Cieľom týchto cvičení je upozorniť čitateľa na logické chyby, vyskytujúce sa v bežnom živote a v tvrdeniach viery, na protirečenia a amorálnosti v Biblii, na rozpory medzi rôznymi príkazmi tohože boha, medzi božími príkazmi a ich ľudským napĺňaním, a ešte na všeličo iné. Nie každá otázka, pýtajúca sa na chyby, či protirečenia však znamená, že v uvedenom príklade sa naozaj chyby, či protirečenia vyskytujú!
Niekedy cvičenia apelujú skôr na city než na rozum. Má to jednoduchý dôvod. Vypočul som si v svojom živote pozorne stovky kázní a nevšimol som si v nich ani jediný apel na rozum. Nech sa preto veriaci čitateľ nepohoršuje, ak i ja občas použijem obľúbené metódy homiletiky – náuky o komponovaní kázní. Niečomu som sa pri počúvaní toľkých homílií predsa len musel naučiť!
Odpovede na niektoré otázky budem postupne zverejňovať na samostatnej strane.
Toto sa skutočne stalo. Maloletý mladík zavraždil sekerou svojho otca i matku. Pri záverečnom pojednávaní žiadal súd o zhovievavosť, a ako „okolnosť hodnú zvláštneho zreteľa“ uviedol to, že je úplnou sirotou. Čo by ste mu na mieste sudcu odpovedali? Ale pozor, vaša odpoveď nesmie byť emotívna, vaša reakcia sa musí odvolávať iba na logiku.
Aké výroky sa skrývajú za zvolaním „Tipujte a vyhrajte“? Myslíte si, že forma zvolania je použitá iba kvôli väčšej razantnosti?
Akú logickú chybu obsahuje reklamný nápis na pracom prášku Palmex Henkel: „Odstráni fľaky lepšie než tradičné pracie prostriedky a navyše chráni farby!“
Akú pravdu má na mysli čitateľka bulvárneho týždenníka, keď sa pýta redakcie: „Je to pravda, že Britney Spears sa kvôli novej knihe pohádala s mamou?“ Namiesto tejto „aktuálnej“ otázky môžete analyzovať ľubovoľnú otázku podobného typu z listu ľubovoľnej čitateľky, adresovanej ľubovoľnému plátku. Ľudská hlúposť je totiž nekonečná.
Aké nepravdivé tvrdenie sa nám snaží vsugerovať nepochybne pravdivé zvolanie „Kto netipuje, nevyhrá“? S akým typom chybného úsudku pritom počíta?
Už najmenej desať rokov si všímam, že hlásatelia Slovenského rozhlasu uvádzajú predposledný oznam ranných správ takto: „Nasledujú údaje v kilopaskaloch“. Viete prečo „nasledujúce“ údaje nemajú žiaden zmysel?
Prečo práve športové rubriky novín obsahujú nadbytok „kvetnatých“ titulkov? Príklady: „Predtým hráči jedli z obuvníkovho stola“, „Zbúrali plot a uchmatli pohár“, „Slovanisti robia interistom náladu“, „Bubenko vie urobiť perfektného šarkana“. Myslíte si, že to signalizuje čosi o mentalite športových fanúšikov? Keďže títo predstavujú väčšinu mužskej populácie, platí odpoveď na poslednú otázku aj na túto väčšinu?
Jeden môj známy (inžinier) sa ma raz celkom vážne pýtal, prečo si vážim Nobelovu cenu viac než olympijskú medailu, keď Nobelova cena sa predsa udeľuje každý rok, ale olympijskú medailu možno získať len raz za štyri roky. Čo ten človek vôbec nepochopil?
Mučenícka smrť. Čo dokazuje mučenícka smrť? Pravdivosť názoru, za ktorý mučeník obetoval svoj život? Silu jeho viery? Čo dokazujú samovražedné útoky moslimov v Izraeli, alebo útok na World Trade Center 11. septembra 2001? Tiež pravdivosť názorov, za ktoré bojujú? Čo dokazuje samovražda pubertálneho mládenca z nešťastnej lásky? Jeho lásku, neveru jeho milej? V akom zmysle možno v týchto prípadoch hovoriť o dôkaze? Je to taký dôkaz aký sa používa vo vede?
„Prečo práve ja?“ Tak sa pýtajú mnohí ľudia, keď ich postihnú neočakávané nepríjemnosti, pohromy, či choroby (nikdy však túto otázku nekladú v prípade neočakávanej výhry, či šťastia). Nelogičnosť tejto otázky ma iritovala už od detstva. Zvykol som na ňu odpovedať protiotázkou: „A prečo by sa práve tebe nemalo nič prihodiť? Čím si až taký výnimočný, aby sa tebe vyhýbali ešte aj náhodné udalosti?“
Ale až nedávno sa mi podarilo vystihnúť to, čo mi na tejto otázke najviac prekáža. Treba ju iba trochu preformulovať, aby sa to, čo je v nej skryté, obnažilo. Pýtajúci sa totiž pýta toto:
„Prečo choroba postihla akurát mňa, človeka, na ktorom mi najviac záleží, keď je na svete tak veľa iných, na ktorých mi nezáleží vôbec?“
Chápete teraz, čo o sebe prezrádza ten, kto sa takto pýta?
Veriaci ateisti. Teisti si občas doberajú ateistov a vytýkajú im, že aj oni svojím názorom „iba veria“. Neviem do akej miery je to pravda, ale pokiaľ budem hovoriť iba za seba, nemám ani najmenšie zábrany pripustiť, že svoj ateizmus opustím v tom okamihu, keď mi veriaci dôveryhodne dokáže božiu existenciu. Ateizmus chápem ako svoj provizórny postoj, ktorý zastávam len preto, že mi nikto neposkytol dôvody veriť v čosi iné a len dovtedy, kým mi niekto môj názor nevyvráti. Verím v pravdivosť svojho svetonázoru iba do takej miery, do akej verím ktorejkoľvek vedeckej teórii – každú som ochotný opustiť, ak sa ukáže ako nepravdivá.
Lenže s veriacimi to nie je rovnako! Ešte som nepočul žiadneho povedať, že prestane veriť v boha, len čo mu jeho existenciu niekto vyvráti. Rozumiete tejto asymetrii? Rozumiete tomu, prečo od veriaceho nemožno nikdy počuť, že by povedal: „Áno pre vieru v tvrdenia svojej viery nemám exaktné dôkazy. Mám pre ňu však svoje dobré dôvody. Pripúšťam ale, že to, čomu verím, by nemusela byť pravda.“ Až takéto vyznanie viery je naozaj úprimné: ten, kto pre svoj názor nemá nezvratné dôkazy, by mal pripustiť aspoň možnosť, že sú chybné. Viete vysvetliť, prečo od veriaceho takýto ústupok nemožno očakávať, prečo veriaci nikdy nepripustí, že by sa v tejto zásadnej otázke mohol mýliť, prečo veriaci svoje názory považuje za bezpodmienečne definitívne? Ak bude vaša odpoveď korektná, objasní veriacim, že nie je pravdou, že ateisti „veria“ úplne rovnako ako teisti.
Úloha pre veriacich, ktorí nemajú radi psíkov. Vyberte si medzi známymi osamelo žijúcu ženu, ktorá s láskou chová pudlíka, alebo podobnú živú metličku. Pustite sa s ňou do reči o duševných schopnostiach jej miláčika. Čoskoro sa dozviete, že tá dobrá duša verí, že jej psík vie rozmýšľať, alebo prinajmenšom rozumie ľudskému jazyku. Veľmi opatrne sa ju začnite pokúšať presvedčiť, že sa mýli a bedlivo sledujte jej reakcie. Túto úlohu na moju radu vyskúšalo už veľa veriacich, a boli výsledkami otrasení! Takýto rozhovor vám názorne poslúži ako model rozhovoru neveriaceho s veriacim (v tomto modeli reprezentovaným majiteľkou psíka) a ukáže vám, do akého zúfalstva sa dostávajú neveriaci, keď chcú veriacim vyvrátiť akúkoľvek pravdu ich viery a aké neuveriteľné argumenty veriaci pri diskusii používajú. Dajte sa získanými skúsenosťami poučiť!
Kain sa žení. Po tom, čo Kain zabil Ábela, boli na svete – ak máme veriť knihe Genezis – len traja ľudia: Adam, Eva a nešťastný Kain. Už v detstve ma trápila otázka, s kým sa to vlastne Kain oženil v zemi Nód (Gn 4,16) a či sa chudák okrem vraždy nedopustil aj krvismilstva (nikto z dospelých veriacich ma vtedy nepoučil, že Bibliu treba chápať len obrazne, preto som jej veril doslova). V roku 1968 začal vychádzať preklad Starého zákona s výkladom (do roku 1985, teda v dobe „hlbokej náboženskej neslobody“, vyšiel vo vydavateľstve Kalich úplný komentovaný preklad v 17 zväzkoch) a tak som si s napätím konečne mohol prečítať odpoveď na moju otázku: „Bible nemluví o vzniku a vývoji člověka. Zvěstuje, co je člověk a k čemu tu je. Není proto správne se ptát, odkud Kain vzal svou ženu. Bible o ní hovoří s naprostou samozřejmostí.“ (NPPS 1, str. 48). Bodka; nič viac. Neskôr som počul súdruha Gustáva Husáka vysloviť pamätnú vetu: „Otázka nestojí tak, kedy od nás odídu sovietske vojská…“
Myslíte si, že nielen odpovede, ale už aj otázky môžu byť nesprávne? Ako by ste definovali nesprávnu otázku? Aký je rozdiel medzi chápaním nesprávnosti otázky u komentátora Biblie a u súdruha Husáka? Bol by som tiež veľmi rád, keby mi niekto prezradil, na ktorom dobre utajenom mieste Biblie sa stručne dozviem „co je člověk a k čemu tu je“. Z kontextu, v ktorom sa nachádza citovaný komentár, by sa dalo usúdiť nanajvýš to, že „kainovia“ sú tu nato, aby zabíjali „ábelov“ a potom sa ženili, lenže taký pohľad sa mi zdá byť príliš zúžený. Myslíte si aj vy, že všetko je tu „na niečo“? Aj blchy (aby prenášali mor?) aj kométy (aby v stredoveku ohlasovali pohromy?). A na záver: čo chcel povedať komentátor biblického textu poslednou vetou „Bible o ní hovoří s naprostou samozřejmostí“? To je vysvetlenie (čoho?), či argument? Kto je tu „Bible“: jej ľudský, či božský autor? A čo znamená, že pre starovekého pisateľa je niečo „naprosto“ samozrejmé? Má to byť len preto samozrejmé aj pre mňa?
Predchádzajúci komentár o Kainovi je veľmi plodný. Vnucuje mi ešte mnoho iných otázok, napríklad aj takú. Nemyslíte si, že keď z tvrdenia „Bible nemluví o vzniku a vývoji člověka“ vyplýva, že nie je správne pýtať sa na pôvod Kainovej ženy, potom z neho vyplýva celkom všeobecne, že nie je správne pýtať sa na čokoľvek (nezrozumiteľné) v Biblii? Hovorí v konečnom dôsledku Biblia vôbec niečo o čomsi konkrétnom? Nepredstavuje zvestovanie, čo je človek a na čo tu je, trocha málo informácií na tisíc strán textu? Nedalo by sa to povedať pár vetami? Nevedel to boh povedať celkom stručne, či to naschvál nechcel povedať, alebo pisatelia jeho vnuknutí boli takí rozvláčni a málo chápaví?
„Zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda.“ (Ex 3, 5). Za akých predpokladov by mohla byť uvedená implikácia logicky bezchybná? Skúste uviesť spoľahlivé kritérium, podľa ktorého sa dá poznať, či stojíte na posvätnej, prekliatej, alebo neutrálnej pôde a navrhnite, čo s obuvou vo všetkých troch prípadoch. Svoj návrh rozumne zdôvodníte. Analyzujte zvlášť prípad, keď jedno a to isté miesto je pre jednu vieru posvätné a pre druhú prekliate. Ja jedno také poznám.
Poznámka: Vedeli by ste vysvetliť, prečo tento príkaz ešte dodržujú moslimovia, ale kresťania už nie?
Abrahám a Izák. Príbeh o stupídnej servilnosti Abraháma, ochotného bez jedinej otázky na príkaz šialeného boha zabiť aj vlastného syna – len tak, pre božie pobavenie – pozná každý. Ja tu teraz chcem upozorniť na pozoruhodnú vetu, ktorou príbeh končí, a ktorú nikto nezdôrazňuje: „Prisahám na seba – znie výrok Hospodinov: pretože si to urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, veľmi ťa požehnám a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu morskom.“ (Gn 22, 16 – 17). Považujete za logické, že boh prisahá na seba? Zdá sa mi, že ľudí nútia prisahať napr. na Bibliu preto, lebo počítajú s ich strachom z trestu, ktorý by ich postihol v prípade krivej prísahy. Hrozil aj bohu trest za krivú prísahu? A kto by ho potrestal? On sám, seba samého?
V akom vzťahu bol boh k Abrahámovi, že mu musel až prisahať? Načo to robil? Bez prísahy by mu Abrahám neuveril? Prečo bohu záležalo na tom, aby mu Abrahám – ten servilný a nereptajúci otrok, plaziaci sa pred ním v prachu – uveril? Čo mal Abrahám z ubezpečenia o rozmnožení potomstva? Tešil sa z toho? Prečo malo bohu záležať na tom, aby sa akýsi ťuťmák tešil?
Smutné je však to, že boh svoje slovo dané Abrahámovi pred bohom, nakoniec predsa len nedodržal. Židov nie je na zemi „ako hviezd na nebi“ ba ani len „ako piesku na brehu morskom“ a ja naozaj neviem prečo ich je tak málo. Všemocný boh mohol predsa naplnenie svojej prísahy hravo zariadiť. Ak budete tvrdiť, že sa na Izraelcov nakoniec nahneval, nemal až tak hrôzostrašne prisahať – až na samého boha! Veď pri svojej ohromnej predikčnej schopnosti vedel, že svoju prísahu nesplní. Viete to vysvetliť ináč, než ja, ktorý tvrdím, že to všetko je iba úbohá semitská bájka?Nezabiješ Žida! Každý vie, že protirečenie je tá najhoršia vlastnosť akejkoľvek sústavy tvrdení. Preto zisťovanie protirečení je najúčinnejším nástrojom, akým možno dokázať, že daný systém je pochybný, že ten, koho pristihneme pri protirečeniach nie je dôveryhodný, klame, nemožno mu veriť. Preto aj ja kritizujem náboženstvo často tak, že v ňom poukazujem na protirečenia, čo mi mnohí čitatelia nevedia odpustiť a vysvetľujú si to nesprávne mojou zaujatosťou. Prejavím preto teraz svoju dobrú vôľu a na jednom príklade ukážem, ako sa protirečeniam možno občas vyhnúť.
Boh dal Mojžišovi na hore Sinaj desať prikázaní (nazývaných niekedy dekalóg, alebo desatoro). Jedným z nich je celkom pochopiteľné prikázanie „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13). Ľudia si dnes myslia, že toto prikázanie adresoval boh ktorémukoľvek človeku na zemi. Lenže boh vzápätí tomuže Mojžišovi prikázal: „Pomsti Izraelcov na Midjáncoch“ (Nm 31, 2) a Izraelci „sa vydali na výpravu proti Midjáncom, ako Hospodin kázal Mojžišovi, a pobili všetkých mužských“ (Nm 31, 7). Po svetoznámom prechode Židov cez Červené more, ktorý dnešná kinematografia dokázala digitálne simulovať v slávnom hollywoodskom braku Na počiatku, „Hospodin povedal Jozuovi: Hľa, dávam ti do rúk Jericho i s jeho kráľom i s udatnými bojovníkmi“ (Joz 6, 6, 2). Nasledujú podrobné inštrukcie Jahweho, ako trúbami za sedem dní zrúcať mestské hradby. Celé sa to uzatvára dojímavo súcitným popisom: „A ostrím meča vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste, na mužoch i na ženách, na mladých a na starých, na dobytku, ovciach a osloch“ (Joz 6, 21). Tým sa, samozrejme, nevyčerpávajú všetky príklady, v ktorých boh prikazuje vraždiť. Ja považujem rozpor medzi týmito výzvami na holokaust cudzích národov a príkazom „Nezabiješ!“ za evidentné protirečenie, veriaci si však vymýšľajú rôzne pochybné výhovorky. Teraz však ustúpim a pokúsim sa tomuto protirečeniu vyhnúť.
Keďže boh oznámil Desatoro Židovi Mojžišovi a urobil to v jazyku hebrejskom, mohol by som pripustiť, že tieto prikázania boli určené len Židom. Veď Hospodin hovorí o Židoch ako o svojom vyvolenom ľude, len s nimi uzavrel zmluvu spečatenú dúhou, vydal im do rúk zo desať cudzích národov. Prečo by sa mal starať o iné národy, ktoré mali svojich vlastných bohov? Aj prvé prikázanie sa týka len vzťahu Židov k ich bohu. V Starom zákone je naozaj zopár miest, kde sa tvrdí, že Jahwe je silnejší než iní bohovia, z čoho môže vyplývať len to, že existencia iných bohov sa nepopiera: „Nad egyptskými bohmi ja, Hospodin, vykonám súd“ (Ex 12, 12); „Teraz viem, že Hospodin je väčší ako všetci bohovia; vyslobodil ľud spod nadvlády Egypťanov, pretože sa spupne chovali voči nemu“ (Ex 18, 11); „Ba aj nad ich bohmi Hospodin vykonal súd.“ (Nm 33, 4); „Lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom bohov.“ (Dt 10, 17).
Aby som to vyjadril lapidárne: Jahwe vlastne neprikazoval „Nezabiješ!“, ale „Nezabiješ Žida!“ (Kanaáncov, Amorejcov, Perizejcov atď. už môžeš pobiť hoc aj všetkých, tí nie sú moje vyvolené národy); neprikazoval „Nezosmilníš!“, ale „Nezosmilníš so Židovkou!“ (s inou už môžeš, pozri prípad panien z Gileádu). A podobne treba doplniť takmer všetky prikázania. Tento môj návrh efektne odstraňuje spomínané protirečenia: boh zakázal Židom zabíjať iba Židov, takže zabíjanie príslušníkov iných národov nepredstavuje porušenie piateho prikázania! A je po protirečení – celkom jednoduché, všakže?
Ak však nepovažujete za prijateľný ani tento môj ústretový návrh na odstránenie protirečení v božích výzvach, na záchranu Biblie pred obvinením z nelogičností, vysvetlite svoje výhrady – ale prosím nie odkazom na to, čo prikazoval Kristus. Tu totiž ide o Židov a ich boha.Jóbov príbeh. „V krajine Úc žil muž menom Jób; bol to muž bezúhonný, úprimný, bohabojný a stránil sa zlého“ (Jób 1, 1). Jedného dňa sa Boží syn Satan stavil s Hospodinom, že Jób sa mu začne rúhať do očí, len čo sa mu stane niečo zlé. Boh stávku prijal: „Ajhľa, v tvojich rukách je všetko, čo má, len na neho rukou nesiahaj!“ (Jób 1, 12). Satan dopustil na Jóba naozaj solídnu dávku pohrôm – vrátane vyvraždenia všetkých desať Jóbových detí (bol zrejme v tomto „monoteistickom“ panteóne rovnako všemocný ako Hospodin), ale Jób sa nerúhal. Preto Satan vyprovokoval Hospodina ešte raz a ten stávku opäť prijal (prečo by sa so svojim synom Satanom nezahral na Jóbov účet, veď sa iste nepopísateľne nudil): „Ajhľa, máš ho v rukách, len život mu zachovaj! Nato Satan odišiel spred Hospodina a Jóba ranil zhubným vredom od päty po temä.“ (Jób 2, 6 – 7). Jób nevedel, že je predmetom rodinnej stávky mocných, naďalej sa nerúhal, len sa pýtal boha, prečo ho bez dôvodu trápi všetkými možnými pohromami: „Daj mi znať, prečo vedieš spor so mnou! Robí Ti dobre, že utláčaš, že zavrhuješ dielo svojich dlaní…?“ (Jób 10, 2 – 3). „Čo je človek, že si ho tak veľmi ceníš, že mu venuješ pozornosť? …Ak hreším, čo spôsobujem tým Tebe, Ty strážca ľudí?“ (Jób 7, 17 – 20).
A prišla takáto odpoveď, naozaj hodná boha: „Kde si bol, keď som kládol základy zeme? Povedz niečo rozumné, ak vieš! Ty iste vieš, kto jej určil rozmery a kto roztiahol nad ňou merací pás! Na aký základ boli spustené jej piliere a kto položil jej uholný kameň, vtedy keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania?“ (Jób 38, 1 – 70). Vysvetlite, akej logickej chyby sa dopúšťa sám boh takou odpoveďou? Môžete sa v tejto súvislosti vyjadriť aj k božej spravodlivosti – veď možno tento text poslúžil mnohým diktátorom ako inšpirácia, čo možno beztrestne robiť nevinným, slabým a bezmocným. Stojí spravodlivosť nad bohom, či je boh z definície spravodlivý, a teda je spravodlivé čokoľvek, čo boh urobí, len preto, lebo to urobil ON?? Poslednú verziu odmietam ako zvrhlú, ale moje skúsenosti naznačujú, že kresťania ju vo svojom každodennom živote radi aplikujú s implicitnou zámienkou, že sú bohorovní (veď boli stvorení na boží obraz).Pieseň piesní. [On:] „Aká si krásna, aká si spanilá, milovaná, dcéra rozkoší! Si statná ako palma a tvoje ňadrá ako strapce hrozna… Tvoje podnebie je ako najlepšie víno… stekajúc jemne po perách a zuboch. [Ona:] Ja patrím svojmu milému, za mnou sa nesie jeho žiadosť… Včas ráno vyjdeme do viníc… tam ti ja svoju lásku dám.“ (Pies 7, 7 – 13). Nie je to nádherný príklad ľúbostnej poézie? Ale prekladateľ Kralickej Biblie z r. 1613 dal siedmej kapitole takýto strohý vysvetľujúci súhrn: „Kristus ženich opět tuto choti [= cirkvi] své krásu a ušlechtilost vychvaluje. Naproti tomu ona těší sa z jeho účastnosti, a rozkoší s ním zde i věčně požívati žádá.“ Podobné „vhodné“ komentáre má všetkých osem kapitol tohto diela orientálnej erotickej lyriky. Najjasnejší je hádam komentár k prvej kapitole: „Cirkev milostí chotě svého zažžená žádá přebývati s ním…“
Vysvetlite na príklade Piesne piesní (Šír haššírím), čo všetko sa „vhodnou interpretáciou“ dá dosiahnuť? Objasnite tiež, akej logickej chyby sa takou interpretáciou autor kralického komentára dopúšťa? Pokúste sa v zmysle uvedenej interpretácie vysvetliť, aký vzťah Krista a cirkvi popisuje táto veta: „Jeho ľavica je pod mojou hlavou a jeho pravica ma objíma“? (Pies 8, 3) Akú úlohu vo vzťahu Krista a jeho nevesty cirkvi hrá poznámka: „Máme maličkú sestru, čo nemá ešte prsníky“? (Pies 8, 8) Nie je to hádam proroctvo o evanjelickej cirkvi? A už celkom na záver: Myslíte si, že aj na toto dielo sa vzťahuje, že učí „pravdu, ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu“? (KKC § 107). Prepáčte mi, že o tom tak veľa píšem, ale nepáči sa mi, keď chce niekto degradovať erotiku, túto soľ života, na akýsi mystický vzťah Krista a cirkvi.„Neodpovedaj bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby si mu aj ty nebol podobný! Odpovedz bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby sa nezdal múdrym sebe samému.“ (Prís 26, 4 – 5). Ako budete podľa týchto „jednoznačných“ rád odpovedať bláznovi? Súvisí vaša odpoveď s dialektikou jednoty a boja protikladov, uholným to kameňom marxistickej filozofie?
Milujte svojich nepriateľov. Kristus prikazoval svojim prívržencom: „Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia.“ (Mt 5, 44) Túto výzvu zdôvodňoval takto: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci?“ (Mt 5, 46) Aby tomu rozumeli aj tí menej chápaví, pridal ešte argument: „A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštne robíte? Či nerobia to isté aj pohania?“ A v inom evanjeliu: „Keď milujete tých, ktorí vás milujú, čo to za milosť? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“ (Lk 6, 32) Aj toto vysvetlenie je pre istotu zopakované: „Keď budete dobre činiť tým, ktorí vám dobre činia, čo to za milosť? Veď to isté robia aj hriešnici. A keď budete požičiavať tým, o ktorých sa úfate, že vám vrátia, čo to za milosť? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali svoje.“
Akej logickej chyby sa pri tomto zdôvodnení boží syn dopustil? Poznáte latinský názov tohto často používaného argumentu?Kristus vraj povedal aj toto: „Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! – prepadne ohnivému peklu.“ (Mt 5, 22) Pokúste sa vysvetliť, aký rozdiel je medzi hlupákom a bláznom. Vysvetlite tiež aký technický rozdiel je medzi súdom, najvyšším súdom a ohnivým peklom. Pokúste sa zdôvodniť, prečo si vyšší trest zasluhuje označenie brata za blázna než za hlupáka? O aký logický problém tu ide? Prečo Kristus zdôrazňuje fakt, že ide o brata? V prípade osoby nepríbuznej by boli tresty nižšie? A čo v prípade, keď brat je naozaj bláznom? Bude posmrtným trestom postihnutý aj ten, kto hovorí pravdu o bláznivom bratovi?
„Moje jarmo je lahodné.“ Matúš vkladá Kristovi do úst tieto vety: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie… Vezmite na seba moje jarmo… lebo moje jarmo je lahodné a moje bremä ľahké.“ (Mt 11, 28 – 30). Keďže som tých pár slov nevedel nijak pochopiť, poobzeral som sa po okolitom Matúšovom texte a našiel som celkom blízko zopár, zdá sa mi vhodných, príkladov.
Lahodné jarmo:
„Ak ťa pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď… A ak ťa pravá ruka zvádza na hriech, odtni ju a zahoď.“ (Mt 5, 29 – 30)
„Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ (Mt 5, 39)
„Milujte svojich nepriateľov, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ (Mt 5, 44)
Dovolím si kresťanom položiť naivnú otázku: Koľkokrát ste nastavili druhé líce? Koľkokrát ste sa pristihli pri láske k nepriateľovi? Veď je to lahodné jarmo!
Sladké bremä:
„A brat vydá brata na smrť a otec dieťa a dietky povstanú proti rodičom a usmrtia ich. A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ (Mt 10, 21 – 22)
„Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem; nepriniesol som mier, ale meč.“ (Mt 10, 34)
„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10, 39)
Dovolím si kresťanom opäť položiť naivnú otázku: Koľkokrát ste sa potešili z toho, že Kristus priniesol na zem meč? Koľkokrát ste obetovali, nie život, ale len trochu pohodlia, pre Krista? Veď je to sladké bremä!
Podľa môjho laického a nepochybne skresleného chápania, tieto príklady protirečia Kristovmu sľubu o ľahkom jarme a sladkom bremene. Nájde sa niekto, kto mi nezištne vysvetlí, kde robím chybu, keď ešte aj v Kristových slovách nevidím hlboké posolstvo, ale iba protirečenia?
Ak by ste mi však chceli vysvetľovať, že výroky o vylupovaní očí a odtínaní končatín treba chápať obrazne, nenamáhajte sa – ja to viem. Radšej mi v takom prípade vysvetlite, prečo netreba považovať za obrazné výrazy „lahodné jarmo“ a „sladké bremä“?
„Ak ťa zvádza oko, vylúp si ho a zahoď; lebo lepšie ti je jednookému vojsť do života, ako keby si mal oboje očú, a hodili by ťa do ohnivého pekla.“ (Mt 18, 9). Rozumiete tejto Kristovej analógii a obdobným analógiám o rukách a nohách? – Myslíte si, že zvádzanie na hriech vychádza z „údov“? Podľa mojich znalostí neurofyziológie sa mi skôr zdá, že z mozgu. Aké námietky by ste potom mali proti nasledujúcej úprave uvedených podobenstiev: „Ak ťa časť tvojho mozgu zvádza na hriech, vylúp si ju a zahoď; lebo lepšie ti je bez časti mozgu vojsť do života, ako s celým mozgom do ohnivého pekla“?
Keď už hovorím o údoch, napadá ma drobná obmena citovaného Kristovho výroku: „Ak ťa na hriech zvádza penis, odsekni si ho a zahoď.“ Domnievam sa, že to by bolo pre mnohých oveľa účinnejšie a trvalejšie riešenie hriešnych – ak už nie chúťok, tak aspoň – skutkov.
Ale nie je nakoniec celej kresťanskej mentalite najbližší takýto variant Kristovho výroku: „Ak ťa rozum zvádza na odmietnutie viery, zavrhni ho, lebo ti je lepšie hlúpemu vojsť do života, ako sa rozumnému dostať do ohnivého pekla“? Nie je toto svojim zmyslom takmer ekvivalentné tvrdeniu „blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské“ (Mt 5, 3)? Nie je táto moja interpretácia dokladom toho, že pojmom „chudobní duchom“ Kristus naozaj myslel hlupákov, kreténov a oligofrenikov (od debilov, cez imbecilov až po špičkových idiotov)? Túžite sa dostať do neba, v ktorom budú zhromaždení všetci takí prostáčikovia od stvorenia sveta a v pekle sa ocitnú takmer všetci významní vedci, spisovatelia, umelci a filozofi? A pozor, bude to naveky!
Takto hovorí sám Kristus: „Nemôže dobrý strom donášať zlé ovocie ani planý strom donášať dobré ovocie.“ (Mt 7, 18). Nájdete logickú chybu v tomto jeho výroku, v myšlienke, ktorú (asi) chce touto analógiou (podobenstvom) vyjadriť, aj v celej tejto analógii? Ak by sa vám to nedarilo, uvažujte namiesto toho o výroku „Veriaci človek nemôže konať zlé skutky, ani neveriaci dobré.“ Tomu hádam rozumie každý, kto so smrteľnými hriechmi hojne pristupuje k svätej spovedi. Dá sa nelogičnosť niektorého z týchto dvoch výrokov (alebo aj oboch) odstrániť malou zmenou textu?
Nenávisť. Vysvetlite, prečo je Kristov výrok „kto nie je proti nám, je za nás“ (Mk 9,40, Lk 9,50), presne ekvivalentný komunistickému heslu „Kto nejde s nami, je proti nám“? Vyberte si jeden z nich a vysvetlite, prečo je nepravdivý. Z ekvivalentnosti by vám potom malo vyplynúť, že presne rovnako nepravdivý je aj ten druhý. Myslíte si, že tvorcovia komunistických sloganov prevzali tento výrok z Biblie, alebo ho objavili nezávisle? Ak ho prevzali z Biblie, zasluhovali by si možno aj úctu – aspoň Bibliu čítali, čo sa nedá povedať o väčšine veriacich, ktorých obsah tohto odstavca iste prekvapí. Tento vzťah medzi kresťanmi a komunistami však naznačuje (netvrdím, že dokazuje!), že korene nenávisti k inovercom sú u oboch ideológií rovnaké. V čom spočívajú? Možno vám pomôže Kristovo vyjadrenie v jednotnom čísle: „Kto nie je so mnou, je proti mne.“ (Mt 12, 30).
Boli všetci Kristovi učeníci vrahmi?! Kristus vraj riekol: „Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry, áno, i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom.“ (Lk 14, 26). Na inom mieste Nového zákona sa však píše: „Každý, kto nenávidí brata, je vrah.“ (1 Jn 3, 15). Jednoduchým logickým úsudkom dostaneme z týchto dvoch premís málo pravdepodobný záver, že všetci Kristovi učeníci boli vrahmi! Kde je chyba: v logike, či v Novom zákone?
„Títo iste nie sú opilí, ako sa domnievate; veď je ešte len deväť hodín ráno.“ (Sk 2, 15). Takto argumentuje (svätý) Peter, že Kristovi nasledovníci nie sú opití. Akej logickej chyby sa pritom dopúšťa? Prečítajte si celú druhú kapitolu Skutkov a navrhnite kvalifikovanejšiu obhajobu, námietku, či vysvetlenie.
Viera a skutky. „Uveril Abrahám a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z pozdĺžnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.“ (Rim 4, 3 – 5). Mne sa zdá, že tento citát tvrdí, že viera je dôležitejšia než skutky. – Avšak nasledujúce citáty, zdá sa, jasne tvrdia, že skutky sú dôležitejšie než viera: „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov? Či ho takáto viera môže spasiť?“ (Jak 2, 14) „Viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva.“ (Jak 2, 17). Protirečia si tieto citáty, alebo nie?
„Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.“ (1 Jn 4, 8). Uveďte najmenej štyri logické chyby, ktoré sa v tejto kratulinkej vete vyskytujú. Potom si túto vetu dobre zapamätajte, lebo predstavuje asi svetový rekord v počte logických chýb na počet slov. Možno trocha pomôže, keď sa zamyslíte najprv nad pojmom láska.
Piate božie prikázanie. Analýzu piateho prikázania začína A. J. Záň konštatovaním: „Pán Boh v piatom prikázaní prikazuje chrániť si svoj a blížneho telesný a duchovný život.“ V odpovedi na kontrolnú otázku „Ako si chránime svoj alebo blížneho telesný život?“ uvádza aj takú vetu: „Skutky na udržanie a zachovanie života sú: tichosť a trpezlivosť, miernosť v jedení, v pití a vo fajčení, starostlivosť o čistotu tela a o zdravie, sebaochranu, záchranu života iných, hrdinská smrť za Cirkev, národ a vlasť, láska k nepriateľovi atď.“ (KpD, str. 93). Ako by ste charakterizovali tento plod intelektuálneho vypätia „otca“ Záňa, bez toho, že by ste sa dotkli jeho cti? Akej triviálnej logickej chyby sa dopustil? Ako by ste definovali „skutok“, ak by mal označovať aj „tichosť a trpezlivosť, miernosť v jedení, v pití a vo fajčení“? Ja som si doposiaľ vždy myslel, že skutok označuje to, čo človek urobí, nie to, čo neurobí. Môže byť skutkom aj spánok? Ak áno, je to skutok dobrý, či zlý?
Proroctvá. Dielo A. J. Záňa, Katechizmus pre dospelých (KpD, str. 54) uvádza aj také príklady vyplnených proroctiev Starého zákona o Pánu Ježišovi:
Prorok Izaiáš predpovedal, že sa Kristus narodí z Panny: „Hľa, panna počne a porodí Syna a volať sa bude Emanuel, Boh s nami.“ (Iz 7, 14). – Čo treba urobiť, aby sme výrok o Emanuelovi mohli považovať za výrok o Ježišovi? (Dovoľujem si pripomenúť, že meno Ježiš má oveľa vhodnejší profetický význam, než Emanuel: znamená totiž „Hospodin je spása“!)
Predpovedané bolo, že sa ukáže zvláštna hviezda, keď sa narodí Vykupiteľ: „Vyjde hviezda z Jakuba a povstane berla z Izraela.“ (Num. 24, 17). – Čo treba urobiť, aby bolo možné obyčajnú „hviezdu z Jakuba“ považovať za zvláštnu hviezdu, ktorá sa ukáže pri narodení Vykupiteľa? A čo s „berlou z Izraela“? Čo táto predpovedala?
O tom, že sa traja králi prídu klaňať Vykupiteľovi, hovorí Žalm 71, 11: „Králi z Tarzu a ostrovy mu budú obetovať dary, králi Arabov a Sába budú nosiť pocty.“ – Ja som tu napočítal najmenej piatich kráľov (ak za „kráľov“ považujem minimálne dvoch), ale nezistil som meno osoby, ktorej sa budú klaňať. Čo treba urobiť, aby také rozpory človeku neprekážali?
O zavraždení betlehemských dietok predpovedal prorok Jeremiáš slovami: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a mnohé kvílenie. Ráchel oplakáva svojich synov a nedá sa potešiť, lebo ich niet.“ (Jerem. 31,15) – Čo treba urobiť, aby sme Ráma mohli považovať za Betlehem a Rácheliných synov za betlehemské deti?
Prorok Ozeáš (11, 11) predpovedal, že Mesiáš bude utekať do Egypta pred Herodesom: „A odletia ako vták z Egypta a ako holubica z krajiny Asýrskej. Potom ich osadím v ich vlasti, hovorí Pán.“ – Čo treba urobiť, aby sme mohli považovať smer „z Egypta“ za opačný („do Egypta“)? A čo treba urobiť, aby sme mohli nonšalantne ignorovať krajinu Asýrsku?
(Som znechutený tým, aké nepresné odkazy sa v tomto katechizme uvádzajú a ako sú ich texty skomolené. Zrejme sa „otec“ Záň veľmi ponáhľal a nemal časť prplať sa s detailami: veď sú na svete aj dôležitejšie veci, než citáty z Biblie!)
Pokúste sa (aspoň sa pokúste) navrhnúť čo najjednoduchší, ale spoľahlivý dôkaz, že aspoň jedno z tvrdení kréda nie je pravdivé: že napr. boh otec nie je všemohúci, že nestvoril nebo i zem, že Ježiš Kristus sa nepočal z ducha svätého, že si nevzal telo z Márie panny, že nesedí po pravici otca atď. Ak by sa vám to nedarilo, vysvetlite čo najpresnejšie pôvod vášho neúspechu. Toto cvičenie je veľmi dôležité aj pre veriacich, ktorí môžu smelo predpokladať, že boh jestvuje! S ohľadom na ich cítenie ich prosím iba o to, aby uvážili, čo by malo okrem božej existencie platiť, aby uvedené tvrdenia mohli byť prípadne nepravdivé. Napríklad, čo odporujúce logike, prírodným zákonom, našim skúsenostiam, či čomukoľvek inému, by vyplývalo z toho, ak by si Kristus nebol vzal telo z Márie panny, alebo ak by sedel po ľavici otca?
„Prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tým aj krstu“ (Katechizmus katolíckej cirkvi, § 117). Navrhnite objektívnu metódu, ktorou sa dá ukázať, že prechod Izraelitov cez Červené more je znakom akurát Kristovho víťazstva a krstu a nie čohokoľvek iného. Čoho znakom je taký prechod pre dnešných vyznávačov judaizmu a islamu? Vysvetlite, čo významné vyplýva z toho, že tento prechod je znakom krstu. Výsledok zovšeobecníte: čo významné vyplýva z toho, že niečo je znakom niečoho iného? Odhalené semiologické zistenie o vlastnostiach sémantických vzťahov odporúčam publikovať v mojom obľúbenom časopise Journal of Semantics.
Prečo Jozue, nie Ježiš? Šiesta kniha Biblie, prvá po piatich knihách Mojžišových, má názov Jozue. Meno Jozue je len latinská skomolenina mena Jehošua, ktoré v hebrejčine znamená „Hospodin je spása“. Gréckym skomolením toho istého hebrejského mena vzniklo meno Ježiš. Platí teda úplne jednoznačne, že kniha Jozue by sa mala volať menom Ježiša, alebo ústredná postava kresťanského vierovyznania by sa mala volať Jozue Kristus. Málokto z veriacich to však vie a to je dosť podozrivé. Prečo teológovia, ktorí toľkokrát zdôrazňujú symbolický „zmysel“ mien a udalostí, neupozorňujú na tento nepochybný fakt? Má to nejaký hlbší dôvod, či je to iba náhoda? Mne to rozhodne nepripadá ako náhoda. Veď čo všetko by sa dalo pri troche dobrej vôle vyťažiť z využitia obsahu mena! Keď sa robia ďalekosiahle závery z takého detailu, že Izaiáš prorokuje, že Mesiáš sa bude volať Emanuel (s nami je boh), prečo kresťanské učené teologické hlavy nevyužili takú úžasnú príležitosť, využiť pre označenie spasiteľa význam „Hospodin je spása“? Mohli si želať vôbec niečo vhodnejšie? Prečo učení katolícki teológovia v tomto prípade nezdôrazňujú, že „meno [Ježiš] vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života“ (KKC, § 203)? Aké krásne paralely by sa dali vydedukovať medzi hromadným vrahom Jozuem a spasiteľom Ježišom! Ale teológovia tu zanovito mlčia. Myslíte si, že naozaj len preto, že kniha Jozue nepopisuje prakticky nič iné, než holokaust, bezuzdné vyvražďovanie „pohanských“ národov Palestíny „vyvolenými“ Židmi? Nie je vhodné dať do názvu knihy, ktorá popisuje krviprelievanie mužov, žien a detí, meno Spasiteľa? Prečo by to nemalo byť vhodné? Veď čo má meno spoločné so skutkami? Ale ak sa na druhej strane teológovia zdráhajú upozorniť na tento fakt, potom tušia, že kniha Jozue nie je bohvieakým morálnym vzorom. Keď to však vedia, prečo to na plnú papuľu nepovedia? Ako odpoviete na túto „teologickú“ otázku vy, ktorí máte na všetko odpoveď naporúdzi?
Ak by som nevoľky akceptoval tvrdenie, že prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva, hádam by som sa mohol nesmelo spýtať, znakom čoho je nemilosrdné vyvražďovanie domorodých obyvateľov Palestíny Izraelcami: „…živý Boh je uprostred vás a istotne vyženie spred vás Kanaáncov, Chetejcov, Chivijcov, Perizejcov, Girgášejcov, Amorejcov aj Jebúsejcov.“ (Joz 3, 10). Čoho znakom je to, že Izraelci s pomocou Hospodinovou nemilosrdne a bez akéhokoľvek dôvodu zničili najstaršie mesto na svete, Jericho (založené pred desaťtisíc rokmi): „A ostrím meča vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste, na mužoch i na ženách, na mladých i na starých, na dobytku, ovciach a osloch.“ (Joz 6, 21). Celá kniha Jozue (vyše dvadsať strán) neobsahuje takmer nič iné, než popis krutých vrážd domorodcov, ktorí sa previnili len tým, že ich krajinu vraj zasľúbil akýsi cudzí despotický a krvilačný boh Izraelitom. Prečítajte si knihu Jozue [= Ježiš], ten epos o rovnoprávnosti národov, ten pacifistický manifest starých Izraelcov o mierumilovnom spolunažívaní, len si ju prečítajte! Čo ak znakom zbesilého vraždenia, ktoré je tam popísané, je víťazstvo kresťanstva na celom svete? Prečo by akurát táto interpretácia nemala byť, podľa kresťanskej logiky, správna? V knihe Jozue úplne jasne vidím predobraz nenávisti kresťanov voči inovercom, ako ju bohato doložili dejiny (nielen stredoveku).
Jóbova kniha. Prečítajte si Jóbovu knihu od 38. kapitoly až do konca!! Je tam veľa pôvabných otázok, týkajúcich sa aj zoológie, ktoré kladie boh s cieľom ohromiť Jóba, a na ktoré dnes už vie odpovedať každý školák. Pokusy komentátora (NPPS 8), nejak sa z toho vymotať, vedú len k zvyšovaniu komického efektu: „Pro staré Orientálce byl [jednorožec] tvor jako každý jiný, není tedy třeba zarážet se nad tím, že do zoologie pronikla mytologie“ [tá mytológia prenikla do božieho slova, nie do zoológie – zoológia sa predsa štúdiom nejestvujúcich netvorov nezaoberá!]. Najzábavnejší je však podrobný popis mohutnosti netvorov behemóta a leviatana, na príklade ktorých sa boh pýši, že aj také čudá stvoril. Skúste vysvetliť akou logikou sa riadi komentátor, ktorý bez hanby hovorí: „O velikosti Boží podávají svědectví i dva netvoři, kteří připomínají netvory ze staroorientálních kosmogonií“ a súčasne tvrdí, že tieto netvory nejestvujú (napr. na adresu leviatana hovorí v NPPS 8 na str. 276: „Jde však jednoznačně o mytologického netvora, který se zoologií nemá nic společného“). Môžu o božej veľkosti podávať svedectvo aj nikdy nejestvujúce netvory?! Ak áno, jestvuje ešte niečo, čo nemožno použiť ako svedectvo božej veľkosti? Ak nie, načo sa hromadia toľké „svedectvá“? Má v takom prípade božia veľkosť vôbec nejaký obsah?
Úprimne veriaca čitateľka mi napísala: „Ježiš je môj Brat. Ak niekto tvrdí, že existencia môjho Brata sa nedá dokázať a preto mu neverí – jeho problém. Ja ho poznám a viem že ich tvrdenia sú nezmysel.“ Koľkých a akých logických chýb sa dopustila? Môžu byť tvrdenia iných ľudí o jej vnútornom presvedčení nezmyselné? Ako a čím nezmyselné? Ako môže ona posúdiť tvrdenia tých druhých? (Mimochodom, aký zmysel má diskusia začínajúca takým východiskom?)
Iný čitateľ mi pripomína: „[Komunizmus i nacizmus] boli založené na ignorovaní toho, čomu sa hovorí Desatoro. To je aj memento, kam môže dospieť spoločnosť ignorujúc Božie zákony, ako ich tradujeme.“ Ak by prvé tvrdenie aj bolo pravdivé, prečo z neho nevyplýva to druhé? Akej logickej chyby sa autor v tejto implikácii dopustil?
Z ďalšieho listu: „Ešte v 60-tych rokoch nášho storočia bolo možné vidieť v odborných knižniciach našich krajín objemné knihy s nadpisom ,Proti reakčnému mendelizmu-morganizmu‘. Čo im tak vadilo? Gregor Mendel bol totiž – mních.“ Prečo je toto vysvetlenie nepravdivé? Pomôcka: Ak zistíme, že Hitler používal násobilku, bude to znamenať, že násobilka je „nepravdivá“?
„Na svete sa dejú veci, ktorých podstatu nedokáže odhaliť ani najmodernejšia technika“, píše Karol Varga v plátku Eurotelevízia č. 38/2001 (s. 14 – 15), a pokračuje: „Aj dnes nás prekvapujú javy, na ktoré je veda 21. storočia ešte prikrátka. Na betónových dlážkach a murovaných stenách sa objavujú záhadné tváre, senzibili čítajú z ľudskej aury zdravotný stav človeka a zobrazenia svätých vyžarujú zázračnú silu“. Nájdete pádnu a krátku repliku na prvú citovanú vetu? (Moja pozostáva len z troch slov.) Pokúste sa ďalej vysvetliť, prečo si autor myslí, že úlohou vedy je vysvetľovať nezmysly? Prečo považuje nezáujem vedy o povery a podvody za jej neschopnosť? A celkom na záver: viete vysvetliť, prečo tupý dav tak túži po senzáciách a „tajomných javoch“ a prečo sa bulvár s takou usilovnosťou podieľa na očierňovaní vedy a vedcov, bez tvrdej práce ktorých by sme žili možno na úrovni kamennej doby?
Kreačná „teória“ vysvetľovala rozmanitosť rastlinných a živočíšnych druhov tým, že tak ich dobrotivý boh stvoril. Prečo táto skutočne jednoduchá odpoveď neuspokojovala Darwina? Túžil po odpovedi zložitejšej? Aplikujte nájdenú odpoveď na zodpovedanie otázky: „Prečo väčšinu dnešných vedcov neuspokojuje vysvetlenie, že Vesmír je dnes práve taký, aký ho pozorujeme, lebo ho akurát tak boh stvoril?“
Všetky elementárne fyzikálne zákony sú vratné: čo je možné v budúcnosti, je možné aj v minulosti. Ak je budúcnosť Vesmíru v čase neohraničená, prečo sa niektorým (aj vedcom) zdá, že minulosť nemôže byť neohraničená? Ak „nenarazíme“ na koniec času v budúcnosti, prečo by sme mali naraziť na začiatok v minulosti? (Samozrejme, že naraziť môžeme, ale na to musia jestvovať veľmi dobré fyzikálne dôvody; k takému záveru však nemôže viesť len naša neschopnosť predstaviť si nekonečnú minulosť.)
Nobelova cena za fyziku, chémiu, medicínu a literatúru, sa udeľuje každý rok 10. decembra (výročie úmrtia Alfreda Bernharda Nobela) v Štokholme. Nobel si pôvodne želal, aby sa udeľovala „tým, ktorí počas predchádzajúceho roku najviac prospeli ľudstvu“ (to those who, during the preceding year, shall have conferred the greatest benefit on mankind). V súčasnosti sa udeľuje zväčša za mnohoročné (často celoživotné) dielo. V mnohých krajinách sveta venuje tlač, rozhlas a televízia celému procesu rozhodovania značnú pozornosť, zo samotnej ceremónie udeľovania Nobelovej ceny sa vysielajú priame prenosy, hovorí sa o práci a živote laureátov, rozhodnutia Nobelovho výboru sa komentujú, analyzujú – jednoducho, Nobelova cena je istú dobu stredobodom pozornosti spoločnosti. Pokúste sa vysvetliť, prečo sa na Slovensku o čerstvých laureátoch Nobelovej ceny bežný občan nedozvie prakticky nič. Prečo Slovenská televízia nevysiela, nie že priamy prenos, ale ani len jediný obrázok z udalosti, pri ktorej sa oceňujú skutočne najhodnotnejší ľudia tejto planéty? Prečo sa obvykle celé roky Nobelova cena ani len jedinou vetou nespomenie? Pri odpovedi porovnajte tento fakt s priamymi prenosmi všemožných športových podujatí, olympijských hier, tenisových, futbalových, či hokejových zápasov, udeľovania Oscarov a Grammy, súťaží krásy, návštev pápeža, omší a iných „míľnikov“ zahraničného i domáceho spoločenského života. O čom to, podľa vás, svedčí?
Krátky exkurz do lingvistiky. Na označenie neveriaceho má gréčtina slovo atheos [a = bez, theos = boh], z ktorého je odvodené aj slovenské slovo ateista. Toto grécke slovo používal už Platón (427 – 347 pred n. l.) na označenie človeka, odmietajúceho vieru v akýchkoľvek bohov. Ak by teda grécky píšúci autori a prekladatelia Biblie chceli hovoriť o ateistoch, nič im v tom nebránilo. Je preto nápadné, že sa slovo atheos (ani jeho odvodeniny) nevyskytuje ani jediný raz v celom gréckom origináli Nového zákona a dokonca ani v celom gréckom preklade Starého zákona (Septuaginta)! Považujem preto za podivné, že dnešný klérus (ktorý by mal byť v biblickej lingvistike viac vzdelaný než ja) s obľubou interpretuje biblické výroky, obsahujúce v slovenskom preklade (!!) slovo „bezbožník“, ako výroky vzťahujúce sa na ateistov. Bližšia analýza originálu Biblie ukazuje, že slovom „bezbožník“ sa obvykle prekladá hebrejské slovo „rášá“, alebo grécke slovo „άμαρτωλος“ – obe označujú hriešnika! Ako jeden z mnohých dokladov posledného tvrdenia uvádzam vetu „Prečo je váš učiteľ s hriešnikmi?“ (Mt 9, 11), kde výraz „s hriešnikmi“ je prekladom gréckeho originálu „μετα των άμαρτωλων“. Pokúste sa teda vysvetliť, prečo teológovia tak radi považujú starovekých hriešnikov za ateistov, keď pre autorov Biblie bol ateista takmer nepredstaviteľný? Pokúste sa tiež vysvetliť, prečo toto všetko viem ja – neveriaci fyzik – ale nevie to napríklad kardinál Korec? Mne sa zdá, že odpoveď je úplne jasná: taký Korec sa považuje za príliš vznešeného cirkevného hodnostára nato, aby sa znižoval k lingvistickej analýze Biblie. On má iné starosti: pásť svoje ovečky a svojou berlou im ukazovať správnu cestu na onen svet, ale nezabúdať pritom ani na dostatočné hmotné zabezpečenie cirkvi – Kristovej to nevesty. Ale táto odpoveď sa mi zdá byť príliš osobná. Možno čitateľ príde na adekvátnejšiu.
Boh kladie Jóbovi takéto otázky, ktorými ho chce zrejme ohúriť: „Či môžeš pochopiť rozlohu zeme? Povedz, ak ju celú poznáš! Kadiaľ vedie cesta k obydliu svetla a kde má svoje miesto tma, aby si ju zavrátil do jej medzí a poznal chodník k jej domu?“ (Jób 38, 18 – 20). „Či si už prenikol k zásobárňam snehu a videl si skladištia kamenca?“ (Jób 38, 22). „Či dážď má otca, alebo kto splodil kvapôčky rosy? Z čieho lona vyšiel ľad a kto zrodil nebies inovať, keď voda tuhne na kameň a zaviera sa povrch hlbiny?“ (Jób 38, 28 – 30). „Poznáš ty zákony neba alebo ty určuješ jeho vládu na zemi?“ (Jób 38, 33). „Kto vložil múdrosť do mračien alebo kto dal zmysel jasným oblakom? Kto svojou múdrosťou spočíta oblaky a kto vyprázdni mechy nebeské?“ (Jób 38, 36 – 37). O akých hlbokých neznalostiach svedčia tieto otázky? Prečo by sme mali veriť čo i len slovo ľuďom, pre ktorých ešte aj toto boli záhady, ktoré si vedeli vysvetliť len priamym pôsobením boha?
„Či nepredávajú dvoch vrabčekov za groš? A ani jeden z nich nespadne na zem bez vôle vášho Otca.“ (Mt 10, 29) Videli ste už vrabca spadnúť na zem (a zabiť sa)? Myslíte si, že sa to nestáva preto, lebo si to Otec neželá, alebo preto, že fyzikálne vlastnosti krídel vtákom jednoducho neumožňujú spadnúť? Pomôcka: usúďte, či pri potope vyhynuli aj ryby?
Myslíte si, že ten, kto rozhodol, že gravitačné pôsobenie medzi nebeskými telesami bude nepriamo úmerné druhej mocnine ich vzdialenosti a priamo úmerné súčinu ich hmotností, je totožný s autorom nasledujúceho zákazu? „Ani nevystupuj na môj oltár po schodoch, aby sa tvoje ohanbie neodhalilo nad ním“? (Ex 20, 26). Odôvodníte svoj názor.
Zdá sa vám, že v nasledujúcom citáte majú označené spojky rovnaký význam, ako v bežnom jazyku? „Lebo ja som Hospodin, ktorý som vás vyviedol z Egyptskej krajiny, aby som bol vašim bohom; buďte teda svätí, lebo ja som svätý.“ (Lv 11, 45).
„Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom.“ (Lv 26, 12). Domnievate sa, že z tejto formulácie vyplýva, že predtým im nebol bohom? Ak áno, čím predtým bol?
„…aby oteklo břicho tvé, a lůno tvé shnilo.“ Po dlhej dobe som sa začítal do kralického prekladu Biblie z r. 1613, ktorý je cenný tým, že prekladá originál verne, bez snahy zahladiť jeho zemitú drsnosť. Do oka mi náhodou padol text, ktorý podrobne vysvetľuje ako zistiť cudzoložstvo manželky, a ako v prípade potvrdeného podozrenia postupovať. Z popisu, ktorý zaberá takmer celú stranu, vyberám len úryvky.
„Mluvil ještě Hospodin k Mojžišovi, řka: Mluv k synům Izraelským a rci jim: Kdyby od některého muže uchýlila se žena, a dopustila by se výstupku proti němu… Tedy přivede muž ženu svou k knězi, a přinese oběť její při ní… A nabere vody svaté do nádoby hliněné, a vezme prachu, kterýž jest na zemi v příbytku, dá jej do té vody… I zaklínati bude ji kněz a řekne k ní: Jestliže neobcoval s tebou žádný, a jestliže jsi neuchýlila se k nečistotě od muže svého, budiž čistá od vody této hořké zlořečené. Paklis se uchýlila od muže svého a nečistá jsi, a obcoval-li někdo jiný s tebou kromě manžela tvého… vejdiž voda zlořečená tato do života tvého, aby oteklo břicho tvé, a lůno tvé shnilo… A když ji dá píti tu vodu, stane se, jestliže… dopustila se výstupku proti muži svému… že odme se břicho její a vyhnije lůno její.“ (Nm 5, 11 – 27).
Táto pasáž (ktorá ešte pokračuje ďalšími detailami) je uvedená jednoznačným tvrdením, že celý text predstavuje autentické božie slovo. Preto sa mi zdá celkom prirodzená prvá otázka: Naozaj to takto povedal boh Mojžišovi? Stvoriteľovi pulzarov, cefeíd, Magellanových mrakov, celých galaxií, ba až celého Vesmíru naozaj tak veľmi záležalo na spoľahlivej diagnóze cudzoložstva? Ak áno, prečo mu na tom dnes naraz už vôbec nezáleží?
V citovanom texte sám boh tvrdí, že lono cudzoložnej ženy naozaj „vyhnije“. Domnievate sa, že lono vždy vyhnilo? Ak sa to nedomnievate, neveríte predpovedi samého boha! Zrejme sa pri tomto kacírstve riadite poznatkom, že dnes už „loná“ cudzoložných žien „nevyhnívajú“. Zdá sa vám, že sa to už nedeje len preto, že manželia ich neprivedú pred kňaza a ten im nedá vypiť „horkú vodu“, alebo preto, lebo vďaka pokroku dermatológie je v civilizovaných krajinách už pomenej syfilisu aj kvapavky – či aj iných pohlavných chorôb, ktoré mal zapisovateľ božích slov, neznalý medicíny, asi na mysli? Alebo že by sa sám boh domnieval, že „vyhnívanie lona“ spôsobuje ním naordinovaná „horká voda“?!
Nápadná je tu aj božia mizogýnia: obdobná metóda diagnózy manželovej nevery so sprievodným vyhnívaním lona muža sa v tejto knihe nepopisuje. Viete mi preto vysvetliť, či sa prikázanie „Nescudzoložíš“ vzťahuje iba na ženy? Podľa príkladov slávnych kráľov Dávida a Šalamúna by to tak veru mohlo vyzerať.
Cítite z dikcie tejto stránky knihy Numeri lásku boha otca, stvoriteľa neba i zeme, k svojmu hriešnemu stvorenstvu? Ja tu skôr cítim sadistické potešenie z predstavy „opuchnutého brucha a hnijúceho lona“. A opätovne zdôrazňujem, že toto potešenie nemal pisateľ biblického textu, ale sám boh, pretože toto všetko „mluvil Hospodin k Mojžišovi“. Pozrel som sa na túto pasáž do modernejšieho prekladu Biblie (Tranoscius 1978) a tam som našiel už menej údernú formuláciu: „aby ti napuchol život a opadli bedrá“ (Nm 5, 22). Ako si vysvetľujete toto „zjemnenie“ prekladaného textu, ktoré je vlastne podvodom, pretože čitateľ, ktorý taký preklad zbežne prečíta, ani nepochopí pravý význam textu: veď čože už dnešnému čitateľovi hovoria v tejto súvislosti slová „život“, „bedrá“, „opadnúť“? Slová „brucho“, „lono“ a „hniť“ sú predsa len pre súčasníka zrozumitelnejšie, ani sa nepociťujú až tak archaicky. Myslíte si, že menej jednoznačné slová použili prekladatelia preto, lebo sa pri prekladaní týchto riadkov za svojho boha hanbili? Alebo si to nemyslíte? Vysvetlite prečo.
Mohli by ste sa tiež pokúsiť vysvetliť, z akého dôvodu podporoval Hospodin v svojom vyvolenom ľude šamanské praktiky mágie. Tento tzv. „zákon v prípade žiarlivosti“ (Nm 5, 29) totiž obsahuje aj taký detail: „Keď kňaz napíše tieto kliatby na list a zmyje ich do horkej vody a dá žene vypiť horkú vodu, pôsobiacu prekliatie, vnikne do nej horká voda ako trpká bolesť.“ (Nm 5, 23 – 24) Hádam si len boh nemyslel, že obsah textu zmytého z papiera do vody môže spôsobiť „prekliatie“?! Alebo si to myslel? Aká potom bola mentálna úroveň takého „boha“?
„Keď boli Izraelci na púšti, našli človeka, ktorý v deň sviatočného odpočinku [šabbát] zbieral drevo. Tí, čo ho našli… dali ho do väzenia, lebo sa nevedelo, ako sa s ním naloží. Vtedy Hospodin hovoril Mojžišovi: Ten muž má byť vydaný na smrť! Nech ho celý zbor ukameňuje vonku za táborom.“ (Nm 15, 32 – 35). Navrhnite vhodnú intelektuálnu charakteristiku takého boha.
„Cti si otca i matku, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Boh, aby si dlho žil a aby sa ti dobre vodilo na zemi, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh“ (Dt 5, 16). Obsahuje toto prikázanie prísľub, že ten, kto ho bude dodržiavať, bude dlho žiť na zemi a bude sa mu dobre vodiť, alebo má spojka „aby“ iný význam? Aký iný význam by mohla mať? Ak by nemala žiaden význam, načo by tam bola použitá?
Diskriminácia bastardov. „Nech nevojde do zhromaždenia Hospodinovho, kto má rozmliaždené pohlavné ústroje a zmrzačený mužský úd [bude ich tam potrebovať?]. Nech nevojde do zhromaždenia Hospodinovho miešanec – bastard, ani jeho desiate pokolenie nech nevojde do zhromaždenia Hospodinovho“ (Dt 23, 3 – 4). Chápete dôvody týchto tvrdých zákazov? Je možné, že jediným dôvodom bolo božie želanie a to už nemá byť predmetom úvah zdravého rozumu?
Láskyplný Boh preklína. „Ale ak nebudeš poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha, a nebudeš zachovávať všetky Jeho príkazy a Jeho ustanovenia, ktoré ti dnes dávam, naplnia sa na tebe všetky tieto kliatby a budú ťa stíhať.“ (Dt 28, 15). Takýmto jednoznačným úvodom začína dobrotivý Boh dvojstranový zoznam svojich láskyplných prekliatí. Prečítajte si túto rozsiahlu kliatbu v Dt 28, 15 – 69 a zvážte, aká nekonečná božia láska srší z týchto otcovských slov.
„Prekliaty budeš v meste a prekliaty budeš v poli. Prekliaty bude tvoj kôš a tvoje koryto. Prekliaty bude plod tvojho života a plodiny tvojej pôdy… Hospodin ťa zachváti morom, kým ťa neumorí… Hospodin ťa bude biť suchotami, horúčkou i zápalom, páľavou a mečom, obilnou sneťou a žlknutím; a budú ťa prenasledovať, kým nezahynieš… Namiesto dažďa Hospodin dá tvojej krajine piesok a prach zostúpi na teba z nebies.“
Vyplýva z tohto textu jednoznačne, že autorom všetkých chorôb, sucha a piesočných búrok, je Jahve osobne, alebo nie? Mne sa zdá, že dobre rozumiem tomu, čo čítam. Ale nedajme sa znechutiť, pokračujme.
„Hospodin ťa bude biť egyptskými vredmi, pľuzgiermi, vyrážkami a svrabom, z ktorých sa nevyliečiš. Hospodin ťa bude biť šialenstvom, slepotou a pomätenosťou mysle. Na jasné poludnie budeš tápať, ako slepý tápe po tme… So ženou sa zasnúbiš, ale iný bude s ňou spávať.“
Usudzujem chybne, keď z týchto slov vyvodzujem, že aj cudzoložstvo strojí sám Jahve? A v podobnom duchu božie láskavé sľuby pokračujú:
„Vystavíš si dom, ale nebudeš v ňom bývať; vysadíš vinicu, ale nebudeš ju užívať… Zošalieš z toho, čo uvidia tvoje oči, na čo sa budeš dívať… všetky tvoje stromy a plodiny pôdy napadne hmyz… Prídu na teba všetky tieto kliatby, budú ťa prenasledovať a dostihnú ťa, kým ťa nezničia, pretože si neposlúchal slovo Hospodina, svojho Boha, a nezachovával si Jeho príkazy a ustanovenia, ktoré ti dal … Hospodin privedie na teba národ zďaleka; z konca zeme ako orol priletí národ, jazyku ktorého nebudeš rozumieť…“
„Za obliehania a v tiesni, ktorou ťa stiesni tvoj nepriateľ, budeš jesť plod svojho života, mäso svojich synov a dcér, ktoré ti dal Hospodin, tvoj Boh. Aj najnežnejší a najrozumnejší muž spomedzi vás závistlivým okom bude hľadieť na svojho brata a na svoju vlastnú ženu i na synov, ktorí mu ešte ostanú, aby nemusel niektorému z nich dať jesť… Aj najnežnejšia a najrozmaznanejšia žena spomedzi vás… bude závistlivým okom hľadieť na svojho vlastného muža, na svojho syna a na svoju dcéru i na lôžko, ktoré pri pôrode vyjde z jej života [placentu], i na svoje deti, ktoré zrodila, lebo ich bude potajomky jesť pre nedostatok všetkého…“
Nevyplýva z predchádzajúcich odstavcov, že si holokaust zavinili Židia vlastne sami, svojou neposlušnosťou voči Hospodinu? Nebol to boží trest za hriechy ich predkov? Neboli nacisti nakoniec nevinní, lebo boli iba nástrojom božieho hnevu a jeho dávno sľúbeného prekliatia?
„Ak sa nebudeš báť tohto slávneho a hrozného mena Hospodina, svojho Boha, Hospodin spôsobí úžasné rany tebe i tvojmu potomstvu [boh tu explicitne formuluje svoj „slávny“ princíp kolektívnej viny!], veľké a trvalé rany i zlé a trvalé nemoci… Ako sa Hospodin radoval z vás, keď vám dobre činil a rozmnožoval vás, tak sa bude radovať Hospodin, keď vás vyhubí a zničí.“
„Toto sú slová zmluvy, ktorú prikázal Hospodin Mojžišovi uzavrieť s Izraelcami v Moábskej krajine, okrem zmluvy, ktorú s nimi uzavrel na Chórebe.“
Týmito slovami končí toto slávne a rozsiahle prekliatie. Pozoruhodné je tu konštatovanie, že išlo o zmluvu jednostrannú, prikázanú Hospodinom. Zdá sa mi, že ďalšia podobná jednostranná zmluva bola prikázaná Kristovou obeťou.
V celej svetovej literatúre som sa nestretol s toľkou koncentráciou nenávisti voči ľudskému rodu, s toľkou radosťou z krutosti. Vysvetlí mi niekto, ako z týchto slov vyplýva božia láska a milosrdenstvo? Je autorom týchto slov boh, či diabol? Ja sa prikláňam k druhej alternatíve.
Keďže ide o tému vážnu, rád by som čitateľovi pomohol tým, že mu ponúknem množinu hypotéz:
Boh myslel toto prekliatie doslova tak, ako je uvedené.
Boh (či autor tohto textu) dobre poznal ľudskú povahu a hrozby trochu prehnal, aby vzbudil väčší strach z neuposlúchnutia božích príkazov.
Nešlo tu o prekliatie Izraela, ale o proroctvo jeho budúceho osudu.
Pisateľ tohto prekliatia si predstavoval, že asi tak by mohol všemocný boh trestať neuposlúchnutie svojich príkazov. V tomto prípade by som si vedel predstaviť, že autorom bol človek „spravodlivý“, ktorý sa sadisticky tešil, ako budú tí nespravodliví kruto pykať. Veď on sa ukracoval o všetky radosti života, len aby svojmu bohu vyhovel.
Hospodin potrestal Filištíncov za to, že „vzali truhlu Božiu“ Izraelitom tým, že sa všetkým naraz na zadkoch „povyhadzovali“ hemoroidy. Terapia tohto ochorenia, ktorého hromadný výskyt možno naskutku vysvetliť iba zázrakom, bola tiež pozoruhodná: hemoroidy zmizli, len čo Filištínci vrátili truhlu právoplatným majiteľom spolu s piatimi zlatými zadkami a piatimi zlatými myšami (1 Sam 6, 5). Ešte kurióznejší bol však spôsob vracania truhly: voz s truhlou ťahali dve otelené kravy, ktoré išli rovno za nosom. A pozorujte: „ak [voz] pôjde cestou k svojim hraniciam, smerom na Bétšemeš, tak nám On [Hospodin] spôsobil to veľké zlo, ale ak nie, budeme vedieť, že nedotkla sa nás jeho ruka, ale že sa to stalo náhodou.“ (1 Sam 6, 9) Myslíte si, že to bol dobrý nápad nechať o pravde rozhodovať otelené kravy? Ak áno, potom vám prezradím, že kravy naozaj potvrdili hypotézu o tom, že v hemoroidoch Filištíncov mal prsty sám Hospodin. Bol to fakt taký závažný, že ho pisateľ Biblie potvrdzuje aj svedectvom: „A svedkom je veľký kameň, na ktorý položili truhlu Hospodinovu, a ktorý je tam až podnes na poli Józuu Bétšemešského.“ (1 Sam 6, 18) Aké vlastnosti by potreboval mať „veľký kameň“, aby mohol dosvedčiť takú významnú udalosť a čo by sa s ním malo stať, ak by táto historka nebola pravdivá?
Lenže tak jednoducho to predsa len neskončilo. Niektorí zvedaví Židia zabudli na opatrnosť a nazreli do truhly a to boh nemohol nechať len tak. „Hospodin pobil z mužov bétšemešských tých, ktorí pozerali do truhly Hospodinovej; pobil z ľudu sedemdesiatich mužov.“ (1 Sam 6, 19). V hebrejskom origináli sa však uvádza až 50 070 (!) mužov, čo je v preklade zohľadnené poznámkou pod čiarou: „hebr. text dopĺňa: päťdesiat tisíc mužov“. Vševediaci komentátor sa zrejme díval opisovateľovi Biblie cez plece, lebo bez váhania tvrdí: „Je zřejmé, že se do textu dostala nedopatřením nějaká poznámka psaná snad původně na okraji textu“ (NPPS 5, str. 46). Samozrejme, akékoľvek iné vysvetlenie je vylúčené.Pokúste sa definovať bájku. Pomôcka: „Kráľ Šalamún obetoval ako zábitnú obeť dvadsaťdvatisíc kusov hovädzieho statku a stodvadsaťtisíc oviec [v jeden deň]. Tak posvätil kráľ i všetok ľud dom Boží.“ (2 Krn 7, 5). Môj približný výpočet ukazuje, že by sa tak získali 350-gramové porcie mäsa pre dvadsať miliónov ľudí – podstatne viac než obyvateľov vtedajšej (i súčasnej) Palestíny.
Ateista Jób. Biblické knihy majú pestrú históriu. Mnoho ráz boli upravované, z ich textu sa pritom odstraňovali neprijateľné miesta, pridávali sa k ním vysvetľujúce poznámky, a konečné znenie sa kanonizovalo väčšinou až stáročia po vzniku prvotného textu. Vie o tom každý biblista, učí sa to každý študent teológie v predmete textová kritika, ale pán farár vám to v kázni neprezradí. Bližší pohľad na biblický text občas odhalí nečakané fakty. Prečítajte si napríklad nasledujúcu pasáž z Jóbovej knihy, v ktorej zúfalý nevinný človek hovorí o bohu toto:
15 Keby som bol aj v práve,
nevedel by som odpovedať,
svojho Sudcu by som mohol iba prosiť.
16 Keby som volal, aby mi odpovedal,
neverím, že počuje môj hlas.
17 Ten, čo ma povíchricou kruší
a bez príčiny množí moje rany,
18 nedá mi pookriať na duchu,
ale ma nasycuje trpkosťou.
19 Ak ide o moc silného, tu je On;
ak ide o súd, kto Ho predvolá?
20 Ak som aj v práve,
vlastné ústa ma obvinia,
ak som aj nevinný,
On ma vyhlási za vinného.
21 Som nevinný, nestarám sa o svoju dušu,
pohŕdam svojím životom.
22 Preto si myslím: Všetko jedno,
nevinnému i vinnému On strojí koniec.
23 Keď Jeho bič náhle usmrcuje,
vysmieva sa zo zúfalstva nevinných.
24 Krajinu vydáva do rúk bezbožníka
a zastiera oči jej sudcov.
Ak je to nie On, kto je to teda?
(Jób 9).
Isteže, táto kniha obsahuje v dôsledku spomínaných redakčných úprav aj ódy na slávu božiu, ale tento súvislý text, v ktorom Jób hovorí o svojom bohu, mohol napísať iba ateista, alebo presnejšie povedané, človek, ktorý veril, že ak boh aj jestvuje, nie je to boh dobromyseľný. Bohom bol preň akýsi mocný, ale neľútostný, bezcitný, nevypočítateľný a nespravodlivý titan. Takého boha sa možno báť, ale nemožno si ho vážiť.
Ak je to ale tak, v akom zmysle sú citované riadky inšpirované bohom? A ak ním inšpirované sú, nie je starozákonný boh naozaj nespravodlivý, krutý a bezcitný? Nie je židovsko-kresťanským bohom krvilačný netvor, ktorý si ľudí stvoril ako hračky na ukájanie svojich brutálnych sadistických chúťok? Ak je citovaný text inšpirovaný bohom, nezvestuje nám ním boh, že mu na nás vôbec nezáleží?
„Kto vie, či ľudský duch vystupuje nahor [po smrti] a duch zvierat zostupuje nadol, do zeme?“ (Kaz 3, 21) Domnieva sa autor tohto citátu, že zvieratá majú dušu? Pochybuje v ňom o posmrtnom živote človeka?
Ako sa sám zohriať? Keď sa kedysi za socializmu ženil môj kolega, obrátil sa na mňa, ako na známeho „písmáka“ [české úctivé označenie znalca „Písma“, používané medzi evanjelikmi] s prosbou, aby som mu navrhol biblický text na svadobné oznámenie. Bez rozmýšľania som mu ponúkol citát z môjho obľúbeného Kazateľa: „Dvaja sa majú lepšie než jeden, lebo sa skôr zohrejú.“ Kolega považoval citát za vydarený, ale mi neveril, že sa taký text v Biblii naozaj vyskytuje. Preto som mu na druhý deň doniesol svoju príručnú Bibliu, kde sme našli tento presný text: „Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu za svoju námahu. Lebo ak padnú, jeden zdvihne svojho druha, beda však samotnému, ak padne! Nemá druhého, čo by ho pozdvihol. A opäť, ak dvaja ležia spolu, zohrejú sa; ale samotný, ako sa zohreje?“ (Kaz 4, 9 – 11) Kolega iba krútil hlavou a prezeral si Bibliu. V svadobnom oznámení sa však objavil iný biblický citát. Uhádnete prečo?
„V záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce ani myšlienky ani poznania ani múdrosti.“ (Kaz 9, 10). Verí autor tejto biblickej vety v posmrtný život?
Blázon v meste. Biblické texty robia na moderného človeka zväčša archaický dojem nielen obsahom, ale aj slovníkom. Ale sú aj výnimky, a za tie treba ďakovať mnohokrát prekladateľom. Na jednu veľmi pôvabnú som natrafil v slovenskom evanjelickom preklade mojej obľúbenej ateistickej biblickej knihy. Hľa, ako táto veta znie: „Námaha blázna unavuje, takže nevie odísť ani do mesta.“ (Kaz 10, 14) Zmysel tejto vety mi zostáva dodnes zahalený nepreniknuteľným tajomstvom. Pripomenul mi však moje deti. Tie na otázku „kam ideš?“ odpovedali celé roky stereotypne „do mesta“. Čo by sa o nich dalo povedať v svetle tohto biblického textu, údajne inšpirovaného samým bohom? Neviem, ale zručný teológ by aj z tejto vety mohol hádam vydolovať zrnko zlata. Ale o knihu Kazateľ teológovia akosi záujem neprejavujú (s výnimkou citátu z úvodu knihy: „Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť“). V kázňach som počul analýzy všemožných citátov z Biblie, ale ten o chodení blázna do mesta som nepočul nikdy. Nestál by za hlbšiu analýzu?
Izaiášovo proroctvo o panenskom počatí Krista. Tvrdenie o panenskom počatí Krista sa opiera o toto jediné „proroctvo“: „Ajhľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ (Iz 7, 14) Na fakt, že Emanuel nie je Ježiš, a že Ježiš je z prorockého hľadiska vhodnejšie meno než Emanuel, som upozorňoval už viac razy. Nie je teraz pre mňa dôležité ani to, že podľa hebrejského originálu počne halmá, čo označuje mladé dievča, a nie betulá, čo je v celom Starom zákone označenie panny v technickom význame. Už zaujímavejšie je to, že prekladatelia Septuaginty preložili slovo halmá do gréčtiny chybne ako parthenos (= panna), čím sa vlastne oni stali autormi „proroctva“ o panenskom počatí Krista.
Dôležité je však najmä to, že toto tvrdenie sa „vytrháva z kontextu“, ktorý ukazuje čosi úplne iné a ukazuje to úplne jasne. Citovaný text totiž pokračuje bezprostredne takto: „Maslo a med bude jedávať, pokiaľ nebude vedieť rozlišovať medzi dobrým a zlým. Lebo prv ako ten chlapec bude vedieť rozlišovať zlé od dobrého, opustená bude krajina, ktorej dvoch kráľov sa ty strachuješ. Hospodin privedie na teba, na tvoj ľud i na dom tvojho otca dni, aké neprišli odo dňa, keď Efrajim odpadol od Júdu, – privedie asýrskeho kráľa.“ (Iz 7, 16 – 17) A o niečo ďalej: „V ten deň Pán oholí britvou, najatou spoza Eufratu – kráľom asýrskym – hlavu i chlpy nôh, ba i bradu odstráni.“ (Iz 7, 20).
Možno sa potom čudovať tým, ktorí usudzujú, že sa toto proroctvo týka dobytia Jeruzalema Nabuchodonozorom v r. 598 pred n. l., ktorý „odviedol výkvet obyvateľstva do babylónskeho zajatia“ (BS, str. 458), a že Emanuel tam hrá celkom podružnú úlohu? Podľa môjho názoru to môže nevidieť iba slepý, alebo ten, kto to vidieť nechce. Prečítajte si toto miesto Biblie a posúďte sami toto „proroctvo“!
A ešte jedna dôležitá otázka. Myslíte si, že židovský autor Matúšovho evanjelia by toto nevedel a tvrdil by „Toto všetko sa stalo, aby sa naplnilo, čo Pán riekol ústami proroka: Ajhľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel; to v preklade znamená: Boh s nami.“ (Mt 1, 22)?
Podľa mojej hypotézy bol autorom aj tej najstaršej verzie Matúšovho evanjelia Grék, ktorý citoval chybný grécky preklad podľa Septuaginty. Žid by sa predsa neopieral o grécky preklad Izaiáša a nepovažoval by Izaiášovo proroctvo za predpoveď panenského počatia. Ale to potom vrhá veľmi temný tieň pochybnosti na hebrejský text tohto evanjelia a potvrdzuje všeobecný názor, že evanjeliá nikdy neboli napísané hebrejsky (aramejsky), že ich písali ľudia, ktorých materčinou bola gréčtina. Iste to potom neboli nie že Kristovi apoštoli – negramotní galilejskí rybári –, ale ani palestínski rodáci.
Nevyplýva z toho všetkého nakoniec to najdôležitejšie: že panenské počatie je iba fikcia založená na hlbokom nepochopení Izaiášovho textu a že kvôli takému nepochopeniu si autor Matúšovho evanjelia celé panenské počatie aj so zvestovaním vymyslel, len aby dosvedčil naplnenie chybne pochopeného proroctva? Veď snaha potvrdiť proroctvá je v evanjeliách veľmi okatá: na každej tretej strane evanjelií nachádzame zvrat „toto sa stalo, aby sa naplnilo proroctvo“. Napočítal som v konkordancii okolo 30 takých miest (na sto strán textu). To, že spojka „aby“ sa chápe v zmysle zdôvodnenia udalostí, vidno aj z tohto príkladu: „Potom vidiac, že je už všetko dokonané, aby sa naplnilo Písmo, povedal Ježiš: Žíznim!“ (Jn 19, 28) Kristus, umierajúci na kríži, sa stará o to, aby sa splnila akási vágna zmienka v Písme, ktorá nemá ani len charakter proroctva! („Ako črep vyschla moja sila a jazyk sa mi k ďasnám prilepil, kladieš ma do prachu smrti.“ Ž 22, 16) Boh nechce kompromitovať „proroka“? Veď keby to nepovedal, nikoho by ani nenapadlo, že v Starom zákone sa čosi hovorí o smäde! To, že sa Žalm 22 dá interpretovať ako proroctvo, sa predsa zistilo až po údajnej Kristovej smrti! Hádam len Ježiš nepovedal na kríži, že žízni preto, aby sa naplnilo proroctvo! Môže byť niečo absurdnejšie, ako všetky tieto „vyplnené“ proroctvá?Gadarské svine. Príbeh o „vyliečení“ dvoch posadlých v krajine Gadarénov, ako je popísaný v Mt 8, 28-34, má pozoruhodný priebeh. Iniciatívni sú v ňom len „dvaja posadlí, ktorí práve vyšli z hrobov a boli náramne zúriví“. Postavili sa Kristovi do cesty „A hľa, zvrieskli: Čo Ťa do nás, Synu Boží?“ Posadlí mali zrejme schopnosť predvídať, čo s nimi Kristus zamýšľa. Kristus nemukol ani slovko, ani gestom nenaznačil, že s nimi čosi hodlá urobiť, napriek tomu „prosili Ho oni démoni: Keď nás už vyháňaš, pošli nás do tamtej čriedy svíň!“ Má to nejakú logiku? Akéže „keď nás už vyháňaš“? Veď im nič neriekol. Tento zvrat sa môže v logickom príbehu objaviť iba vtedy, ak mu predchádza aspoň náznak „vyháňania“. Nič také však tento text nepopisuje. Kristus im však z neznámych dôvodov láskyplne vyhovie, a to jediným slovom „Choďte!“ A text pokračuje: „A oni vyšli a vošli do svíň, a hľa, celá črieda rútila sa svahom do mora a zahynula vo vode.“ (Mt 8, 32).
Absurdnosť tohto príbehu sa zrejme pokúsil napraviť Mk 5,1 – 13, keď sa pokúsil obrátiť smer kauzality tým, že pred následky pridal slovko lebo: „Lebo Ježiš mu povedal: ,Nečistý duch, vyjdi z tohto človeka!‘“ (Mk 5,8). Podobne si počínal aj Lk 8, 26 – 33: „Lebo Ježiš nečistému duchu rozkázal, aby vyšiel z toho človeka — už dlhý čas ho mal v moci.“ (Lk 8, 29) Veľa sa im však nepodarilo zachrániť. Mimochodom, nevyriešená zostala aj otázka, koľkí posadlí účinkovali v tomto príbehu.
A najúspornejší zázrak bol na svete! Démoni vedeli načo Kristus prišiel, sami si vybrali svoje nasledujúce prechodné bydlisko, sami sa doň presťahovali – a Kristus spáchal zázrak! Neuveriteľná bájka, ktorá podľa môjho názoru nemá ani hlavy ani päty. Ani jedna z Dobšinského rozprávok nemá takú úbohú štruktúru. Tam má aj to najneuveriteľnejšie konanie svoje dôvody, svoju logiku. Domnievate sa, že Matúšovo evanjelium tu popisuje skutočnú udalosť? Vysvetlite svoje dôvody.
Pravda a krása. Rád by som veriacich čitateľov upokojil: nie, nie som bezcitný netvor! Aj mnohé diela starovekej literatúry dokážem oceniť, a pôsobia na mňa hlbokým dojmom. Viem vychutnať nehu biblickej Piesne piesní i nadhľad Kazateľa. Mnohé Žalmy vo mne vyvolávajú sentimentálnu tieseň i oslobudzujúce nadšenie. Za naozaj výnimočne krásnu časť Biblie považujem hymnus lásky (1Kor 13, 1 – 13). Páči sa mi však aj Plač nad skazou Ninive, alebo Epos o Gilgamešovi. Veď sa začítajte do majstrovského prekladu tohto sumerského klenotu z pera Lubora Matouša (Mladá fronta, Praha 1971):
„Toho, jenž hlubiny zřel až k hranici země,
jenž poznal všechna moře, opěvat chci.
Vše viděl a prozkoumal rovnou měrou,
byl nadán moudrostí a znalostí všech věcí.
On tajemství znal, odhalil skryté
a zvěst přinesl o tom, co před potopou bylo,
Dalekou cestou šel, až únavou padl a zesmutněl
a všechny útrapy vryl v kamennou stélu.“
Lenže krása a pravda sú odlišné kvality – krása pravdu nedokazuje a pravda nemusí byť vždy krásna. Vysvetlite prečo. Možno vám pomôže toto pokračovanie Eposu (tiež z prvej hlinenej tabuľky Aššurbanipalovej knižnice v Ninive):
„Tak stvořili velcí bozi Gilgameše:
vysoká jedenáct loktů postava jeho byla,
a devět pídí v šíři měřila prsa jeho
a tři pídě dlouhé bylo jeho mužství.“
„Ze dvou třetin bůh a člověk z jedné,
tvar jeho těla božský původ jeví,
neb božská matka zkrášlila postavu jeho.“
Alebo aj tento krátky úryvok z jedenástej tabuľky:
„Na samém vrcholu hory jsem přinesl zápalnou oběť.
Sedm a ještě sedm obětních nádob jsem postavil,
pod ně jsem nasypal rákos, cedrové dřevo a myrhu.“
„Čichali bozi vůni,
čichali bozi vůni libou.
Bozi jak mouchy kol obětníka sa shromáždili.“
„Obriezka je totiž prospešná, ak plníš zákon. Ale ak prestupuješ zákon, tvoja obriezka stala sa neobriezkou. A zase: ak neobrezaný plní ustanovenia zákona, či sa mu neobriezka nepočíta za obriezku? [Kto už len dnes vie na túto závažnú otázku kvalifikovane odpovedať?] Veru, neobrezaný na tele, ktorý plní zákon, bude súdiť teba, ktorý aj pri litere zákona a pri obriezke prestupuješ zákon. Nie je Žid ten, kto je ním navonok; ani obriezkou nie je tá zovňajšia na tele. Ale Žid je ten, kto je ním v skrytosti, a obriezkou je obriezka srdca podľa ducha a nie podľa litery [naozaj sú tieto ponaučenia určené kresťanom?]. A chvála jeho nie je z ľudí, ale z Boha.“ (Rim 2, 25 – 29; porovnaj tiež Rim 4, 9 – 12). Viete si predstaviť obriezku srdca ? Ja nie (viem, že tieto slová treba chápať obrazne, ale ani to sa mi akosi nežiada). Rozumiete celému tomuto textu, vy neobrezaní? Ja s ním mám isté ťažkosti. Nedali by sa tieto naskutku hlboké Pavlove myšlienky vyjadriť jednoduchšie a zrozumiteľnejšie bez neustáleho pripomínania chirurgického výkonu na penise? Takýto „výklad“ totiž nehovorí nič celej polovici ľudstva – ženám.
Boh ako zdroj morálky. Notoricky sa pri obhajobe kresťanstva tvrdí, že bez boha nemožno morálku o nič oprieť. „Morálnosť nie je podmienená kultúrou, lež vychádza z charakteru Boha… takže kresťanstvo aj morálnosť vysvetľuje veľmi logicky.“ (KV, str. 160 – 161). Každé ľudské vysvetlenie môže byť logické iba z ľudského hľadiska (božskú logiku nikto z ľudí nepozná), a preto sa musí aj morálka definovať podľa ľudských kritérií, ak ju máme vysvetliť ľudskou logikou. Proti tomu však zástancovia božského pôvodu morálky už ostro protestujú, pretože tvrdia, že biblické amorálnosti sa nám amorálnymi len zdajú byť: „Ľudia sa [neprávom] domnievajú, že to, čo je zlé pre nás, je zlé aj pre Boha.“ (KV, str. 127). Steven Weinberg, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, ateista, ktorého slovenskí kresťanskí fyzici s obľubou považujú za veriaceho, na to odpovedá: „Viem, viem, že nemáme posudzovať boha podľa ľudských štandardov, ale veď v tom je problém: ak ešte nie sme presvedčení o jeho existencii, ak hľadáme dôkazy jeho láskavosti, akéže iné štandardy môžeme použiť?“ Považujete jeho odpoveď za uspokojujúcu? Ak nie, prečítajte si podrobnejšie vysvetlenie.
Viera v posmrtný život ako „záruka“ morálky. Od teistov často počuť tvrdenie, že ateisti sú ateistami preto, aby mohli žiť nemravným životom. Sú to akísi blázni, ktorí bez strachu z posmrtného (a večného) trestu nemajú žiaden motív pre morálny život – naopak, predstava konečnosti života ich nevyhnutne vedie k hedonizmu, holdovaniu zvrátenostiam, či bezuzdnému egoizmu. Pokúsim sa na tieto obvinenia odpovedať.
Hovoriť pritom môžem, samozrejme, iba za seba. Predstava konečnosti života vo mne vyvoláva smútok, či depresiu. Aj najväčšie životné úspechy, ktoré väčšinu ľudí napĺňajú šťastím, zanechávajú vo mne akúsi zahorklosť: čo z toho všetkého, keď to jedného dňa skončí? Môj životný postoj je akosi sústredený na koniec života. Preto sú mi blízke umelecké diela, ktoré sa venujú smrti a umieraniu. Páčia sa mi Wolkerove básne o umieraní, najradšej počúvam pašije a omše za zosnulých, pútajú ma príbehy vojakov, ktorí sa z frontu vrátili domov a zistili, že ich najbližší nežijú. Dokážem s umierajúcimi súcitiť, dokážem sa vžiť a vcítiť do postavenia vojakov, ktorých nikto nečaká. Dojme ma prostá ruská pieseň „Vragi sožgli rodnuju chatu“, opisujúca sklamané nádeje vojaka, ktorý sa vracal štyri roky cez tri krajiny k svojej Praskovji, aby nakoniec našiel iba jej hrob.
Smrť je aj motívom pátrania po mojich predkoch. Predstavujem si geneticky dôverne blízkych ľudí, ich ťažké celoživotné lopotenie na skromných roliach, zakončené smrťou počas epidémií, vojen – ale aj v dôsledku toho, čo farári ako príčinu smrti zapisovali výrazom „marasmus senilis“. V matrikách so smútkom na duši čítavam, ako v detskom veku umierali moji vzdialení bratanci, moje potenciálne pratety a prastrýkovia, a je mi veľmi smutno pri predstave, že môj svetonázor úplne vylučuje možnosť, že by som týchto ľudí mohol niekedy osloviť, niečo sa o ich živote a postojoch dozvedieť.
Pri pohľade na mnohé deti často cítim nehu a smútok, keď vidím s akou vážnosťou berú svoj prítomný život a pritom viem, že oň jedného dňa prídu. Niektoré z nich až priskoro umrú na leukémiu, či pri dopravnej nehode. Vás také predstavy nikdy nenapadli? Život má predsa absolútnu cenu len vtedy, keď má konečné trvanie – až vtedy je jeho strata nenávratná. Večný život sa pri tomto pohľade, naopak, stáva triviálnou a málo zaujímavou alternatívou.
Prečo potom teisti podsúvajú ateistom iba amorálne pohnútky, prečo sa na nich aspoň občas nepozrú z hľadiska toho, čo podľa teistického svetonázoru títo ľudia strácajú, o čo sú ochudobnení? Prečo v ateizme vidia iba osobnú výhru, prečo ich postoj vnímajú ako niečo, čo ateistom umožňuje bez strachu robiť to, čo by teisti sami veľmi radi robili, ibaže viera vo večný trest ich od toho (pomerne neúspešne) odrádza? Prečo kresťania, ktorí veria vo výhru večného života, závidia ateistom trocha radosti v žalostne krátkom živote?
Prečo si akýsi Strobel, bezvýznamný bulvárny novinár, dovoľuje o ateistoch písať arogantné stupídnosti? Prečo napr. považuje teizmus za „bremeno“, ktorého sa on sám vraj chcel zbaviť len preto, „aby sa mohol bez hanby vydať v živote vlastnou cestou bez akýchkoľvek morálnych zábran“? (KV, str. 96) Prečo cituje táraniny takého typu: „Uvedomil som si, že ak mám do svojho života prijať Ježiša, musím od základu zmeniť svoj spôsob života… Týkalo sa to najmä mojej závislosti na drogách, sexuálneho života a tak ďalej“? (KK, str. 127) Ako dospel k tomuto idiotskému názoru: „Peklo je plné ľudí, ktorí chcú stále, po celú večnosť zostať stredobodom vesmíru a vytrvalo odmietajú Boha“ (KV, str. 203)? To za celý život nestretol jediného od drôg nezávislého a v usporiadanom manželstve žijúceho ateistu? Všetci slušní ľudia sú iba kresťania a všetci zvrhlíci sú iba ateisti? Môže toľkej absurdnosti ktokoľvek uveriť?Desatoro. Prikázania, ktoré dal Mojžišovi Hospodin na hore Sinai (Ex 20, 1 – 17), zvyknú teológovia považovať za najúžasnejší morálny kódex, aký ľudstvo kedy malo. Ja o ňom až takú vysokú mienku nemám. Forma týchto prikázaní mi pripadá veľmi primitívna a spôsob, akým sú formulované, príliš kostrbatý: niektoré sú jednoslovné, iné zasa príliš rozvláčne. Niektoré sa opakujú, akoby autorovi záležalo na tom, aby ich bolo akurát desať. Pozrime sa na ne preto trocha bližšie.
Prvé prikázanie má v slovenskom preklade vyše 80 slov a nechápem, čo môže hovoriť súčasným kresťanom, keď sa v ňom najviac zdôrazňuje: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny.“ Týmto vyvedením z Egypta je Starý zákon (či boh) priam posadnutý, lebo sa tento fakt pripomína na stovkách miest. Bolo toto „vyvedenie“ najúžasnejšou udalosťou celej ľudskej histórie? Máme sa aj my v 21. storočí, po niekoľkých letoch na Mesiac, z tohto „vyvedenia“ pominúť na rozume a byť za to bohu neskonale vďační? Ja sa necítim byť „vyvedený“ zo žiadnej krajiny a také zdôrazňovanie božej zásluhy za jedinú udalosť mi pripomína povinnú vďačnosť za oslobodenie našej vlasti slávnou Sovietskou armádou…
Tretie prikázanie má v preklade tiež vyše 80 slov a podrobne sa v ňom vysvetľuje prečo treba dodnes svätiť šábes a tiež sa tam podrobne vymenováva, kto počas neho nesmie konať žiadnu prácu – ukazuje sa, že ani dobytok. Nedá mi na tomto mieste nepripomenúť výrok Marka Twaina: „Myslím si, že už viem načo je týždeň: je dobrý nato, aby sme si počas neho mohli oddýchnuť od vyčerpávajúcej nedele“ (The Diary of Adam and Eve [Denník Adama a Evy]. In: The Complete Short Stories of Mark Twain, Bantam Books, New York 1990, str. 276).
Piate až siedme prikázanie sú už len jednoslovné: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!“, čo ma dosť prekvapuje, pretože zabitie by som považoval zo všetkých činov zakázaných desatorom za najvážnejší zločin. Zdá sa mi preto, že tieto prikázania boli do božích úst vložené až neskôr a akosi napochytro (veď boh osobne prikazoval hromadne vyvražďovať domorodé obyvateľstvo Palestíny so ženami aj s deťmi, ako spomínam na inom mieste, takže vtedy zrejme desatoro ešte tieto príkazy neobsahovalo).
V ôsmom prikázaní zakazuje boh iba krivé svedectvo, čo považujem za naozaj veľmi podružné. Veď už sa mohol zmôcť na zákaz akejkoľvek lži, či na prikázanie vážiť si pravdu. Takej abstrakcie nebol sám boh schopný?!
Posledné dve prikázania predstavujú v skutočnosti prikázanie jedno a počítajú sa za dve asi len preto, lebo z akýchsi kabalistických dôvodov by nebolo vhodné, keby počet prikázaní bol rovný deviatim (magických sedem by bolo na tieto prikázania už primálo a dvanásť zase priveľa). Myslím si, že pre dnešného človeka sú to už inštrukcie nezrozumiteľné a preto sa veľmi zriedkavo citujú. Čo už môže dnes znamenať „požiadať“ dom svojho blížneho (hebrejské slovo bajit mohlo označovať aj dom aj stan) a čo nám dnes hovorí zákaz „požiadať“ otroka či otrokyňu? Načo sa špeciálne spomína „Nepožiadaš ženu svojho blížneho“, keď už je formulované prikázanie nescudzoložiť? Prečo sa boh neuspokojil so všeobecným zákazom „neprivlastníš si nič, čo patrí tvojmu blížnemu“, ale rozkošatil ho ešte dokonca aj o vola a osla? Samozrejme, že na túto otázku je ľahká odpoveď, keď tieto prikázania budeme považovať za ľudské. Tie už môžu byť hocaké, dnešný text jednoducho odráža ich historický vývoj.
Dobre chápem, že každé spoločenstvo potrebuje obmedzovať slobodu svojich príslušníkov nejakými predpismi, aby sa ľudia navzájom nepozabíjali, podobne ako sa doprava na cestách musí z rovnakých dôvodov riadiť dopravnými predpismi. Desatoro predstavuje jeden z prastarých a preto kostrbatých a veľmi nedokonalých pokusov o formuláciu zásad správania členov otrokárskej spoločnosti, v ktorom sa najväčší dôraz kládol na správanie ľudí voči ich (najprv kmeňovému a neskôr národnému) bohu. Niet však žiadneho dôvodu, aby sme v ňom videli čosi božské. Predstavuje niečo, čo možno hádam najvýstižnejšie pripodobniť k dopravným predpisom pre jazdu na muliciach po prašných palestínskych stepných cestách. Nepáči sa vám toto podobenstvo? Prečo?Morálka Yanoámov. V roku 1937 uniesli Yanoámovia, Indiáni z horného toku Orinoka, 11-ročné belošské dievča Helenu Valero, ktorá potom medzi nimi prežila 20 rokov. Magnetofónový záznam jej rozprávania po návrate do civilizácie bol vydaný knižne. Yanoámovia sa vtedy s belochmi nestýkali, neboli ich kultúrou ani len dotknutí. Neustále medzi sebou bojovali, kradli si ženy a vôbec viedli život, z nášho hľadiska veľmi surový. Preto považujem za dosť pozoruhodný monológ jedného z nich, náčelníka Kohorošiwetariov: „Deti sa nemajú zabíjať. Prečo ste zabili tie deti? Deti nevedia, čo robia veľkí. Bojovať sa má s veľkými. Deti nevedia ani chytiť šíp, ani napnúť luk, prečo ste ich zabili? Nie, nemali ste zabíjať deti, mali ste ísť za ich otcami a zabiť ich. Keď idem ja do boja, hovorím svojim ľuďom: Nemierte šípmi na deti, na starcov a na ženy“ (Ettore Biocca, Sama mezi Indiány, Orbis, Praha 1972, str. 31).
Odkiaľ ten „primitív“ vedel, že sa čosi nemá robiť aj bez „slávneho“ Desatora, ktoré je podľa tvrdenia kresťanov jediným zdrojom morálky, bez ktorého by sa ľudia stali zvermi? Ako je možné, že citovaná výzva necivilizovaného Indiána je morálnejšia než mnohé príkazy obsiahnuté v Biblii, vrátane príkazov Mojžiša, ba dokonca samého boha?! Uvediem len jeden príklad Mojžišovej výzvy, ktorá ho stavia morálne podstatne nižšie než náčelníka Kohorošiwetariov: „pobite všetkých chlapcov medzi deťmi a zabite každú ženu, ktorá poznala muža tak, že spala s mužským“ (Nm 31, 17). Ďalšie príklady nájdete na tejto stránke, najmä v mojom hodnotení Starého zákona.Dali by ste ruku do ohňa za to, že ten, kto prikázal „Nezabiješ!“, nemal námietky proti tomu, aby ho patriarcha Mojžiš citoval v nasledujúcej scéne? „Takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Nech si každý pripáše svoj meč na bedrá, prejdite sem a tam v tábore… a zabite každý svojho brata, každý svojho priateľa a každý svojho príbuzného. Levijci urobili tak, ako im prikázal Mojžiš; v ten deň padlo z ľudu asi tritisíc mužov.“ (Ex 32, 27 – 28). S odpoveďou sa neponáhľajte. Prečítajte si celú 32. kapitolu, aby ma nikto nemohol obviňovať, že vytrhávam citáty z kontextu. Ak si však myslíte, že boh s Mojžišovou výzvou súhlasil, navrhnite vhodnú morálnu charakteristiku takého boha.
Požadoval Hospodin aj ľudské obete a schvaľoval kanibalizmus?! Po porážke Midjáncov „Hospodin hovoril Mojžišovi: Ty i kňaz Eleázár… zistite počet toho, čo bolo zabrané, zajatých z ľudí i z dobytka… Vyberte dávku pre Hospodina od bojovníkov, ktorí vyšli do vojenskej výpravy… a odovzdajte to kňazovi Eleázárovi ako pozdvihovanú dávku Hospodinu.“ (Nm 31, 25 – 29).
Hospodin bol na obete zrejme veľmi zaťažený, pretože ich požadoval celú paletu: obete dobrovoľné, obete chvály, mokré, ohnivé, pokojné, „sem a tam obracania“, suché, večerné, pozdvihovania, za hriech a za vinu, zápalné (BS 1, str. 518 – 519). Citované dielo popisuje obeť pozdvihovania takto: „Obřad záležel v tom, že kněz vložil jednotlivé části masa do rukou obětujícího, podložil své ruce a pozdvihl všecko k nebesům.“ Biblia sama neobsahuje veľa detailov o ďalšom osude tejto obete, ale pozoruhodná je táto poznámka: „Ale hruď z mávanej dávky a stehno z pozdvihovanej dávky zjedzte na čistom mieste“ (Lv 10, 14).
Po takom vysvetlení obete pozdvihovania mi z ďalšieho pokračovania biblického citátu naskakujú zimomriavky: „Ľudí [zajatých] bolo šestnásť tisíc a dávka z nich pre Hospodina bola tridsaťdva duší. Mojžiš odovzdal kňazovi Eleázárovi dávku ako pozdvihovanú dávku Hospodinu, ako prikázal Hospodin Mojžišovi.“ (Nm 31, 40 – 41). Zdá sa mi, že sa tu popisuje kanibalizmus na príkaz boha!! Ľudské obete potvrdzuje, zdá sa mi, Biblický slovník aj explicitne, keď tvrdí: „Zvláštní obětní třídu tvořily prvotiny plodin, zvířat a lidí.“ (BS 1, str. 520) Katolícky preklad Biblie (SSV), ktorý ináč bohato komentuje celkom bezvýznamné detaily (vysvetleniu „zmyslu“ Abrahámovho mena na str. 60 – 61 venuje takmer celú stranu, obetovanie Izáka komentuje na str. 75 textom dlhším, než je originál), necháva toto miesto bez akejkoľvek poznámky. Tušíte prečo asi tak zanovito mlčí?Žiadali by ste svojho poslanca, aby v parlamente podporil zákon podobný nasledujúcemu? „Ak sa dvaja mužovia medzi sebou pobijú a ak pristúpi žena jedného, aby vyslobodila svojho muža z ruky toho, kto ho bije, ak vystrie ruku a chytí ho za jeho prirodzenie, odsekni jej ruku; nech sa nezľutuje tvoje oko nad ňou.“ (Dt 25, 11 – 12).
Panny z Gileádu. „Choďte a pobite obyvateľov Jábéš-Gileádu ostrím meča, i so ženami a s deťmi! A postupujte takto: Vykonajte hubiacu kliatbu na každom mužovi a na každej žene, ktorá poznala lôžko muža. I našli medzi obyvateľmi Jábéša v Gileáde štyristo panenských dievčat, ktoré nepoznali lôžko muža… Vtedy sa Benjaminci vrátili a oni im dali ženy, ktoré ostali nažive spomedzi žien Jábéš-Gileádu; pravda, nestačili celkom pre všetkých.“ (Sdc 21, 10 – 14). Chápem, že sa tento počet panien Mojžišovi málil, pretože po víťazstve nad Midjáncami „žien, ktoré nepoznali obcovanie s mužským, bolo spolu tridsaťdva tisíc“ (Nm 31, 35) – ak možno veriť bojovným izraelským gynekológom. Ale aj tak: nepripadá vám záver tohto citátu prinajmenšom cynický? Takéto texty presvätej Biblie, inšpirovanej vraj samotným bohom, chcú dávať čítať v školách mládeži ako mravoučnú literatúru? Na týchto surovostiach chcú zušľachťovať zmysel pre spravodlivosť a mravnosť? Ako odpovedia učitelia mladým, keď sa ich budú pýtať, ako udatní izraelskí bojovníci zisťovali, ktorá žena bola panna a ktorá nie? Ako im odpovedia na otázku, prečo s príslušníkom iného národa možno nakladať ako s dobytkom? Ako vysvetlia toľko surovostí a zvrhlostí v mene údajne dobrotivého boha, ktorý toto všetko podľa biblického textu organizoval a schvaľoval? Kresťanskí ideológovia: bojíte sa etickej výchovy, jógy, ale biblických zvrhlostí sa nebojíte?
Irituje ma vždy, keď v správach počujem, čo zasa urobil „svätý otec“: jednak nie je mojím otcom, jednak sa mi napriek značnému úsiliu nepodarilo dozvedieť, čo znamená pojem „svätý“. Ale hlavne toto označenie odporuje Kristovej výzve: „A nikomu na zemi nehovorte: otec!, lebo jeden je váš Otec, ten nebeský.“ (Mt 23, 9). Vie mi niekto vysvetliť, prečo si aj každý vidiecky farárko dáva hovoriť „otec“, napriek tejto Kristovej výslovnej výzve? Prečo veriaci neberú slová svojho boha vážne?
Obeť chudobnej vdovy. „Ježiš sedel pri pokladnici a prizeral sa, ako ľud hádzal peniaze do pokladnice. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Prišla aj chudobná vdova a hodila dva haliere, to jest kodrant. Tu zavolal si učeníkov a povedal im: Vpravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci [?] hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.“ (Mk 12, 41 – 44) Ak Kristus chcel povedať, že veľkosť obete sa meria jej percentuálnym podielom z imania obetujúceho, nepovedal nič prekvapujúco múdre. Možno v tých dobách bolo múdrosťou aj toto, alebo sa táto myšlienka Kristovi zdala objavná, a chcel sa o ňu podeliť s učeníkmi. Nie je to však nič, čo by malo ohromiť dnešného človeka. Časté omieľanie tohto „príbehu“ v kázňach však naznačuje, že to pre teológov až také samozrejmé asi nie je. Rozhodne však toto vysvetlenie nemá žiaden teologický obsah. Trochu inými slovami hovorí iba to, že ten dáva viac, kto dáva väčší podiel z toho, čo má. Ale veď aj dane sa rátajú percentami z toho, čo máme (a možno sa tak rátali už za Kristových čias, ale to ja veru neviem).
Mňa však trápi niečo iné: prečo boží syn úplne obišiel otázku, načo bolo naliehavo potrebné, aby na chod chrámu, teda na blahobytné živobytie farizejov a saducejov, prispievala ešte aj chudobná vdova celým svojím majetkom? Bol to prorok bez elementárneho sociálneho súcitu? Zdá sa, že áno, lebo tento čin považoval za zvlášť chvályhodný. Ja, byť na jeho mieste, by som skôr vyčítal vtedajšiemu kléru, že sa nehanbil drankať posledné peniaze od chudobnej vdovy. Kristus mohol predsa odsúdiť starozákonné predpisy, ktoré takéto almužny prikazovali, ale neurobil to. Jan Hus takého sociálneho pohľadu už bol schopný, ako sa možno dočítať v jeho diele Výklad Viery, Desatera a Páteře:
„Což ani pán násilím, ani lapka, ani zloděj noční nevezme, toť svatoprodavač vylúdí; ono za zpověď, ono za mši, ono od svátosti… ono za požehnánie, ono za pohřeb… Né, haléřik poslední, jejž jest babička v šlojieřku zavázala, aby ani lapka, ani zloděj jí ho nevzal, ten haléřik ludař a zloděj na ní vylúdí.“
(Čítanka pre 1. ročník gymnázií, SPN Bratislava 1978, str. 74)
Aj kvôli tomu zomrel v plameňoch rozdúchaných najvyššími znalcami Písma. V príbehu o vdove teda Kristus nepreukázal nijak výnimočné morálne kvality: určite zaostal ďaleko za Janom Husom…
Kristus a peniaze. V predchádzajúcom príbehu o vdove Kristus navyše akosi pozabudol na to, že peniaze sú cisárové a pochvaľoval vdovu za to, že cisárove peniaze dávala svojmu bohu, v hrubom rozpore s tým, čo sa cituje pár veršov predtým: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, čo je Božie, Bohu. A veľmi sa Mu divili.“ (Mk 12, 17) Vidíme, že sa jeho predstave o podstate peňazí divili už aj jeho súčasníci. Možno sa potom diviť Ingersollovi, keď sa pýta:
„Myslel si Kristus, že peniaze patrili cisárovi preto, lebo na nich bol vyrazený jeho obraz a nápis? Patril denár cisárovi, alebo človeku, ktorý ho zarobil? Mal cisár právo požadovať ho preto, lebo bol vyzdobený jeho obrazom? Zdá sa z tejto konverzácie, že Kristus chápal skutočnú podstatu a používanie peňazí?“
„Veď Kristus, keď sme ešte mdlí boli, v príhodný [?] čas umrel za bezbožných (podľa pastierskeho názoru kardinála Korca to znamená, že umrel len za ateistov!). Lebo za spravodlivého sotva kto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá.“ (Rim 5, 6 – 7). Myslíte si, že presne tu som našiel zdroj zvrátenej kresťanskej predstavy o tom, že sa obetovať treba za vinného, nie za nevinného?
„[Lebo] nieto vrchnosti, ak len nie od Boha; a tie, čo sú, Bohom zriadené sú. Kto sa teda vrchnosti protiví, Božiemu zriadeniu sa protiví.“ (Rim 13, 1 – 2). Domnievate sa, že nacizmus i komunizmus boli zriadené bohom? Ak nie, kto v tých dobách a v tých krajinách bol vrchnosťou? Zrejme sa vtedajší slovenský prezident (isteže od boha) ThDr. Jozef Tiso riadil týmito apoštolskými slovami pri deportáciách Židov do plynových komôr, a popravili ho nezákonne! A na druhej strane, Claus Graf Schenck von Stauffenberg sa účasťou na atentáte na ríšskeho kancelára a vodcu Adolfa Hitlera (hádam tiež od boha) protivil nielen svetským (nacistickým), ale dokonca aj božím zákonom a trest smrti si aj podľa Biblie zaslúžil!?
„Otroci, poslúchajte svojich telesných pánov s bázňou a trasením [!!] v úprimnosti srdca ako Krista. Neslúžte len naoko… oddane im slúžte ako Pánovi.“ (Ef 6, 5 – 7). Prečo apoštolovi Pavlovi až tak záležalo na zachovaní otrokárstva? Nedomnievate sa, že keby sa všetci otroci riadili týmto jeho svätým ponaučením, boli by sme ešte aj dnes otrokmi? Páči sa vám otrokársky systém, vedeli by ste slúžiť otrokárom ako Pánovi? Prečo si túto výzvu nebrali k srdcu americkí černosi, ale bojovali za zrušenie otroctva? Dejiny abolicionizmu (1833-1863) poskytujú dostatok dôkazov o tom, že cirkev v tomto boji stála neochvejne na strane otrokárov. Tušíte o ktoré tvrdenia Biblie sa asi opierala?
Zmysel viery. V údajne najkultivovanejšej epištole, liste Hebrejom, som sa dozvedel čosi o „zmysle“ kresťanskej viery: „Ale my nie sme zbabelci, aby sme zahynuli; my sme veriaci, aby sme si zachránili život.“ (Hebr 10, 39) Pozoruhodné mi pripadá, že podľa tejto formulácie, po živote túži odvážny (nie zbabelý) človek. V európskej kultúre sa smrti zvykne báť práve zbabelec, odvážny sa jej nebojí. No ale to je list určený Židom, takže od neho európske myslenie hádam netreba ani očakávať. Za nezvykle úprimné však považujem priznanie, že človek je veriaci preto, aby si zachránil život. Pri takom vysvetlení dôvodu viery je mi zrejmé, kde je koreň kresťanskej viery. Kresťan neverí preto, že by sa mu páčilo Kristovo učenie, neverí preto, že by považoval boha za duchovne najvyššiu, mimoriadnu a obdivuhodnú bytosť – verí len preto, že mu to prinesie prospech. Ak by uveril sľubom o večnom živote inému bohu, veril by zrejme jemu. Možno chcieť úprimnejšie a jasnejšie priznanie k oportunizmu?
„Biskup totiž ako šafár Boží musí byť bez úhony, nie samoľub, ani hnevlivý ani pijan ani bitkár ani mrzkého zisku žiadostivý.“ (Tit 1, 7). Považujete tieto nároky za neprimerane vysoké? Nedomnievate sa, že z citovaného textu vyplýva, že biskupov podriadený už môže byť pijan i bitkár?
„Kto páše hriech, je z diabla… Ktokoľvek sa z Boha narodil, nepáše hriech, lebo Jeho semeno zostáva v ňom; a nemôže hrešiť, pretože sa z Boha narodil. Podľa toho poznať dietky božie a dietky diablove: ktokoľvek nečiní spravodlivosť, nie je z Boha, ani ten, kto nemiluje brata.“ (1 Jn 3, 8 – 10). Keď je to všetko také jednoduché, vysvetlite prečo veriaci tak hojne pášu smrteľné hriechy a prečo sú medzi nimi dokonca i vrahovia?
Rozhlasové modlitby. Nestretol som sa ešte s rozhlasovým ani televíznym vysielaním pre neveriacich. Svoje vysielania majú všetky možné národnostné menšiny, náboženské skupiny, ba jestvuje aj špeciálne náboženské vysielanie pre prienik týchto dvoch množín: relácia „Deloreskere čhave“ je určená aj pre národnostnú menšinu, aj pre veriacich. Myslím si, že rómska menšina je podľa výsledkov posledného sčítania podstatne menej početná, než menšina neveriacich, ku ktorej sa hlásilo 17 % obyvateľstva. Nepovažujete takýto postoj za diskrimináciu, za upieranie ľudských práv každému bez rozdielu vyznania? Spoločnosť neveriacich Prometheus sa už roky márne dožaduje vyhradenia samostatného času pre svoje vysielanie, a tu vidím, že menšie menšiny majú pravidelné vysielania v rozhlase aj televízii už dávno. Preto ma zaujalo, čo také nenahraditeľné sa vysiela pre veriacich. Prezrel som si program Slovenského rozhlasu na internete a zaujala ma relácia Cesty, vysielaná každý pondelok o 20. hodine. Začal som ju sledovať, ale ničím ma nenadchla: sú to bežné kázne, podávané trocha kultivovanejším spôsobom, než tie, ktoré pre omše produkujú farári, lebo texty čítajú profesionálni hlásatelia. Zistil som však, že týmto „kázňam“ predchádza ešte náboženská relácia Frekvencia mladých, ktorej obsah ma trochu zaskočil. Ukázalo sa totiž, že jej obsahom býva aj modlenie. Prekvapil ma zmysel takej činnosti a pýtam sa preto aj čitateľov: načo je dobré modliť sa pred mikrofónom? Je cieľom primäť k modleniu poslucháčov? Ale veď oni nevedia dopredu, čo bude obsahom modlitby, takže sa nemôžu modliť synchrónne s rozhlasovými predriekavačmi. Či stačí, že s ich modlitbou budú vnútorne súhlasiť? Niekoľko takých modlitieb som si nahral a jednu krátku som tu prepísal. Keďže text znel veľmi rýchlo, až akosi hystericky, nebol som schopný správne umiestniť interpunkčné znamienka, a preto som ich vynechal. Usmrkaný ženský hlas drmolil 3. 3. 2003 pred 20. hodinou nasledujúci text:
„Prosím ťa Pane za evanjelizáciu Pane za evanjelizáciu v našej krajine Pane ja ťa prosím za tých ktorí majú túto túžbu v srdci Pane evanjelizovať Pane ja ťa prosím aby si im pomohol Pane aby táto túžba v nich narástla aby sa im dostali všetky prostriedky ktoré na to potrebujú aby sa dostali na tie správne miesta Pane prosím ťa za správne slovo v správny čas Pane za všetkých tých ktorí už chodia do ulíc Pane a evanjelizujú aby vedeli Pane naozaj používať slovo v správny čas Pane prosím ťa za atmosféru za všetkých tých ľudí Pane ktorí prichádzajú na evanjelizácie Pane ktoré sa už konajú Pane na Slovensku aby – aby mali otvorené srdcia Pane aby boli schopní prijímať to slovo Pane a prosím ťa naozaj vzbuď si nových učeníkov Pane nových evanjelizátorov aby sa stále viac a viac ľudí mohlo dozvedieť o tebe Pane v našej krajine prosím ťa Pane.“
Kto kompetentný rozhodol o tom, že takému bezobsažnému táraniu sa má dať prednosť pred serióznou diskusiou, o ktorú žiadam v Otvorenom liste? Ešte ako veriace dieťa som nechcel veriť vlastným ušiam, keď som z Vatikánskeho rádia, po prekrásnej znelke, po prvý raz počul (s rozkošnou talianskou intonáciou) nekonečné modlenie „Ave Maria, gratia plena, Dominus tecum, benedicta tu in mulieribus et benedictus fructus ventris tui Jesus… Sancta Maria, mater Dei, ora pro nobis peccatoribus…“ Nevedel som to pochopiť už (či ani) vtedy. Skúšal som zistiť ako dlho toto „užitočné“ modlenie trvá a preto som túto modlitbu počul toľko razy, že som sa ju mimovoľne naučil naspamäť. A či nebodaj len o toto tu ide? Ide naozaj len o vytváranie reflexov podľa schémy odhalenej I. P. Pavlovom? Ide len o to, aby sa sto razy opakovaná lož stala pravdou? Neúctivo sa táto imitácia modlitebných mlynčekov niekedy nazýva „vymývanie mozgov“ (z anglického brainwashing). Či to má ešte nejaký iný cieľ? Aký, preboha?
Na záver technická poznámka: Zo 151 slov (vrátane predložiek a spojok) sa slovo Pane vyskytuje v citovanej modlitebnej prosbe 19-krát, čo predstavuje 12 % celého textu. Hodí sa na túto infláciu slova Pane tento Kristov výrok: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane!, vojde do kráľovstva nebeského.“? (Mt 7, 21).
Náboženská tolerancia. V ostatnom čase veľa, preveľa počúvam o potrebe tolerancie. Takéto názory podporujem, pretože považujem toleranciu k akýmkoľvek neškodným a tolerantným názorom za nutnú súčasť života civilizovanej spoločnosti. Divím sa však veľmi, keď o nej horlivo hovoria kresťania a citujú svoje posvätné knihy na dôkaz toho, že náboženská tolerancia je priamym dôsledkom ich učenia. Starý zákon je svätou knihou židov, kresťanov aj moslimov. Ukážem jeden príklad, ako si posvätná kniha týchto troch vier toleranciu predstavuje:
„Potom Jéhú poslal poslov po celom Izraeli. Tak prišli všetci Baalovi vyznávači… Poschádzali sa do Baalovho domu… Keď skončil spaľovanú obeť, rozkázal Jéhú drabantom a veliteľom: Vojdite a pozabíjajte ich! Nech nikto neujde. Drabanti a velitelia ich pozabíjali ostrím meča a vyhádzali. Tak prenikli až do svätyne Baalovho domu… Zbúrali aj Baalov dom a urobili z neho záchod až podnes.“ (2Kr 10, 21 – 27).
Domnievate sa, že vyvraždenie kňazov konkurenčnej viery a stavba záchoda na mieste jej svätyne, je vzorovým príkladom tolerancie k odlišným názorom? Ak chcete odpovedať v duchu niektorých apologétov, ktorí zdôrazňujú, že treba rozlišovať „to, čo Biblia zaznamenáva a čo schvaľuje“ (KV, str. 124), odpoviem vám veľmi jednoducho: taká výhovorka je demagogická. Ak sa zločiny popísané v Biblii „zmierňujú“ výhovorkou, že sú v nej iba popísané, ale že ani autor, ani ten, kto autora inšpiroval, ich neschvaľuje, odpovedám otázkou: ak sa v Biblii popisuje čosi pozitívne, odkiaľ viete, že to Biblia schvaľuje? Kto vám povedal, že tých pár dobrých skutkov, ktoré sú v Starom zákone popísané, autori Biblie schvaľovali? Čo ak sa im páčili iba Satanove skutky? Prečo by sme mali rôznymi výhovorkami zmierňovať iba to zlé, čo nachádzame v Biblii, ale už nie to dobré? Veď takými výhovorkami možno prekrútiť všetko.
Som toho názoru, že keď je v Biblii dopodrobna popísaná zločinná udalosť a v tomto popise niet ani jediného slova kritiky takého činu, potom s ňou pisateľ, aj boh súhlasí. Ak by nesúhlasil, prečo by to explicitne nepovedal? Ak niekomu stálo za námahu popísať na takmer jednej strane ako rafinovane Jéhú Baalových kňazov dobehol („Ale Jéhú konal ľstivo, aby zahubil všetkých ctiteľov Baalových“, zdôrazňuje 2Kr 10, 19), prečo už nebolo možné napísať jednu vetu, že s tým Hospodin Zástupov nesúhlasil? Ak by sa vám tento môj „protiargument“ ešte málil, pripomínam, že tesne pred oným udatným skutkom Jéhú „pobil všetkých, ktorí zostali po Achábovi v Samárii až do úplného vykynoženia podľa slova Hospodinovho, ktoré povedal Eliášovi.“ (2Kr 10, 17) A nakoniec vám prezradím to najdôležitejšie: po popísanej vražde „Hospodin riekol Jéhúovi: Pretože si dobre vykonal, čo je správne v mojich očiach a uskutočnil si, čo som mal na mysli proti Achábovmu domu, tvoji synovia až do štvrtého kolena budú sedieť na izraelskom tróne.“ (2 Kr 10, 30). Ani toto ešte nie je vyjadrením božieho súhlasu s vražedným prejavom náboženskej „tolerancie“?
Po takom poučení ale už naozaj nechápem, prečo sa kresťania tak pohoršujú nad nezrovnateľne miernejším postihovaním kresťanov v začiatkoch komunizmu v našej krajine. Veď Starý zákon im ukazuje, že je celkom správne vyvraždiť všetkých vyznávačov cudzej viery, od čoho boli komunisti na hony vzdialení. Porovnávať postoj komunistov ku kresťanom s postojom „božieho ľudu“ a jeho boha k iným náboženstvám, môže iba človek s náchylnosťou k morbídnemu humoru. Zvlášť keď si uvedomíme, že ideológia praktického komunizmu päťdesiatych rokov bola takisto iba náboženstvom ako kresťanstvo.
Hľadanie boha. Keď som uverejnil prvé príspevky na tejto stránke, pokúsil som sa o jej propagáciu tým, že som na jej existenciu upozornil zopár známych ľudí. Jeden z nich ma pochválil takými slovami: „A za tento posledný dopis, predovšetkým s Vaším postojom k pravde, by som Vám rád podal ruku. Pocítil som z neho aj úprimnosť v hľadaní Boha…“ Hádam vtedy som sa po prvý raz zamyslel nad zvratom „hľadanie boha“. Odvtedy som sa s ním stretol viac razy a už som si naň dával väčší pozor. Dnes mám k nemu asi taký postoj.
Pre veriacich, ktorí túto frázu používajú, je neveriaci hodný pozornosti len dovtedy, pokiaľ „hľadá boha“. Ak ho už našiel, stáva sa veriacim, ak hľadanie uzavrel tým, že boha niet, nie je už predmetom ich záujmu. Dnes si už zreteľne uvedomujem, koľko spupnosti a opovrhnutia toto dvojslovné spojenie obsahuje.
Predovšetkým nerozumiem, prečo by človek mal „hľadať boha“. Na podnet čoho sa ocitne v situácii „hľadača“? Má na to nejaké silné dôvody, asi ako ten, kto hľadá prirodzené vysvetlenie neznámych javov materiálneho sveta?
Aby som asymetriu obsiahnutú v tomto postoji ozrejmil, spýtam sa, prečo by človek nemal hľadať dôkaz neexistencie boha? Prečo by východzím postojom človeka nemalo byť hľadanie prirodzeného vysvetlenia sveta? Prečo by sa potom ľudia nedelili na tých, ktorí toto prirodzené vysvetlenie už našli a na tých, ktorí ho ešte nenašli? A bolo by potom prirodzené, keby sa ateisti o veriacich prestali zaujímať, pretože už nehľadajú prirodzené vysvetlenie? Je čosi a priori samozrejmé a prirodzené v predstave, že treba hľadať akurát boha, ale predstava, že treba hľadať prirodzené vysvetlenie všetkého je už neprirodzená?
Vysvetlenie vidím iba v bezuzdnom egocentrizme veriacich, ktorí s istotou vedia, že boh jestvuje a preto s rovnakou istotou vedia, že neveriaci sú úbohí hlupáci, ktorí cestu k bohu síce hľadajú, ale z akýchsi nepochopiteľných dôvodov sa im to nedarí. Taká predstava im pripadá zrejme rovnako samozrejmá ako to, že človek hľadá cesty k dosiahnutiu zdravia a dlhého života. Alkoholici a narkomani sú potom tí poľutovaniahodní ľudia, ktorí na tejto ceste zblúdili a potrebujú pomocnú ruku. Veď aj Kristus vraj povedal: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí!“ (Lk 5, 31). Veriaci sa v tejto súvislosti nehanebne pasujú do úlohy „lekárov“!
Nie moji milí, pomoc potrebujete vy, nie ateisti. Ako sa vyjadril Mark Twain:
„Veríte na slovo knihe, v ktorej sa píše o hovoriacich zvieratách, čarodejoch, bosorkách a démonoch, o paliciach meniacich sa na hadov a o samohoriacich kríkoch, o dobrom jedle padajúcom z neba a o ľuďoch chodiacich po vode, o všetkých druhoch magických, absurdných a primitívnych historiek – a nám idete vravieť, že sme to my, komu treba pomôct’?“ (Mark Twain, The Bible According to Mark Twain, Simon & Schuster, 1996 – citované podľa Zošitov humanistov č. 32/2002, str. 18)
Z týchto dôvodov by som bol rád, keby Rádio Lumen naďalej už nekončilo svoje relácie zvratom „Ak hľadáte boha…“ Malo by týmto zvratom začínať, aby náhodní poslucháči vedeli, čoho sa nasledujúca relácia bude týkať, a preladili na zaujímavejší program. Málokto boha hľadá! Veriaci ho už našli a neveriaci vám nerozumejú. Komu to potom hovoríte?
Священная война. Nemecko a jeho spojenci, medzi ktorých patril i tzv. Slovenský štát, zahájilo útok (v komunistických učebniciach označovaný ako „vierolomný“) na vtedajší Sovietsky zväz 22. júna 1941. Známy sovietsky básnik a textár V. Lebedev-Kumač zareagoval na túto udalosť textom „Svjaščennaja vojna“, ktorý vyšiel v novinách Izvestija už 24. júna. Na tieto slová zložil hudbu A. Alexandrov ešte v ten istý deň! A 27. júna spieval Alexandrovov Súbor Červenej armády po prvý raz pieseň Svjaščennaja vojna, vojakom odchádzajúcim na front, na Bieloruskej stanici v Moskve.
Svjaščennaja vojna ma fascinuje po celý život. Pri jej neočakávanom začutí sa mi občas stáva, že sa rozplačem, a po tvári sa mi gúľajú slzy ako hrach. Hlboko totiž súcitím s tými biednymi Rusmi, ktorí v tvrdých časoch krutého stalinského teroru bojovali celé roky o každodenné prežitie, a tu zrazu – akoby nemali aj bez vojny dosť úbohý život – ich navyše prepadol cudzí agresor. Tým boli títo ľudia náhle vystavení najväčšiemu možnému ohrozeniu, ohrozeniu vlastného života, a ich deťom začala zrazu úplne reálne hroziť strata otcov. Je mi úprimne ľúto všetkých tých prostých pracovitých mužíkov, ktorí mali jeden pár topánok, jednu košeľu a nohavice. Viem sa vcítiť do ich položenia, viem si úplne jasne predstaviť, ako pocítili hroznú, nadľudskú nenávisť voči agresorom. Text začína slovami: „Vstavaj, strana ogromnaja, vstavaj na smertnyj boj; s fašistskoj siloj ťomnoju, s prokľatoju ordoj.“ Pri počúvaní tejto nádherne monumentálnej skladby sa ponáram do emócií prostého človeka, ktorého prepadol nepriateľ, možno tak dobre aj preto, že čosi viem o agresii voči Československu v r. 1968 a viem teda aj to, čo môže človek v podobnej situácii cítiť. Odpor voči „prekliatej fašistickej horde“ ma napĺňa nádhernou oslobodzujúcou emóciou, ktorú nemožno nazvať ináč než plamennou nenávisťou. Myslíte si, že by taký klenot, akým je Svjaščennaja vojna, táto nádherná kombinácia textu a hudby, mohol vzniknúť za neuveriteľne krátku dobu bez najrýdzejšej a nefalšovanej nenávisti?
Pýtam sa preto – podľa môjho názoru plným právom – prečo sa kresťanstvo (márne) pokúša potlačiť veľmi prirodzenú emóciu nenávisti? Prečo chce tento nádherný citový stav, ktorý po milióny rokov udržiaval život na Zemi, nahradiť slabomyseľnou „láskou k nepriateľom“, ktorej nie je schopný žiaden duševne zdravý človek – veru, ani ten najsvätejší kresťan. Čo je také neprijateľné, či nepochopiteľné, na nenávisti k hromadným vrahom, na radosti a satisfakcii z ich porážky? Čo neprijateľné je na odpore voči zlu? Som presvedčený, že nič, že nenávisť hrá v mnohých situáciách veľmi pozitívnu a konštruktívnu úlohu. Ako by prežilo ktorékoľvek zviera¹ bez celej palety všetkých možných averzií, ako by prežili národy bez nenávisti voči agresorom, ako by prežil ľudský rod bez nenávisti k bezpráviu?
¹ Viete, čo predstavuje u bobra európskeho (Castor fiber) východzí impulz pre stavbu, či opravu hrádzí? Averzia („nenávisť“) k zvuku tečúcej vody! Tento akustický signál je kľúčom, ktorý spúšťa inštinktívny proces upchávania dier v hrádzi. Ak by bol bobrovi zvuk vody ľahostajný, hrádze by nestaval.
A pýtam sa ďalej: naozaj má odpor kresťanov voči nenávisti oporu v Biblii? V Starom zákone ju veru nemá! Stačí citovať dve vety Hospodina za stovky ďalších: „Musíš ich podrobiť hubiacej kliatbe, nesmieš s nimi uzavrieť zmluvu, ani sa zmilovať nad nimi“ (Dt 7, 2), či záver tu v Cvičeniach už spomínaného prekliatia: „Ako sa Hospodin radoval z vás, keď vám dobre činil a rozmnožoval vás, tak sa bude radovať Hospodin, keď vás vyhubí a zničí.“ (Dt 28, 63). V Novom zákone síce Kristus vyzýva k absurdnej „láske k nepriateľom“, ale na iných miestach túto výzvu sám popiera. Popiera ju, keď vyháňa „peňazomencov“ z chrámu (Jn 2, 15), popiera ju keď svojich nepriateľov opakovane oslovuje „Hadi! Vreteničie plemä!“ (Mt 23, 33), popiera ju, keď s obľubou adresuje svoje „beda“ kadekomu, napríklad „beda vám boháčom… beda vám, ktorí ste teraz nasýtení…“ (Lk 6, 24 – 25), ale najviac ju popiera výrokom „Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry… nemôže mi byť učeníkom.“ (Lk 14, 26).
Nenávisť voči zlu, nenávisť voči zloduchom, je jedným z najmohutnejších zdrojov ľudského snaženia, je to najúčinnejší stimul vedúci k porážke zla. Aj komunistická ideológia mohla vládnuť vo svete tak dlho len preto, lebo sa jej darilo účinne potláčať nenávisť! Nenávisť je mohutná spoločenská sila. Boja sa jej všetci vlastníci moci, lebo sa v konečnom dôsledku boja hnevu ľudu. Báli sa jej nacisti i komunisti, bojí sa jej z rovnakých dôvodov aj klérus. Toto je pravý dôvod odporu voči nenávisti: pastierovi je ľahšie ovládať krotké ovečky, než sebavedomých, rovnocenných partnerov. Odpor kresťanov k nenávisti nemá jednoznačnú oporu v Biblii – má ju v túžbe cirkevnej hierarchie po moci!
Preto sa pri počúvaní Svjaščennoj vojny stotožňujem s výzvou „Pusť jarosť blagorodnaja, vskipajet kak volna“ (Nech ušľachtilá zúrivosť vzkypí ako vlna), preto mi pri nej naskakujú po chrbte slastné zimomriavky, rovnako ako pri počúvaní Beethovenovej predohry ku Goetheho Egmontovi, v ktorej sa tiež opisuje nenávisť – tentoraz však nenávisť Holanďanov voči španielskym utlačovateľom v roku 1567.
Život bez obáv. Taký názov mal malý letáčik, ktorý som našiel v poštovej schránke. Poprezeral som si ho a keďže som človek slušne vychovaný, viem čo sa patrí: na listy so známym odosielateľom treba odpovedať. Preto som adventistom siedmeho dňa poslal elektronický list s hlavičkou „Otázka“ a s takým stručným znením:
„Dostal som od Vás letáčik. Sľubujete v ňom ľuďom, že ich zbavíte obáv. Obávam sa, že to plánujete dosiahnuť len tým, že ich zbavíte strachu. Možno ich zbavíte strachu z budúcnosti, ale budúcnosť im nezmeníte. Zbavíte ich strachu z chorôb, ale oni aj tak budú naďalej chorieť. Zbavíte ich strachu zo smrti, ale oni napriek tomu budú umierať.“
„Svoje služby poskytujete bezplatne. Ani sa Vám nedivím. Poviem Vám prečo: veď ponúkate iba ilúzie. Mýlim sa, alebo nie?“
„Keďže ste ma vyzvali k návšteve Vašej stránky² (na ktorej som nenašiel takmer nič), ponúkam Vám aj ja návštevu mojej (ktorá je obsahom až preplnená). Budem tiež rád, ak sa zapojíte do diskusie na pridruženom diskusnom fóre. Dúfam, že sa toho nezľaknete: veď ponúkate život bez obáv.“
Teraz už len čakám, čo mi odpovedia. Predpokladám, že sú to slušní ľudia a vedia, čo sa patrí.
² Pôvodná webová adresa www.bezobav.sk je už nefunkčná.
Rómske rabovanie. V máji 2001 sa na Slovensku konalo sčítanie obyvateľstva, pri ktorom sa zisťovalo aj to, koľko ľudí sa hlási ku konkrétnym vierovyznaniam. Je celkom pochopiteľné, že každej cirkvi veľmi záležalo na tom, aby sa k nej prihlásilo čo najviac obyvateľov. Kardinál Korec, jeden z predstaviteľov najmocnejšej cirkvi, sa pri tejto príležitosti značne rozohnil a vystatoval sa jej morálnou autoritou, hovoriac:
„…Cirkev chráni rodinu, výchovu detí, …hovorí, že vražda je zločin a krádež je krádež… Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov…“
Koncom februára 2004 sa Rómovia na východnom Slovensku pustili do rabovania predajní, z ktorých vykrádali hlavne alkohol a cigarety. Nezaregistroval som ani len slovíčko kritiky takého barbarského počínania z úst reprezentantov katolíckej cirkvi. Neozval sa spomedzi nich napodiv nikto, kto by povedal aspoň to, že „krádež je krádež“. Viete vysvetliť, prečo sa presvätá cirkev katolícka pri tejto príležitosti spreneverila svojmu „ochrannému pôsobeniu“, deklarovanému pánom kardinálom, a nepripomenula ani jediný raz slávne desatoro, a špeciálne jeho siedme prikázanie, Rómom – tým dietkam božím, ktoré sú podľa vyjadrenia úradujúceho pápeža zo všetkých nás najbližšie ku Kristovi (zrejme preto, lebo sa nestarajú, čo budú jesť, ani čo budú piť)?
Kresťanská pokora vs. pýcha ateistov. Z úst kresťanov veľmi často počuť na adresu ateistov obvinenie z pýchy. Ateisti sú „pyšní“ preto, lebo sa spoliehajú na svoj rozum a na svoje sily, lebo neprosia každú chvíľu o pomoc kresťanského boha. Dokonca aj snaha „ovládnuť“ prírodu využitím poznatkov vedy je podľa podaktorých kresťanov „pokušením ľudskej pýchy“. Nevedno, či rovnakým pokušením nie je aj snaha liečiť choroby, predchádzať epidémiám, včasnou detekciou sa vyhnúť následkom tornád a zemetrasení. Niet potom divu, že v takom myšlienkovom prostredí nie je odmietnutie viery v boha ničím iným, než prejavom akejsi bližšie nedefinovanej pýchy.
Z tejto predstavy o „pýche“ potom vyplýva, že ateista, ktorý verí, že je úplne bezcennou súčasťou vesmíru, že na jeho bytí ani osude nikomu nezáleží, ktorý si predstavuje, že po smrti bezo zvyšku zanikne – ten je podľa kresťana spupný a pyšný. Ale na druhej strane kresťan, ktorý verí, že na jeho osude záleží najvyššej bytosti, samému tvorcovi vesmíru, a to až do tej miery, že táto bytosť podstúpila agóniu na kríži len preto, aby si kresťan mohol užívať najväčšie mysliteľné blaho napriek svojmu amorálnemu životu – ten je skromný a pokorný. Majú potom slová „pokora“ a „pýcha“ v kresťanských ústach rovnaký význam ako v bežnom jazyku?
Ako sa nazýva ideologická metóda, ktorá obracia význam slov na opačný, metóda, ktorá ako mávnutím čarovného prútika mení lož na pravdu? Ako nazval takúto deformáciu jazyka v totalitnom systéme G. Orwell, v svojom románe 1984?Rečové vady v rádiu Lumen. Od istej doby častejšie sledujem vysielanie bohumilého Rádia Lumen (live), ktorého jediným poslaním je náboženská propaganda. V každom jeho prvku vidím cieľavedomosť, s akou pôsobí na mladých poslucháčov. Rádio sa, napríklad, hudobným vkusom prispôsobuje súčasnej mládeži a vysiela rovnako gýčovité skladby ako ostatné rozhlasové stanice. Jediné čím sa od priemerného gýča líšia, je ich obsah: sú zamerané na službu Pánovi.
Moje citlivé ucho však postrehlo jeden prvok, ktorého cieľ si nedokáže môj rozum vysvetliť: všetky hlásateľky tohto rádia majú rečovú vadu. Skúste vysielanie toho rádia istú dobu sledovať a budete so mnou súhlasiť. Sprvoti sa mi zdalo, že ráčkujú, či šušlú. Ale nie: najlepšie sa to hádam dá popísať tak, že hovoria, akoby mali priveľký jazyk, ktorý sa im nevmestí do úst. Bol by som veľmi rád, keby mi niekto vedel vysvetliť dôvod, pre ktorý si redakcia zvolila akurát také hlásateľky. Kresťania totiž vo všetkom vidia vyšší cieľ, a preto by im to nemalo spôsobovať problémy. Nie som však náročný, uspokojí ma aj uvedenie prízemného cieľa. Doposiaľ ma napadlo iba jedno vysvetlenie: snaha ukázať, aké pochopenie má cirkev katolícka pre všestranné nedokonalosti človeka – niečo na spôsob Kristovho „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí“. (Mt 9, 12) Podivné je aj to, že všetky tieto panny majú rovnakú vadu. Žeby boli príbuzné? Napríklad dcéry toho istého pána biskupa? To by vysvetlilo aj to, prečo ich rádio zamestnáva napriek rečovej vade. Ale to je len moja bezočivá hypotéza.„Ježiš ťa nesklame!“ Taký text som zazrel na plagáte (dnes tomu Slováci už hovoria svetovo „billboard“) na východnom Slovensku pri ceste č. 18. Keď som si ho vyfotografoval, so zámerom spestriť ním svoju stránku, začal som rozjímať nad jeho obsahom. V akomže to zmysle ma Ježiš nesklame? Z pózy zúfalého muža na stoličke mi nebolo jasné, či Kristus nezamestnaným zabezpečí prácu (okrem farárov, lebo tí sú zamestnaní všetci), či chorým zaručí skoré uzdravenie z rakoviny, alebo slobodným matkám útočište v kláštore. Napadli ma aj iné bežné kontexty ľudských sklamaní: Nesklame Ježiš zúfalého muža na rozdiel od nevernej milej? To asi nie: ťažko možno Ježišovu vernosť zrovnávať s vernosťou žene mužovi. Dodrží Ježiš dané slovo? Sotva, žiadne totiž nikomu nedal. Poradí mu správnu cestu do cieľa? Iba ak v zmysle rady: pomôž si človeče sám, aj boh ti potom pomôže. Tak v akom zmysle, dočerta, ma Ježiš nesklame? Odpovie mi niekto? Alebo žeby to bola len ďalšia demagogická fráza, podobná zvolaniu „Ježiš Ťa miluje“?
Tejto stránke predpovedám dynamický život. Určite ju nikdy neoznačím za hotovú!
43 odpovedí na “Cvičenia”
musite velmi nenavidiet Boha, ked mate cas vypisovat veci, ktorym ani nerozumiete…..
A vari tým veciam niekto z teistov rozumie? 😀
a ty zijes ? povedal si, ze od jesene 2020 nebudes mat ani na internet….
Aha, ty si eštebák, preto vieš o ľuďoch niečo. Lenže vec sa má tak, že jej vôbec nerozumieš. 😀 Jednoducho, takým veciam nerozumieš. Pravda je taká, že ma príbuzní a priatelia presvedčovali, aby som si ponechal doma aspoň internet, keď už som mnohé veci zrušil. Cez internetové pripojenie som v oveľa lacnejšom spojení s ľuďmi, ako cez telefónne spojenie. Zrejme ma nenávidíš, keď máš čas vypisovať veci, ktorým nerozumieš. 😀
Mas pravdu 🙂
Nenavidim ludi, ktori spinia na krestanov….ale pomoc od nich im je dobra…si uplny spolocensky odpad…
Tak to si na nesprávnej adrese, pretože tu nie je nikto, kto špiní na kresťanov. To, že niektorý kresťan má traumu z logiky alebo vedy, to je už na dlhú debatu. 😉
Ateisticki rozpravkari mi budu daco hovorit o logike…
Tak sa predveď, čo vieš o logike. Si tentoraz v správnej téme: Cvičenia. Precvič sa! A ukáž sa, čo vieš z logiky. Príkladov je tu neúrekom.
Na sektarske hry sa nedam nalakat !
Čiže sa len predvádzaš. OK. 😉 Lebo zatiaľ si nič nenapísal, žiadnu múdrosť, nič o logike, len si tu napísal ohováračky. Ľahké je ohovárať bez konkrétnych reakcií. Dobre, končím s poznatkom, že vieš len zapárať a si slaboch. 🙂 Ďalej sa nedám do reči s hlupákom, lebo mohol by som sa stať hlupákom i ja. Už si dám pozor!
To povie socka…
Keby si pouzival logiku, tak nedopadnes tak , ako si dopadol…
Ale, Martinko, ved na Nevedkove dobrodruzstva som prestal verit este v 4. triede.
Mimochodom, tolko nenavisti voci „neveriacim“ ako sa najde v biblii, nenajdes v ziadnej inej knihe.
Kniha nenavisti, vrazdenia, klamstva, smilnenia, …
Do stvrtej triedy…to ti dost trvalo…ale co uz…aj ty si Bozie dieta 🙂
Citujem: Nebudem sa s vami púšťať do intelektuálneho súboja. Bolo by pod moju úroveň bojovať s neozbrojeným protivníkom. (La Rochefaucoulte)
Ako hovori stara ludova mudrost , trafena hus zagaga 🙂
Pravda, zagágal si, len plevel tu šíriš. 😀
Nato, ze si zobrak, zmysel pre humor ti ostal 🙂
A stale si este ateista ?
Albert Einstein – z hľadiska kňaza som, samozrejme, a vždy som bol ateistom. Zdroje: Humanisti.sk.
Si knaz ? Ty si to ale poriadne rozbehol ! Sektari celkom dobre zapracovali na tebe 🙂
Prečo by som mal byť kňaz? Nie som predsa klamár. Dokázal som, že jeden kňaz šíril o Einsteinovi klamstvo, a Martin je sekundant tomu kňazovi v šírení klamstiev. Klame o Einsteinovi, klame o mne, klame o Rastislavovi Škodovi, akurát sa nevie vymotať z cvičení na tejto stránke, preto trepe nezmysly a ohovára. 😀
Si horsi ako klamar !
Ustavicne zavadzas ! Vyberas si len tie veci, co ti vyhovuju, presne ako sektari !
Bojis sa pravdy !!!
Albert Einstein: „Pre mňa slovo Boh nie je nič iné ako vyjadrenie a produkt ľudských slabostí, Biblia zbierka ctihodných, ale napriek tomu nesmierne primitívnych legiend.“
Zdroj: Humanisti.sk.
Albert Einstein: „Chcel by som poznať spôsob, akým Boh uvažuje. Všetko ostatné sú už len detaily.“
Aj mňa by zaujímalo, ako asi uvažuje nejaký boh v tej tisícke rôznych bohov, ktorých si ľudia vymysleli. Einstein kladie dobrú otázku. Žiaľ, teisti ťahajú za kratší koniec, habkajú, vrtia chvostom.
Albert Einstein: „Boh je rafinovaný, ale nie je zlomyseľný.“
Einstein protestoval, keď ho považovali za ateistu. V rozhovore s princom Hubertom z Lőwensteinu, napríklad, vyhlásil: ‚Čo ma naozaj hnevá, je keď ma [ľudia, ktorí vravia, že nejestvuje Boh] citujú za účelom podpory ich názorov.‘ Einstein odmietol ateizmus, lebo nikdy nepovažoval popretie osobného Boha ako popretie Boha
Albert Einstein: „Pre mňa slovo Boh nie je nič iné ako vyjadrenie a produkt ľudských slabostí, Biblia zbierka ctihodných, ale napriek tomu nesmierne primitívnych legiend.“
Odkaz: Humanisti.sk.
Albert Einstein: „Čím menej vedomostí človek má, tým viacej je vzdialený od Boha.“
[…] a nepoznateľnosťou vedeckou. Náboženstvo nehovorí o prírode nič rozumné (pozri Cvičenia), zatiaľ čo veda dokázala predvídať ešte aj ohyb svetla v gravitačnom poli. Planck o […]
[…] a nepoznateľnosťou vedeckou. Náboženstvo nehovorí o prírode nič rozumné (pozri Cvičenia), zatiaľ čo veda dokázala predvídať ešte aj ohyb svetla v gravitačnom poli. Planck o […]
[…] ešte aj život stepných zvierat bol pre nich tajomstvom (pozri otázky, kladené bohom Jóbovi). Lenže dnes už ich ničím takým ohúriť nemožno. Veda vie vysvetliť oveľa viac otázok, […]
[…] prikazovaného, alebo len schvaľovaného bohom, nájde čitateľ v mojej eseji o Starom zákone, v Cvičeniach a v Ingersollovej eseji o […]
[…] „Prekliaty budeš v meste a prekliaty budeš na poli.“ (Dt 28, 19) […]
[…] Logika je čosi ako nástroj, ktorý ľudia používajú, keď správne premýšľajú. Logika je v istom zmysle aj veda aj umenie. Ako veda je to metóda s prísnymi pravidlami, ako umenie sa opiera o isté ľudské schopnosti, či zručnosti. Tak ako sa každý rodí s iným vzťahom k hudbe, tak sa každý rodí s iným vzťahom k logickému mysleniu. Sú takí, ktorých logike učiť netreba. Tí nemusia v čítaní ani pokračovať. Sú však aj takí, ktorých ani najpodrobnejší kurz nič nenaučí. Ani tým nie sú určené nasledujúce riadky. Obraciam sa len na tých, ktorí už logicky aspoň trochu vedia myslieť, a potrebujú sa v tejto schopnosti zdokonaliť. Štúdium logiky totiž predpokladá určité rudimentárne logické schopnosti, ktoré sa dajú zlepšiť, ba doviesť až do majstrovstva. Tým, ktorí o to majú záujem, sľubujem, že sa v tomto krátkom príspevku naučia prekvapujúco veľa, hlavne ak budú podrobne analyzovať uvádzané príklady a občas si pocvičia svoj ostrovtip na úlohách uvedených bez riešenia v Cvičeniach. […]
[…] sám, lebo neposlúchol hrozby izraelského boha (Jer 7, 13 – 14), plasticky opísané v božom prekliatí. (Dt 28, 15 – 69) Potom môžu aj tí najortodoxnejší chodiť po svojom hlavnom meste aj bosí […]
[…] súčasníkov“ k nemu, som už našiel odpoveď na otázku, ktorú som položil na inom mieste v súvislosti s biblickou Piesňou piesní: „Pokúste sa… vysvetliť, aký vzťah Krista a […]
[…] Cvičeniach o logike v téme „Veriaci ateisti“ […]
[…] dogmy sa čomusi takému, samozrejme, vyhýbajú ako čert krížu; práve toto mám na mysli v Cvičeniach, keď vyzývam čitateľa aby sa pokúsil dokázať, že aspoň niektoré tvrdenie kréda nie je […]
[…] a 29, 31), ale aj takých fyzikálnych javov ako je dážď, sneh, mrznutie vody (pozri Jóbovu knihu). S postupujúcim poznávaním prírody však aj náboženstvo vysvetľovalo stále […]
[…] vášňami sa ľudia stretnú, keď počujú také reči, ako sú citované vo Cvičeniach. Cvičenia pripravil Adam Roman pre všetkých ľudí, ktorí chcú rozumne rozmýšľať. […]
[…] majú najvyšší čas, aby sa začali vzdelávať. Môžu sa precvičiť pri čítaní cvičení, ale dávam im, aj teológovi Havranovi, do pozornosti tieto dve […]
Niektoré veci sa v biblii naozaj javia ako protirečenia, či vedecko historicko teologické rozpory. No po ich podrobnom preskúmaní dospeje k tomu že o rozpory nejde, ale ide len o nepochopenie dobového kontextu. Všetky tkzv. biblické rozpory vyvraciam na mojej kresťanskej stránke https://www.posmrtnyzivotexistuje.sk/