Ježiš Ťa miluje!

Ľudský duševný život možno schematicky rozdeliť na cítenie a myslenie. Toto delenie, i keď nie je nijak zvlášť presné, má svoj veľký význam, pretože nám pomáha vysvetliť mnohé veci. Cítenie je fylogeneticky staršia zložka nášho duševného života, ktorú máme spoločnú takmer so všetkými cicavcami, a určite so všetkými primátmi. S myslením sme však tu na Zemi asi úplne sami. V tom, ale len v tom zmysle, je myslenie čosi vyššie, hodnotnejšie, lebo z nás robí ľudí. Netreba ho však vždy a všade preceňovať, rovnako ako netreba podceňovať emócie. Myšlienky i emócie v našom živote hrajú svoju nenahraditeľnú úlohu, robia z neho krásny príbeh, ktorý hodno žiť.

„Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“
1 Jn 4, 8

Toto delenie duševného života človeka použijem teraz na vysvetlenie úlohy emócií pri náboženskej agitácii, pri udržiavaní náboženstva u ľudí už veriacich a na objasnenie ich neochoty dať sa presvedčiť o nepravdivosti obsahu náboženskej viery.

Väčšine čitateľov bude asi zrejmé, že náboženstvo je takmer vždy len produktom emócií. Stačí si uvedomiť, že len pramálo ľudí bolo získaných pre náboženskú vieru rozumovými dôvodmi. Dôkaz tohoto tvrdenia je veľmi jednoduchý: žiadne náboženstvo v svoj prospech neuvádza v podstatnej miere racionálne argumenty; žiadna misijná činnosť sa neopiera o rozum. Pre náboženstvo sa získavajú útle deti, ktoré o svete, logike a pravde nevedia takmer nič. Rozhodnutie pre vieru nie je teda vecou myslenia – sami veriaci hovoria, že je to „vecou srdca“. Pre náboženskú agitáciu sa preto používajú rovnaké nástroje ako pri agitácii politickej, ako pri obchodnej reklame: pôsobenie na emócie. Účinok agitácie je tým úspešnejší, čím sú emócie, na ktoré sa pôsobí, hlbšie a teda staršie, a čím sú osoby na ktoré sa pôsobí, mladšie. V tom naozaj niet ani najmenšieho rozdielu medzi postupom cirkvi a metódami komunistickej strany, aké sme poznali v pionierskych a zväzáckych organizáciách. Pri obhajobe viery niektorí veriaci občas rozum aj používajú, ale bližšia analýza ukazuje, že sa pritom hneď dopúšťajú logických chýb.

Na druhej strane, väčšina súčasných neveriacich bola kedysi veriacimi a stratili náboženskú vieru zväčša len vďaka rozumu. Mnohí súčasní neveriaci neboli nikdy veriacimi a zostali takými zo zotrvačnosti, alebo aj pôsobením emócií. Tým sú asi vyčerpané všetky možnosti s konečným výsledkom: rozum nehrá žiadnu významnú úlohu pri osvojovaní viery, hrá úlohu iba pri jej strate. Z toho potom jednoduchou negáciou zisťujeme, že emócie sú nutné na získanie náboženskej viery, nie sú však nutné na jej stratu.

Kresťania slová emócie, či city nijak zvlášť radi nepoužívajú, hovoria namiesto toho o strachu a láske. Všetci vieme, že toto sú to naozaj najhlbšie emócie. Viera Starého zákona (dnešného judaizmu) je založená na strachu („bázni božej“). Viera Nového zákona (kresťanstva) presunula ťažisko z emócie strachu na emóciu lásky, aj keď strach (z pekelných múk) v plnej miere ponechala. Pretože však strach sa v modernej dobe už dostatočne zdiskreditoval, dnešní propagandisti viery sa mu pri agitácii vyhýbajú a s obľubou hovoria iba o láske, aj keď je dosť jasné, že ide o slovo krajne nevhodné na akúkoľvek diskusiu, najmä pre jeho dvojzmyselnosť, až mnohoznačnosť (väčšinu ľudí na prvé počutie napadne láska erotická, čo kresťania asi nemajú na mysli – aspoň nie v prvom rade).

Láska je pojem, ktorý označuje subjektívny stav človeka a preto sa objektívne nedá definovať, dá sa len nepresne vymedziť. Také vymedzenie môže mať nejakú hodnotu, aj keď bude zrozumiteľné len tomu, kto lásku už pozná, takže sa vlastne nič nové nedozvie. Je to situácia podobná ako so slepým (od narodenia): tomu nemôžete vysvetliť, čo sú to farby. Môžete mu to všelijak popísať, ale z vašich popisov si slepý, žiaľ, farby nepredstaví. Vymedzím teda lásku ako pozitívny vzťah medzi subjektom lásky (tým, kto lásku pociťuje, prežíva, či prejavuje) a objektom (predmetom) lásky (tým, voči komu je láska zameraná) a budem predpokladať, že aspoň jeden z tejto dvojice je človek. Keďže vzájomná láska členov skupiny je jav dosť neprehľadný, dohodnem sa s čitateľom, že budem stále uvažovať o láske jedného subjektu k jednému objektu. Kolektívna láska bude potom superpozíciou takýchto solitárnych lások. Pokiaľ ide o druh lásky, viem si predstaviť lásku medzi mužom a ženou, medzi rodičom a dieťaťom, viem si predstaviť „lásku“ človeka k umeleckému a vedeckému dielu.

Hneď na začiatku pripomeniem často prehliadaný fakt, že bez subjektu síce láska možná nie je, ale bez objektu je celkom dobre možná. Príkladom je láska k hrdinovi románu, filmu, televízneho seriálu. S takým hrdinom možno sympatizovať, možno ho mať rád, aj keď je len produktom fantázie autora. To ukazuje hneď prvé poučenie: existencia lásky nedokazuje existenciu objektu lásky. Existencia objektu teda musí byť buď a priori zrejmá, alebo ju treba dokázať. Až potom možno zmysluplne hovoriť o láske k reálnemu objektu. Samozrejme, jestvujú ľudia, ktorým poskytuje uspokojenie aj láska k fikcii. Nič proti tomu nemožno mať, pokiaľ nepovažujú svoju lásku za dôkaz reálnosti objektu svojej lásky.

Tento fakt podľa môjho názoru celkom vhodne ilustruje podstatu náboženskej viery. Veriaceho možno pripodobniť k človeku, ktorému v detstve „čítavali román“. Hrdina románu sa mu zapáčil a tí, ktorí mu román čítali, ho neochvejne ubezpečovali, že je napísaný podľa skutočnosti. On im uveril a keď mu teraz niekto chce dokázať, že verí vo fikciu, odmieta to, lebo ten hrdina už v jeho vnútornom živote hrá určitú úlohu a navyše ten veriaci nie je taký človek, pre ktorého by pravda bola prvoradou vecou. Možno aj tuší, že je to len fikcia, ale nechce sa mu už hľadať nové hodnoty (môj brat sa rozplakal, keď som ho presviedčal, že darčeky nenosí na Vianoce Ježiško, ale rodičia – doslova povedal: „ale ja chcem, aby to bol Ježiško!“). Navyše predstava hrdinu, ktorý sa o veriaceho vo dne v noci stará, pomáha mu, odpúšťa mu previnenia, je nepochybne príjemná.

Neveriaci nie je zloduch, akého líči Katechizmus „otca“ Záňa (KpD). Jemu síce román tiež čítavali, tiež mu tvrdili, že román je napísaný podľa skutočnosti a tiež sa mu hrdina zapáčil. Lenže keď vyrástol, začal si v deji románu všímať fakty odporujúce zdravému rozumu, začal odhaľovať protirečenia a konfabulácie, a keďže bol dôsledný a záležalo mu hlavne na pravde, doviedlo ho to k názoru, že celý román aj s hrdinom je fikcia. Preto ho prestal román zaujímať – načo by strácal čas analýzou vymysleného príbehu, a prečo by svoj život mal podriaďovať fikcii? V žiadnom prípade neveriaci nie je človek, ktorý neverí v románového hrdinu len preto, že by ho nenávidel, ako to s obľubou líčia veriaci. Nenávisť je emócia a neveriaci sa vo vzťahu k viere zväčša riadi rozumom, nie citmi. A nakoniec, ako by vôbec mohla vzniknúť nenávisť k nejestvujúcemu objektu a aký zmysel by mala? Taká predstava o neveriacom, nenávidiacom (reálne nejestvujúceho) boha, je len zámienkou veriacich, ktorou oni ospravedlňujú svoju nenávisť k (reálne jestvujúcim) neveriacim.

Náboženskí ideológovia všetko toto veľmi dobre vedia. Vedia, že viera sa nedokazuje rozumom, pretože u nej nejde o pravdu, vedia že viera je svojou podstatou len emócia, ktorá sa v človeku pestuje výchovou, na ktorú si človek zvyká podobne ako na hudbu, vedia veľmi dobre, že viera je produktom výchovy. Preto sa tak usilujú „podchytiť“ deti v čo najútlejšom veku, preto dnes už v kostoloch možno počuť (ohyzdnú) modernú hudbu, preto sa už mládež môže aj zabávať a nemusí sa neustále len modliť bolestný ruženec a odriekať litánie. Cirkevní ideológovia vedia naozaj veľmi dobre, aký je rozdiel medzi rozumom a emóciami a že pravdou je „masy“ ťažké získať.

Vzájomné postoje veriacich a neveriacich možno obrazne vyjadriť formuláciou toho, čo od seba navzájom „chcú“. Porovnajme preto to, čo „chcú“ veriaci od neveriacich s tým, čo „chcú“ neveriaci od veriacich.

Veriaci „chcú“, aby neveriaci uverili v dogmy, ktoré nikto nevie dokázať, lebo sú „mystickým tajomstvom“. Chcú aby uverili, že biblia plná popisov vraždenia, morálnych nechutností a oplývajúca protirečeniami, je bohom inšpirované dielo, ktoré treba „len správne“ interpretovať. Že dejiny cirkvi so smilniacimi pápežmi, náboženskými vojnami a upaľovaním ľudí pre samostatný názor, nijak nevyvracajú tvrdenie, že akási viera je jedinou zárukou morálky, pravdy a spravodlivosti. Veriaci od neveriacich chcú, aby uverili, že aj masový vrah, ktorý sa tesne pred smrťou vyspovedá, je lepší než človek, ktorý nikomu neublížil, iba odmietol „pravú vieru“.

Neveriaci naproti tomu „chcú“, aby veriaci neverili v nedokázané dogmy, aby verili iba v to, čo sa dá dokázať. Chcú aby veriaci uznali, že biblia je iba dielom omylných ľudí a vyjadruje ich dobovo obmedzené názory na svet, a že ju treba interpretovať len tak, ako všetky ostatné podobné diela – v historickom kontexte. Že dejiny cirkvi dokazujú, že viera vo vymyslených bohov nemá nič spoločné s morálkou, pravdou ani spravodlivosťou. Chcú aby veriaci pochopili, že masový vrah zostane vrahom bez ohľadu na čokoľvek, čo vykonal po svojich vraždách a že slušný človek, ktorý „odmietol“ akúkoľvek nedokázanú vieru, konal len tak, ako sa na sebavedomého človeka patrí a že toho vraha nepochybne nekonečne prevyšuje.

Nevidíte, že to, čo „chcú“ veriaci, je absurdné a to, čo „chcú“ neveriaci, je celkom prirodzené? Prečo veriaci vnucujú iným krkolomné názory a sami sa vzpierajú prijať celkom prostú ponuku? Odpoveď je veľmi ľahká: činia tak len a len preto, lebo kedysi dávno, ešte v ich detstve, ktosi v nich zakorenil pozitívne emócie voči náboženskej viere, ktoré kvôli ľahšej zapamätateľnosti navyše vtesnal do jediného hesla: „Boh je láska!“ Treba však upozorniť, že biblia obsahuje aj sprievodné nenávistné prianie: „Ak niekto nemiluje Pána, nech je prekliaty! Maran atha!“ [v gréckom origináli: „εί τις ού φιλει τόν κύριον, ήτω άνάθεμα. μαραν αθα“] (1 Kor 16, 22). Toto spojenie lásky s nenávisťou v jednej a tej istej ideológii nie je náhodné: na inom mieste ukážem, že každá viera bez dôkazu nutne vedie k súčasnej podpore protikladov: k podpore dobra a zla, lásky a nenávisti.

Preto, keď na vás nabudúce niekto zvolá „Ježiš Ťa miluje!“, odpovedzte mu celkom stručne a bez emócií: „Odkiaľ to vieš? Rozprával si sa s ním včera o mne?“ Alebo mu radšej položte otázku: Miluje ma Ježiš rovnako, ako kurevníka, alebo viacnásobného vraha? Ak áno, ani neviem, či o lásku takého divného patróna stojím…

Kľúčové slová: Jezis, Jezis ta miluje, maran atha, agitacia, myslenie, citenie, emocie, laska, nenavist, boh, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev, dokaz, viera