju napísal. Ale ak si niekto prečíta nasledujúci odsek, zistí, že som pokračoval konštatovaním, že ak nejestvuje zmysel vesmíru, ktorý by sme odhalili vedeckými metódami, jestvuje zmysel, ktorý môžeme vesmíru dať spôsobom nášho života, tým, že sa máme navzájom radi, že objavujeme nové poznatky o prírode, že tvoríme umelecké diela. A toto – v istom zmysle, hoci aj nie sme hviezdami v kozmickej dráme, aj ak jedinou drámou, v ktorej účinkujeme, je dráma nášho života – nie je úplne nízke, zvlášť keď si uvedomíme, že uprostred tohto neláskavého, neosobného vesmíru, vytvárame pre seba ostrovček tepla a lásky, vedy a umenia. Hrať takú úlohu nie je pre nás úplne podradné.“

OTÁZKA: Aká je vaša odpoveď vedcom ako Paul Davies, ktorí tvrdia, že vidia zmysel vesmíru a myslia si, že aj sama veda tento názor podporuje?

MR. WEINBERG: „Myslím si, že s prírodou súvisí tajomstvo, ktoré sa pravdepodobne nebude dať vysvetliť žiadnym spôsobom, ktorý by som dnes dokázal predvídať. To znamená, že môžeme očakávať teóriu, ktorá bude v sebe zahrňovať všetky jestvujúce teórie, ktorá bude zjednocovať všetky sily, všetky častice a bude aspoň v princípe schopná slúžiť ako základ vysvetlenia všetkého. Môžeme ju očakávať, ale aj potom ešte stále zostane otázka, ‚Čo ju vysvetľuje? Odkiaľ táto teória pochádza?‘ A potom – dívajúc sa do tej priepasti – stojac na jej okraji, budeme musieť odpovedať, že nevieme, a ako by sme vôbec mohli vedieť, a ako by sme vôbec mohli byť spokojní s takým svetom, ovládaným zákonmi, ktoré jednoducho sú také, aké ich poznáme, bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia?

A keď dospejeme k tomuto bodu – a ja si myslím, že k nemu dospejeme – niekto môže povedať: nuž, vysvetlením je to, že to boh takto urobil. A ja si myslím, že to je prirodzená reakcia na túto dilemu. Nanešťastie, mne sa taká odpoveď zdá neuspokojivá. Buď pod bohom myslíme niečo určité, alebo nie. Ak pod bohom myslíme osobnosť, ktorá sa zaujíma o ľudské bytosti, ktorá stvorila toto všetko z lásky k ľudským bytostiam, ktorá nás pozoruje a ktorá do našich osudov zasahuje, potom by som sa v prvom rade spýtal: ‚Ako to viete, prečo si to myslíte?‘ A po druhé, je to skutočne vysvetlenie? Ak je to naozaj pravda, čo táto pravda vysvetľuje? Prečo jestvuje taký boh? To predsa nie je koniec reťaze otázok ‚prečo‘, je to len ďalší krok, a treba urobiť aj krok, ktorý za ním nasleduje.

Myslím si však, že keď fyzici hovoria ‚Nuž, potom vysvetlením je boh‘, oveľa častejšie tým nemyslia nič konkrétne. Je to iba slovo, ktoré v tejto súvislosti používajú. Einstein povedal, že neverí v boha, ktorý sa stará o ľudské záležitosti, ktorý zasahuje do ľudského života, ale v boha, ktorý je jednoducho abstraktným princípom harmónie a poriadku.

A preto som dosť smutný z toho, že používajú slovo ‚boh‘, pretože si myslím, že by človek mal zachovávať určitú lojalitu k spôsobu, akým sa slová historicky používajú, a slovo ‚boh‘ má historicky iný význam – nie je to abstraktný princíp harmónie a poriadku. Ak tým pojmom nemyslíme nič iné, ak boh je prakticky synonymom zákonov prírody, potom toto slovo nepotrebujeme. Prečo jednoducho nepovieme, že myslíme na zákony prírody? Nejde o to, že je to zlé, pretože koniec koncov, B-O-H je iba skupina písmen abecedy a môžete jej pripísať akýkoľvek význam. Ak však máme mať z jazyka akýkoľvek úžitok, mali by sme sa snažiť zachovať význam slov, a slovo ‚boh‘ v historickom kontexte neznamená zákony prírody. Označuje osobu, ktorá sa o nás zaujíma. Ale takú bytosť vedeckými metódami nenachádzam. Boh nie je nič, čo by som mohol považovať za akokoľvek overené.“

OTÁZKA: Nemyslíte si však, že rovnakú otázku možno položiť aj v súvislosti so samotnou fyzikou? Ak vy a vaši kolegovia nájdete „konečnú teóriu“, ako ste ju nazvali, tiež sa môžete pýtať, prečo táto teória, prečo nie nejaká iná. Aj vy tak dospejete k nekonečnej reťazi otázok „prečo“.

MR. WEINBERG: „Stojíme pred možnosťou, že pri nájdení konečnej teórie nám zostane otázka ‚Prečo je správna akurát táto teória?‘, ale nebudeme mať na ňu odpoveď.

Myslím si, že nebude možné, aby odpoveďou bolo to, že je to jediná logicky možná množina prírodných zákonov, pretože aj dnes je každý absolvent vysokoškolského štúdia fyziky schopný nájsť množinu zákonov prírody, ktoré neopisujú vesmír ako ho poznáme, ale ktoré sú napriek tomu logicky dokonale možné. Preto si nemyslím, že čistá logika vôbec niekedy povedie k vysvetleniu zákonov prírody. Na druhej strane sa môže stať, že zákony prírody ako ich objavíme, sa ukážu byť jedinou logicky konzistentnou množinou zákonov, ktoré budú popisovať vesmír dosť bohatý na to, aby umožnil existenciu života a ľudí, ktorí sa pýtajú na zákony prírody, takže nakoniec bude jestvovať aspoň istý druh prijateľnej vnútornej konzistentnosti, týkajúcej sa danej situácie.“

OTÁZKA: Jestvujú ľudia, ktorí hovoria, že samotná špecifičnosť zákonov fyziky znamená, že tieto zákony sú „jemne naladené“ tak, aby umožnili vývoj života. Interpretujú to v náboženskom zmysle ako názor, ktorý znamená, že vesmír bol v nejakom zmysle navrhnutý tak, aby vytvoril život.

MR. WEINBERG: „Nevidím žiaden jasný dôkaz toho, že by zákony prírody, alebo jej konštanty, tak ako ich poznáme, boli jemne naladené tak, aby umožňovali život. Chcem tým povedať, že zákony prírody naozaj umožňujú život. Ale nevidím v nich dostatočne jasne nič, čo by poukazovalo na zvlášť pozoruhodnú zhodu. Žiaden z takých argumentov ma nepresvedčil.

Jestvujú niektoré veci, ktoré sú celkom tajomné pre naše pochopenie prírody, ako ho poznáme. Jestvuje konštanta, nazývaná ‚kozmologická konštanta‘, ktorej hodnotu by som odhadol – ak by som nevedel nič – iba na základe toho, čo viem o zákonoch prírody. Správna hodnota je menšia než môj odhad asi o 120 rádov veľkosti. To vyzerá ako istý druh jemného naladenia. Ale my o tom nič nevieme. Možno je táto hodnota jednoducho nulová, a je nulová z nejakých fundamentálnych dôvodov, ktoré niekedy objavíme. Ale potom nie je jemne naladená. Tiež je možné, že vesmír je väčší a komplikovanejší, než sme si mysleli, a že to, čo nazývame vesmírom, je iba časť vesmíru, a to, čo nazývame zákonmi prírody, sú v rôznych častiach vesmíru rôzne zákony a že my žijeme v časti vesmíru, kde to, čo nazývame zákonmi prírody, vrátane hodnoty tejto konštanty, umožňujú vznik života. V takom prípade by sme si nepredstavovali, že nejaká nadprirodzená moc zariadila, že Zem mala teplotu, ktorá umožňuje život. Vychádzajúc z toho, jestvujú nepochybne milióny planét v našej galaxii, a my žijeme na jednej z takých, ktorá umožňuje život. Z toho pre mňa nevyplýva, že to bolo špeciálne naaranžované tak, aby mohol vzniknúť život.“

OTÁZKA: Myslíte si, že v istom zmysle je toto hľadanie „konečnej teórie“ fyziky – teórie, ktorá by zjednotila všetky sily prírody pod jednotiacim dáždnikom – v istom zmysle ako náboženské hľadanie? Je to ako hľadanie konečného zdroja poriadku a stvorenia, ktoré je jedným aspektom boha v tradičnom judeo-kresťanstve?

MR. WEINBERG: „Myslím si, že za storočia sa náboženským veciam venovalo priveľa intelektuálnej energie. Pomyslite na všetkých tých mníchov, ktorí sa venovali jemnostiam teologickej doktríny – mníchov, rabínov, imámov, ktorí stáročia venovali tak veľa talentu a energie otázkam teológie. V istom zmysle predstavuje veda alternatívny spôsob využitia mysle. Je to čosi iné, je to niečo, kde možno využiť ľudskú inteligenciu. Má to niekoľko predností. Má to tú výhodu, že poznáme spôsoby, ako zistiť, že máme o veciach nesprávne názory. Zažil som takú skúsenosť v svojom živote – zažila to väčšina vedcov – že som mal teóriu, o ktorej som si myslel, že musí byť pravdivá, ale experimenty ukázali, že bola chybná – bola to veľmi očistná skúsenosť.

My vedci máme tiež metódy, akými hľadať riešenia vecí. Sú veci, o ktorých dnes panuje všeobecná zhoda, na rozdiel od situácie v teológii. V istom zmysle teda vo vede prebieha ten istý druh intelektuálnej aktivity, aký sa v histórii venoval náboženstvu. Myslím si však, že s niekoľkými odlišnými výhodami.“

OTÁZKA: Keď umriete, dúfa aspoň malá čiastočka vo vás, že by sa mohlo ukázať, že ste sa mýlili, že nakoniec môže jestvovať niečo za bezcieľnosťou, ktorú vidíte vo vesmíre?

MR. WEINBERG: „Veda nám nemôže poskytnúť to, čo dáva náboženstvo ľuďom, ktorí v neho veria. Veda nám nemôže dať útechu z poznania, že keď umrieme, budeme v istom zmysle pokračovať v našej existencii. Poskytuje nám oveľa pochmúrnejší pohľad na našu vlastnú budúcnosť.

Náboženstvo takú útechu môže poskytnúť – a myslím si, že po mnoho tisícročí toto musela byť jedna z hnacích síl náboženstva – fakt, že nám umožňuje myslieť si, že budeme po smrti pokračovať. Ale práve preto nám to musí byť podozrivé, pretože podozrivé nám musí byť všetko, čo tak veľmi vyhovuje tomu, čo by nakoniec mohlo byť iba naším želaním.“

OTÁZKA: Čo si myslíte o tom novom dialógu medzi vedou a náboženstvom, ktorý teraz prebieha?

MR. WEINBERG: „Viem, že sa toho veľa hovorí o zmierení medzi vedou a náboženstvom, o ukončení starého konfliktu. V istom ohľade je to dobrá vec. Veda, snažiaca sa získať podporu verejnosti, nemôže, samozrejme, potrebovať súbežný konflikt s náboženstvom. V inom zmysle s tým však nesúhlasím. Myslím si, že súčasťou historického poslania vedy bolo naučiť nás, že nie sme hračky nadprirodzeného zásahu, že vieme ísť vo vesmíre svojou vlastnou cestou a že si musíme nájsť svoj vlastný morálny zmysel. Musíme nájsť náš vlastný zmysel toho, čo máme milovať. A mne by sa nepáčilo, keby sa mali tieto úspechy vedy znehodnotiť nemiestnym zmierením s náboženským životom.“

OTÁZKA: Čo si myslíte o fakte, že hádam najväčší vedec tohto storočia – Albert Einstein – zvykol hovoriť tak často o bohu a fyzike.

MR. WEINBERG: „Ľudia hovoriaci o vede a náboženstve často poukazujú na príklad Einsteina, ako hlboko nábožného vedca, ktorý určite nazrel do zákonov prírody hlbšie než ktokoľvek z nás. Myslím si, že v skutočnosti je to celkom chybná predstava. Myslím si, že Einstein vo svojich slávnych poznámkach o bohu, ktorý nehrá kocky s kozmom, a uvažujúci, či boh mal na výber viacero možností, aký svet stvoriť, používal slovo ‚boh‘ celkom metaforicky. Za vážnejších okolností sa zreteľne vyjadril, že neverí v boha, ktorý zasahuje do ľudských osudov, ku ktorému by malo zmysel modliť sa. Boh bol preň abstraktný princíp harmónie a poriadku. Jestvovali hlboko veriaci fyzici, ale nemyslím si, že by ste medzi nich mohli rátať Einsteina.“

OTÁZKA: Myslíte si, že náboženstvo má hodnotu?

MR. WEINBERG: „Myslím si, že o tom možno povedať veľa kladného i záporného. Náboženstvo zrejme podnietilo veľkolepé umenie. Kde by bola architektúra bez veľkých katedrál a prekrásnych japonských chrámov, alebo bez mešít?

Pokiaľ však ide o morálnu stránku, nie som si už taký istý. Zaiste sa pod zástavou náboženstva niekedy mobilizovali dobré pohnútky, ale myslím si, že oveľa častejšie tomu bolo naopak. Náboženstvo bolo oveľa častejšie motiváciou na to, aby sme sa navzájom vraždili – nielen aby ľudia jedného náboženstva vyvražďovali príslušníkov iného náboženstva, ale aby sa vraždili aj v rámci tohože náboženstva. Nakoniec bol to moslim, kto zavraždil Sadata. Bol to zbožný žid, kto zavraždil Rabina. Bol to zbožný hinduista, kto zavraždil Gándhího. A tak to pokračovalo po dlhé stáročia.

Myslím si, že náboženstvo je v mnohých ohľadoch sen – často krásny, ale často zlý. V každom prípade je to sen, z ktorého je už načase sa prebudiť. Je to tak ako keď dieťa verí spočiatku vo víly, ktoré sa starajú o jeho zuby, a preto vypadnuté zuby schováva pod vankúšom – a my sme radi, že v také víly verí. Ale chceme, aby dieťa nakoniec dospelo. Myslím si, že už nastal čas, aby aj ľudstvo v tomto smere dospelo.

Zdá sa mi, že či už s náboženstvom, alebo bez neho, dobrí ľudia sa budú správať dobre a zlí ľudia budú robiť zlé veci. Ale aby dobrí ľudia robili zle – na to treba náboženstvo.“

OTÁZKA: Niektorí ľudia by povedali, že tú istú kritiku, akú ste práve adresovali náboženstvu, možno rovnako dobre aplikovať na vedu, že veda nám dala veľa dobrých vecí, ale v mene vedy sa konali aj hanebné veci. Napríklad, vládne testovanie syfilisu na černochoch.

MR. WEINBERG: „Myslím si, že využitím niektorých objavov vedy sa narobilo mnoho škody. Myslím si však, že medzi úlohou vedy a náboženstva je v tomto ohľade hlboký rozdiel. Veda iba zväčšuje schopnosti ľudských bytostí. Veda nám umožňuje konať zlo a konať dobro oveľa účinnejšie, než by sme mohli bez nej, a spochybňovať v tomto smere vedu je také isté ako sa pýtať, či by mali mať ľudia dve ruky, alebo len jednu, lebo s dvomi rukami môžu napáchať viac zla než s jednou.

Karl Popper poukázal na to, že hoci ľudia narobili hrozné veci využitím plodov vedy, nikto nikdy nerozpútal vojnu kvôli vedeckému princípu, ani nevyvraždil celé populácie len preto, že nesúhlasili s nejakým vedeckým tvrdením.“

OTÁZKA: Ľudia však viedli vojny a zavraždili milióny ľudí POUŽITÍM plodov vedy – atómových bômb, mín, a tak ďalej – vecí, ktoré by sme nemali bez techniky, ktorá pochádza z vedy. Naznačuje to, že by sa mali uplatniť morálne úvahy o tom, ako používame vedu – a možno by zbožní ľudia mohli hrať úlohu pri rozhodovaní o využívaní vedy?

MR. WEINBERG: „Veda, v dôsledku jej schopnosti zväčšovať naše schopnosti, samozrejme vytvára pre nás všetkých hrozné riziká. Ak by bolo možné zrušiť objavenie jadrového štiepenia, bol by som veľmi rád, keby sa zrušilo kvôli rizikám, ktorým nás všetkých vystavuje. Považujem tiež za smiešne predstavovať si, že veda by mala postupovať bez akýchkoľvek morálnych ohľadov na to, čo sa s jej objavmi bude diať. Myslím si, že keď je vedec schopný zničiť Zem, niet žiadneho dôvodu, aby sme mu to dovolili. Samozrejme, že nie.

Čo potrebujeme, je morálny zmysel, ktorý môže usmerňovať spôsoby, akými využívame plody vedy. Rovnako potrebujeme morálny zmysel, ktorý usmerňuje spôsoby, ktorými používame svoje vlastné dve ruky. Odkiaľ má tento morálny zmysel pochádzať? Nemyslím si, že by bolo dobré hľadať ho v náboženstve, pretože hoci dnešné náboženstvá učia mnoho takého, čo možno považovať za veľmi dobré morálne učenie, podľa mojej mienky toto učenie skôr len odráža, ale neinšpiruje morálny vývoj ľudských bytostí. Koniec koncov, keď sa vrátime k príkladu otroctva, nebolo historicky ničoho v učeniach žiadneho z veľkých svetových náboženstiev, čo by bolo nepriateľské voči inštitúcii otroctva. Kresťanstvo nebolo proti otroctvu. Judaizmus nebol proti nemu. Islam nebol proti otroctvu. V niektorých prípadoch zakazovali brať do otroctva svojich súvercov, nikdy však neboli proti zotročovaniu ľudí, ktorí patrili k inému náboženstvu. V priebehu storočí sa ľudia postupne odvracali od otroctva. A náboženstvá dnes odrážajú túto zmenu v morálnom hodnotení. Nemyslím si, že by za to boli zodpovedné. Myslím si, že ju jednoducho iba odrážajú.

Myslím si, že niet dôvodu, prečo by ľudia dobrej vôle nemohli vedieť, čo treba robiť, a čo sa nemá robiť, bez pomoci náboženstva. A ak uvážime úlohu náboženstva, ktoré v dnešnej spoločnosti spôsobuje, že sa ľudia po celom svete navzájom vraždia, pravdepodobne sa bez náboženstva zaobídeme.“

OTÁZKA: Povedali ste, že by ste chceli poznamenať niečo konkrétne. Čo je to?

MR. WEINBERG: „Podľa mojich skúseností väčšina fyzikov nie je zvlášť zbožná. Pár ich je – o tom nemožno pochybovať. Ale väčšina nie je. Povedal by som vlastne, že nie sú až tak neveriaci, ale jednoducho ich táto téma nijak zvlášť nezaujíma. Nevedia o náboženstve dosť veľa, alebo o ňom dosť neuvažujú nato, aby sa mohli považovať za ateistov. Myslím si však, že táto situácia nie je obmedzená na fyzikov. Podľa mojich skúseností považujú mnohí Američania náboženstvo za dôležité, a chcú ho za každú cenu podporovať. Ale keď sa ich spýtate, čomu sami veria, zistíte, že sú veľmi neistí o svojej náboženskej viere. V skutočnosti neakceptujú teológiu svojej oficiálnej cirkvi.

Podopriem toto tvrdenie faktom, že mám veľmi dobrých priateľov, ktorí patria k náboženským denomináciám, ktorých učenie obsahuje aj názor, že keďže neakceptujem ich učenie, budem na veky zatratený. Mysleli by ste si, že títo priatelia sa ma budú snažiť obrátiť na svoju vieru. Ale nikdy sa o to nepokúšajú. Môžete si to vysvetliť rôzne. Je možné, že ma v skutočnosti nemajú veľmi radi a celkom sa tešia na to, že ma budú vidieť na veky zatrateného – to je jedno možné vysvetlenie. Ale iné vysvetlenie, ktoré považujem za pravdepodobnejšie, spočíva v tom, že hoci vedia čo ich cirkev vyznáva a hoci sa k tomu naoko hlásia, v skutočnosti neveria tomu, že ak sa človek neriadi konkrétnou formou zbožnosti, bude naveky zatratený. A keď s nimi hovorím o tom, čomu veria, hovoria zhruba toto: ‚Myslím si, že jestvuje veľké tajomstvo; nevieme čo to je. Kto vie, čo sa stane po smrti? Kto vie, či jestvuje nebo, alebo peklo? Narodil som sa v tejto viere. Myslím si, že je dôležité mať vieru, preto sa tejto viery budem naďalej pridŕžať.‘ To je však naozaj veľmi blízke tomu, čo Susan Sontagová kedysi dávno nazvala ‚zbožnosť bez obsahu‘. Veria viac v náboženstvo, než v to, čomu náboženstvo učí.“

Zdroj: Steven Weinberg, In: Faith and Reason.

Preložil Adam Roman

7 odpovedí na “Steven Weinberg v TV programe „Viera a rozum“”

23. júla 2021 svet prišiel o významného fyzika, hviezdu vedeckej scény, laureáta Nobelovej ceny Stevena Weinberga, ktorý zohral významnú úlohu vo vývoji modernej fyziky a jej popularizácii. Úmrtie (v Austine, štát Texas) tohto 88-ročného významného vedca potvrdila jeho dcéra, doktorka Elizabeth Weinbergová.

Pozri: Spoločnosť Prometheus.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *