Vesmír podľa dizajnéra?

Steven Weinberg (1999)

---

Tlačené vydanie: Zošity humanistov č. 29/2002, str. 3 – 9. Vydavateľ Rastislav Škoda, Bratislava.

Tento článok pochádza z prednášky na „Konferencii o kozmickom dizajne“, konanej vo Washingtone v apríli 1999, organizovanej Americkou spoločnosťou pre napredovanie vedy. Po prvý raz bol uverejnený v The New York Review of Books, 1999, a potom pretlačený v The Best American Science Writing 2000 a The Best American Essays 2000. Vyjde aj v knihe Face up (Tvárou v tvár), zbierke autorových starších prác, ktorá vyjde na jeseň 2001 vo vydavateľstve Harvard University Press.

Keby niekde malo byť vidieť rukopis dizajnéra, bolo by to v základných princípoch, v prírodných zákonoch. Ale napriek niektorým tvrdeniam sa prírodné zákony ukazujú byť vonkoncom neosobné a bez akéhokoľvek osobitného vzťahu k životu. Aj tak sú však pri pokuse čo aj len čiastočne vysvetliť svet fyzici v lepšom postavení ako náboženstvo.

Požiadali ma, aby som komentoval tému, či vesmír vykazuje znaky svedčiace v prospech toho, že bol niekym zámerne navrhnutý. Nevidím možnosť hovoriť o tejto téme aspoň bez neurčitej predstavy o tom, aký by mal byť tento dizajnér. Každý možný vesmír sa totiž dá vysvetliť ako dielo nejakého dizajnéra. Aj vesmír, ktorý by bol úplne chaotický a bez akýchkoľvek zákonov alebo pravidelností, by sa dal považovať za navrhnutý – nejakým idiotom.

Otázka, ktorá mi pripadá byť hodná odpovede, a ktorá možno ani nie je nezodpovedateľná, je tá, ktorá sa pýta, či vesmír vykazuje znaky, že ho navrhlo božstvo, viac-menej bežné v tradičných monoteistických náboženstvách – nemusí to byť osoba z klenby Sixtínskej kaplnky, ale prinajmenšom to musí mať čosi osobného a akúsi inteligenciu, keď to stvorilo vesmír a má určitý vzťah k životu, osobitne ľudskému. Predpokladám, že mnohí tu majú inú predstavu o tom dizajnérovi. Asi mi povedia, že myslia na niečo oveľa abstraktnejšie, na nejakého kozmického ducha poriadku a harmónie, ako to robil Einstein. Samozrejme máte právo takto uvažovať, ale potom neviem, prečo používate výrazy ako „dizajnér“ alebo „boh“ – ibaže by to bol istý druh ochranného sfarbenia.

Kedysi bývalo zvykom považovať za samozrejmé, že svet navrhla akási inteligencia. Ako inakšie sa dal vtedy vysvetliť oheň a dážď, blesky a zemetrasenia? A predovšetkým sa zdalo, že na tvorcu, ktorý mal osobitný záujem o život, poukazujú úžasné schopnosti živých bytostí. Dnes chápeme väčšinu týchto vecí ako prejavy fyzikálnych síl pôsobiacich pod vplyvom neosobných zákonov. Ešte nepoznáme najzákladnejšie zákony a ani všetky dôsledky tých zákonov, ktoré poznáme. Neobyčajne ťažká na pochopenie ostáva ľudská myseľ, ale tak je to aj s počasím. Nevieme predpovedať, či o mesiac odo dneška bude pršať, ale poznáme zákony, ktoré ovládajú dážď, aj keď nevieme vždy vypočítať ich dôsledky. Za problémom ľudskej mysle ani za problémom počasia nevidím nič viac ako nádej, že ich raz pochopíme ako dôsledok neosobných zákonov pôsobiacich už miliardy rokov.

Nezdá sa, že by v tomto prírodnom poriadku boli nejaké výnimky, nejaké zázraky. Mám dojem, že väčšina teológov sa dnes necíti dobre, keď príde reč na zázraky, ale veľké monoteistické viery sa zakladajú na historkách o zázrakoch – horiaci ker, prázdny hrob, anjel diktujúci Mohamedovi korán – a niektoré z týchto vier učia, že zázraky sa stávajú aj dnes. Dôkazy pre všetky zázraky sa mi vidia podstatne slabšie ako dôkazy pre studenú fúziu a ja neverím na studenú fúziu. Dnes predovšetkým chápeme, že aj ľudské bytosti sú výsledok prírodnej selekcie pôsobiacej počas miliónov rokov množenia a jedenia.

Predpokladám, že ak by sme mohli zbadať ruku dizajnéra, bolo by to v základných princípoch, v najhlbších prírodných zákonoch z knihy zákonov, ktoré vládnu všetkým prírodným javom. Ešte nepoznáme všetky najhlbšie zákony, ale až pokiaľ sme boli schopní dovidieť, všetky prírodné zákony sú vonkoncom neosobné a nemajú nijaký špeciálny vzťah k životu. Neexistuje žiadna životná sila. Ako povedal Richard Feynman, keď sa dívate na vesmír a spoznávate jeho zákony, vtedy „každá teória, že to všetko bolo naaranžované ako javisko pre Boha, pozorujúceho boj človeka s dobrom a zlom, je neprimeraná“.

Je pravda, že keď bola kvantová mechanika mladá, niektorí fyzici si mysleli, že to vracia ľudí späť na scénu, lebo zákony kvantovej mechaniky nám hovoria, ako treba vypočítať pravdepodobnosť rozličných výsledkov, ku ktorým môže dôjsť ľudský pozorovateľ. Keď však pred 40 rokmi Hugh Everett a po ňom iní fyzici začali hlbšie rozmýšľať o týchto veciach, smerovalo to k preformulovaniu predstáv o kvantovej mechanike celkom objektívnym spôsobom a pozorovateľ bol postavený na roveň so všetkým iným. Neviem, či sa už tento program úspešne skončil, ale myslím, že sa tak stane.

Musím pripustiť, že aj keď fyzici dôjdu tak ďaleko, ako môžu, že aj keď budeme mať definitívnu teóriu, ani potom nebudeme mať úplne uspokojujúci obraz sveta, lebo stále nám zostane odpovedať na otázku „Prečo?“ Prečo táto teória a nie skôr niektorá iná? Napríklad, prečo vysvetľuje svet kvantová mechanika? Kvantová mechanika je časť našej dnešnej fyziky a je pravdepodobné, že prežije bezo zmeny každú budúcu teóriu, ale neexistuje nič logicky nevyhnutné ani o kvantovej mechanike; viem si predstaviť vesmír riadený miesto nej Newtonovou mechanikou. Takže sa zdá, že existuje neobjasniteľné mystérium, ktoré veda neodstráni.

No náboženské teórie o dizajne majú ten istý problém. Buď myslíte pod bohom, dizajnérom, na niečo presné, alebo nie. Ak nie, tak o čom potom hovoríme? Ak však pod „bohom“ alebo „dizajnérom“ myslíte na niečo presné, ak napríklad veríte na boha, ktorý je žiarlivý, milujúci, inteligentný či náladový, vždy ste konfrontovaný s otázkou: „Prečo takýto?“ Náboženstvo môže tvrdiť, že vesmír riadi takýto boh skôr ako nejaký inakší, a môže podať aj dôkaz pre túto vieru, ale ani ono nemôže vysvetliť, prečo to má tak byť.

V tomto ohľade sa mi vidí, že fyzici sú v lepšom postavení dať čo aj len čiastočné vysvetlenie sveta, než bude kedykoľvek schopné urobiť náboženstvo. Aj keď totiž nie sú schopní vysvetliť, prečo sú prírodné zákony také, aké sú, a nie niečo celkom iné, sme schopní aspoň vysvetliť, prečo nie sú trochu iné. Dosiaľ nebol napríklad nikto schopný predložiť logicky konzistentnú kvantovú mechaniku, ktorá by bola od dnešnej len trochu odlišná. Ak sa raz pustíte do malých zmien v kvantovej mechanike, dostanete sa do teórií s negatívnymi pravdepodobnosťami alebo inými logickými absurditami. Ak začnete kombinovať kvantovú mechaniku s relativitou, zvyšujete jej logickú krehkosť. Zistíte, že ak nenapravíte teóriu správnym smerom, vyjdú vám ako výsledok nezmysly typu účinku pred príčinou alebo nekonečné pravdepodobnosti. Naopak, náboženské teórie sa zdajú byť nekonečne flexibilné, takže nič nebráni vynájsť božstvá akéhokoľvek predstaviteľného druhu.

Napriek tomu nepovažujem za riešenie povedať, že nemôžeme vidieť ruku dizajnéra v tom, čo vieme o základných princípoch vedy. Môže byť, že hoci sa tieto princípy netýkajú vyslovene života, a ešte menej ľudského života, aj tak sú rafinovane zamerané na vytvorenie života.

Niektorí fyzici vyslovili názor, že niektoré prírodné konštanty majú hodnoty, ktoré sa zdajú byť zázračne presne naladené na práve tie hodnoty, ktoré pripúšťajú možnosti života, a to spôsobom, ktorý sa dá vysvetliť jedine zásahom dizajnéra, ktorý má nejaký osobitný záujem o život. Na mňa tieto predpokladané prípady presného ladenia nerobia hlboký dojem. Napríklad, jeden z najčastejšie uvádzaných prípadov presného naladenia má do činenia s vlastnosťami jadra uhlíka. Hmota, ktorá vznikla v priebehu niekoľko prvých minút vesmíru, bola tvorená skoro výlučne len vodíkom a héliom; takmer neexistovali žiadne ťažšie prvky ako uhlík, dusík a kyslík, považované za nutné pre život. Ťažké prvky, ktoré nachádzame na Zemi, vznikli až za stovky miliónov rokov neskoršie v prvej generácii hviezd, potom sa rozptýlili do medzihviezdneho plynu a v tom asi vznikla naša slnečná sústava.

V sekvencii jadrových reakcií, ktoré vytvorili ťažké prvky, je zvyčajne prvým krokom vznik uhlíkového jadra z troch jadier hélia. Existuje len zanedbateľná šanca vytvoriť uhlíkové jadro v jeho normálnom stave (stave najnižšej energie) zrážkou troch héliových jadier. Je však možné vyprodukovať značné množstvá uhlíka vo hviezdach, ak existuje uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave s energiou zhruba o 7 miliónov elektrónvoltov (MeV) vyššou, ako je jeho energia v normálnom stave, čo zodpovedá energii troch héliových jadier; nesmie to však byť viac ako 7,7 MeV nad normálnym stavom (o príčinách bude reč za chvíľu).

Uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave môže v hviezdach ľahko vzniknúť z troch jadier hélia. Potom nie je nijaký problém pre vznik obyčajného uhlíku; uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave vysiela spontánne svetlo a postupne sa premieňa na uhlík v jeho normálnom nerádioaktívnom stave, ako ho nachádzame na Zemi. Kritický bod pri tvorbe uhlíka je jeho existencia v rádioaktívnom stave, ktorý sa dá vytvoriť zrážkou troch héliových jadier.

Je fakt, že sa experimentálne zistilo, že uhlíkové jadro má práve takýto rádioaktívny stav, a to s energiou 7,65 MeV nad normálnym stavom. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako veľmi dobrá zhoda; energia tohto rádioaktívneho uhlíka prevyšuje hodnotu, ktorá umožňuje tvorbu obyčajného uhlíka (a teda aj nás), len o 0,05 MeV, čo je menej ako 1 % z oných 7,65 MeV. Môže sa zdať, že prírodné konštanty, od ktorých sú závislé vlastnosti všetkých jadier, boli starostlivo naladené, aby umožnili život.

Ak sa však prizrieme bližšie, nebude sa nám toto naladenie prírodných konštánt zdať také presné. Uvažujme prečo vyžaduje tvorba uhlíka vo hviezdach existenciu rádioaktívneho stavu uhlíka s energiou nie viac ako 7,7 MeV nad energiou v normálnom stave. Príčinou je to, že uhlíkové jadrá v tomto stave vznikajú dvojstupňovým procesom: najprv sa spoja dve héliové jadrá a vytvoria nestabilné jadro berýliového izotopu, berýlia 8, ktoré niekedy prv, než sa rozpadne, zachytí ďalšie héliové jadro, takže vytvorí uhlíkové jadro v jeho rádioaktívnom stave; toto sa potom mení na normálny uhlík. Celková energia jadra berýlia 8 a jadier hélia v pokoji je o 7,4 MeV vyššia ako energia normálneho stavu uhlíkového jadra; takže keby bola energia rádioaktívneho stavu uhlíka vyššia o viac ako o 7,7 MeV, mohol by tento vzniknúť pri zrážke héliového jadra a jadra berýlia 8 len vtedy, keby pohybová energia týchto dvoch jadier bola najmenej 0,3 MeV – to je energia, ktorá je pri teplotách vo hviezdach krajne nepravdepodobná.

A tak rozhodujúcim faktorom pri produkcii uhlíka vo hviezdach nie je oných 7,65 MeV energie rádioaktívneho stavu uhlíka nad jeho normálnym stavom, ale týchto 0,25 MeV energie rádioaktívneho stavu nestabilnej zložky jadra berýlia 8 a jadra hélia naviac, presahujúcich energiu týchto jadier v pokoji. (Na to upozornili M. Livio et al., “The anthropic significance of the existence of an excited state of 12C”, Nature, Vol. 340, No. 6231, 1989.) Táto energia sa líši od hodnoty príliš vysokej na produkciu uhlíka v pomere 0,05 MeV/0,25 MeV, čo je 20 % – a to už nie je zďaleka taká vysoká presnosť.

Takýto záver z lekcie o syntéze uhlíka môže byť do určitej miery sporný. V každom prípade však existuje konštanta, ktorej hodnota sa zdá byť veľmi dobre „nastavená“ v náš prospech. Je to hustota energie prázdneho priestoru (vákua), známa aj ako kozmologická konštanta. Mohla by mať akúkoľvek hodnotu, ale zo základných princípov sa dá očakávať, že bude veľmi veľká, a môže byť kladná aj záporná. Ak je veľká a pozitívna, bude pôsobiť ako odpudivá sila, ktorá rastie so vzdialenosťou, ako sila brániaca hmote zhlukovať sa v prázdnom vesmíre, čo bol prvý stupeň v procese tvorby galaxií, hviezd, planét a ľudí. Ak je kozmologická konštanta veľká a negatívna, bude pôsobiť ako príťažlivá sila, tiež rastúc so vzdialenosťou, ale ako sila, ktorá skoro bezprostredne zvráti rozpínanie vesmíru a zapríčiní jeho kolaps, nenechávajúc čas pre vznik života. V skutočnosti ukazujú astronomické pozorovania, že kozmologická konštanta je veľmi malá, oveľa menšia, ako by sa dalo odhadovať zo základných princípov.

Ešte je skoro hovoriť o tom, či je nejaký základný princíp, ktorý by vedel vysvetliť, prečo musí byť kozmologická konštanta takáto malá. Ale aj ak neexistuje takýto princíp, nedávne kozmologické poznatky umožňujú vysvetliť, prečo sú namerané hodnoty kozmologickej konštanty a iné fyzikálne konštanty priaznivé pre vznik inteligentného života. Podľa teórie „chaotickej inflácie“ André Lindeho a iných mohol by byť rozpínajúci sa zhluk miliárd galaxií, ktorý voláme big-bangom, iba zlomkom oveľa väčšieho vesmíru, v ktorom stále prebiehajú big-bangy, a to každý s rozdielnymi hodnotami základných konštánt.

V každom takom obraze, v ktorom vesmír obsahuje mnoho častí a každú s inými hodnotami toho, čo voláme prírodnými konštantami, nebude nijako ťažké pochopiť, prečo majú tieto konštanty hodnoty priaznivé pre inteligentný život. Bude veľký počet big-bangov, pri ktorých budú mať prírodné konštanty hodnoty nepriaznivé pre život a oveľa menej takých big-bangov, pri ktorých je život možný. Niet dôvodu vzývať dobroprajného dizajnéra na vysvetlenie, ako to, že sme v tej časti vesmíru, kde je život možný: vo všetkých ostatných častiach vesmíru niet nikoho, čo by takú otázku vyslovil. K tomu istému záveru možno dôjsť aj aplikáciou kvantovej mechaniky na celý vesmír. Reinterpretáciou starších Hawkingových výsledkov ukázal Sidney Coleman, ako môžu viesť účinky kvantovej mechaniky k rozpadu histórie vesmíru (presnejšie jeho vlnovej funkcie) na veľký počet separátnych možností, každá s vlastnou sadou základných konštánt (Nuclear Physics, Vol. B307, 1988, s. 867). Keby sa niektorá teória takéhoto všeobecného typu ukázala byť správnou, potom by záver, že prírodné konštanty boli presne naladené dobromyseľným dizajnérom, bol taký istý ako keby sme povedali: „Nie je to úžasné, že Boh nás dal na túto Zem, kde je voda a vzduch, a kde povrchová príťažlivosť a teplota sú také príjemné, a nie na nejaké hrozné miesto, napr. Merkúr alebo Pluto?“ Kde inde v slnečnej sústave ako na Zemi sme sa mohli vyvinúť?

Takéto uvažovanie sa volá „antropické“. Niekedy sa obmedzuje na konštatovanie, že prírodné zákony sú také, aké sú, takže môžeme existovať, a to bez ďalšieho vysvetľovania. Považujem to len za trocha viac než mystické táranie (mystical mumbo jumbo). Na druhej strane, ak je naozaj veľký počet svetov, na ktorých niektoré konštanty majú iné hodnoty, potom je antropické vysvetlenie, prečo na našom svete majú hodnoty priaznivé pre život, len prejav zdravého rozumu, ako bolo vysvetlenie, prečo žijeme skôr na Zemi ako na Merkúre alebo Plute. Súčasná hodnota kozmologickej konštanty, nedávno nameraná pri pozorovaní pohybov vzdialených supernov, je asi taká, ako sa dá očakávať pri spomínaných argumentoch: je práve natoľko dosť malá, že veľmi neinterferuje s tvorbou galaxií. Ešte však nevieme dosť o fyzike, aby sme mohli povedať, či existujú rozličné časti vesmíru, kde má to, čo zvykneme volať fyzikálne konštanty, naozaj rozličné hodnoty. Nie je to beznádejný problém; vyriešime ho, keď budeme vedieť o kvantovej teórii viac, ako vieme dnes.

Dôkazom existencie dobroprajného dizajnéra by bolo, keby život mohol byť lepší, ako by sa dalo očakávať z iných dôvodov. Aby sme toto posúdili, musíme mať na pamäti, že určitá schopnosť pre radosť sa vytvorila už prírodnou selekciou, ako popud pre zvieratá, ktoré potrebovali jesť a množiť sa, aby odovzdali ďalej svoje gény. Môže byť nepravdepodobné, že prírodná selekcia na niektorej planétke vytvorila živočíchy, dosť šťastné na to, aby mali čas a schopnosť robiť vedu a myslieť abstraktne, ale naša vzorka toho, čo dokáže evolúcia, je veľmi ohraničená tou skutočnosťou, že len v takýchto šťastných prípadoch existuje niečo, čo myslí na kozmický dizajn. Astronómovia to volajú selekčným efektom.

Vesmír je veľmi veľký, možno nekonečný, a tak by nebolo prekvapením, keby v tom ohromnom počte planét, na ktorých existuje len neinteligentný život, a v tom ešte väčšom počte planét, na ktorých vôbec nie je život, bol nepatrný zlomok takých, na ktorých sú žijúce bytosti, schopné rozmýšľať o vesmíre, ako to robíme my. Novinár, ktorý dostal za úlohu urobiť rozhovory s výhercami v lotérii, môže prísť na myšlienku, že im pomáhala nejaká špeciálna prozreteľnosť; mal by však skôr myslieť na ten oveľa väčší počet stávkujúcich, s ktorými sa nezhovára, lebo nevyhrali. Takže ak máme posúdiť, či má náš život znaky láskavého dizajnéra, mali by sme sa spýtať nielen to, či je náš život lepší, ako by sa dalo očakávať v každom prípade podľa toho, čo vieme o prírodnej selekcii, ale mali by sme brať do úvahy aj predpojatosť danú tou skutočnosťou, že sme to my, kto myslí na tento problém.

To je otázka, na ktorú si musíte odpovedať sami. Pri takýchto otázkach nepomôže byť fyzikom, takže môžem hovoriť len za seba a z vlastnej skúsenosti. Mal som veľmi šťastný život, možno som mal horných 99,99 percent ľudského šťastia, ale aj tak som videl v bolestiach umrieť na rakovinu matku, videl som otcovu osobnosť narušenú Alzheimerovou chorobou a rady bratancov druhého a tretieho stupňa zavraždených v priebehu holokaustu. Stopy dobromyseľného dizajnéra sú teda veľmi dobre zamaskované.

Prebytok zla a utrpenia vždy zarážal tých, čo veria na láskavého a všemohúceho boha. Niekedy sa boh ospravedlňuje poukazom na potrebu slobodnej vôle. Milton vo svojom Stratenom raji necháva boha hovoriť takto:

„Urobil som ich slobodnými a slobodní musia ostať,
Kým nepochopia sami seba: Inakšie by som musel zmeniť
Ich podstatu, a odvolať ten vysoký výnos,
Nezmeniteľný a večný, ktorý nariaďoval
Ich slobodu; sami si zapríčinili svoj pád.“

Vidí sa mi dosť nespravodlivé voči mojim príbuzným, že boli zavraždení preto, aby sa Nemcom poskytla príležitosť na uplatnenie slobodnej vôle, ale aj ak toto vynecháme, ako vysvetľuje slobodná vôľa rakovinu? Poskytuje sa tu príležitosť na uplatnenie slobodnej vôle nádorom?

Tu musím zdôrazniť, že existencia zla vo svete nedokazuje, že vesmír nebol navrhnutý, ale len to, že niet znakov dobromyseľnosti, ktoré by poukazovali na ruku dizajnéra. Názor, že boh nemusí byť láskavý, je veľmi starý. Aischylove a Euripidove divadelné hry vyslovene konštatujú, že bohovia sú egoistickí a ukrutní, hoci vyžadujú lepšie správanie sa od ľudí. V Starom zákone nám boh prikazuje skrátiť o hlavu nevercov a byť hotový obetovať na jeho rozkaz aj životy vlastných detí; boh tradičného kresťanstva a islamu nás zatratí na večnosť, ak ho nebudeme správne uctievať. Je to spôsob, ako sa treba správať? Viem, viem, že nemáme posudzovať boha podľa ľudských štandardov, ale veď v tom je problém: ak ešte nie sme presvedčení o jeho existencii, ak hľadáme dôkazy jeho láskavosti, akéže iné štandardy môžeme použiť?

Témy, na ktoré ma požiadali hovoriť, sa môžu mnohým zdať strašne staromódne. Dôkaz existencie boha „na podklade dizajnu“ pochádza od anglického teológa Williama Paleya, ale dnes naň už pomyslí len málo ľudí. Zdá sa, že hodnota náboženstva sa dnes odvodzuje skôr od jeho morálnej účinnosti než od jeho dávneho vysvetľovania prírodných úkazov. Navzdory tomu musím pripustiť, že hoci naozaj neverím na kozmického dizajnéra, prvotnou príčinou toho, že okolo toho robím hluk, je to, že som presvedčený, že morálny vplyv náboženstva bol v priemere hrozný.

To je však príliš široká otázka, aby sa dala vyriešiť tu a teraz. Na jednej strane by som mohol poukázať na nekonečné príklady zla, zapríčineného náboženským nadšením, na dlhú históriu pogromov, križiackych výprav a džihádov. V našom storočí to bol moslimský fanatik, čo zabil Sadata, židovský fanatik, čo zabil Rabina a hindský fanatik, čo zabil Gándhího. Nik nebude chcieť tvrdiť, že Hitler bol kresťanský nadšenec, ale ťažko si predstaviť, že by sa bol nacizmus vyvinul do svojej podoby bez podhubia stáročí kresťanského antisemitizmu. Na druhej strane budú obdivovatelia kresťanstva uvádzať početné prípady dobra, ktoré urobili náboženstvá. Vo svojej nedávnej knihe Imagined Worlds (Vymyslené svety) známy fyzik Freeman Dyson vyzdvihuje úlohu náboženskej viery pri odstránení otroctva. K tejto veci mám pár pripomienok, ale nie preto aby som sa pokúsil niečo dokázať jediným príkladom, ale len aby som ilustroval svoju mienku o morálnom vplyve náboženstva.

Iste je pravda, že hnutia proti otroctvu a obchodovaniu s otrokmi sa intenzívne zúčastnili oddaní kresťania vrátane evanjelického právnika Williama Wilberforcea v Anglicku a unitárskeho kňaza W. E. Channinga v USA. Ale kresťanstvo, rovnako ako iné veľké svetové náboženstvá, si žilo po mnoho storočí veľmi pohodlne popri otroctve; otroctvo bolo bez ťažkostí schválené v Novom zákone. Čo bolo nové pre protiotrokárskych kresťanov typu Wilberforcea a a Channinga? Neodhalili sa nijaké nové sväté písma a ani Wilberforce ani Channing nehlásali, že by boli zažili nejaké nové zjavenia. Stalo sa však, že v osemnástom storočí sa zaznamenal nebývalý vzostup racionality a humanizmu, ktorý priviedol aj iných, napríklad Adama Smitha, Jeremy Benthama a R. B. Sheridana, aby sa aj oni vzopreli proti otrokárstvu, ale z príčin, ktoré nemali nič spoločné s náboženstvom. Lord Mansfield, autor rozsudku v Somersettskom prípade, ktorým sa skončilo otroctvo v Anglicku (žiaľ, nie v jeho kolóniách), bol iba konvenčne nábožný človek a v jeho písomnom rozhodnutí sa neuvádzajú náboženské argumenty. Hoci okolo roku 1790 to bol Wilberforce, kto začal kampaň proti obchodovaniu s otrokmi, v parlamente ho podporili mnohí ako Fox a Pitt, ktorí nijako nevynikli nejakou pobožnosťou. Podľa mojej mienky morálne sfarbenie náboženstva v tých časoch viac získavalo od ducha tých čias, ako duch tých čias získaval od náboženstva.

Na náboženstve záležalo skôr pri podpore otroctva, než v odpore proti nemu. V kostoloch aj v parlamente sa bežne používali argumenty zo Svätého písma, aby sa hájil obchod s otrokmi. Frederick Douglass rozpráva vo svojich Osudoch ako sa jeho postavenie ako otroka zhoršilo, keď jeho pán prežil náboženské obrátenie, ktoré mu umožnilo ospravedlniť otroctvo ako potrestanie Chamových detí. Mark Twain opísal svoju matku ako v podstate veľmi dobrú osobu, ktorej citlivé srdce sa zľutovalo dokonca aj nad Satanom; nikdy však nemala nijaké pochybnosti o zákonitej oprávnenosti otroctva, lebo žila dlhé roky v predvojnovom Missouri, kde nikdy nepočula ani slovo proti otroctvu, ale len nekonečné kázne, že otroctvo je vôľa božia. Či s náboženstvom, alebo bez neho, dobrí ľudia sa môžu správať dobre a zlí ľudia zle; ale aby dobrí ľudia robili zle – na to treba náboženstvo.

Z jedného e-mailu od Americkej asociácie pre napredovanie vedy som sa dozvedel, že cieľom tejto konferencie je podporovať konštruktívny dialóg medzi vedou a náboženstvom. Som rozhodne za dialóg medzi vedou a náboženstvom, ale nie za konštruktívny. Jedným z veľkých úspechov vedy bolo to, že ak sa pre inteligentných ľudí aj nestalo nemožným byť veriacimi, stalo sa im možným aspoň nebyť veriacimi. Od tohto výdobytku by sme nemali ustupovať.

---

Zdroj: PhysLink.com, 25/5, s. 64 – 68, 09/10 2001 alebo A Designer Universe?, Skeptical Inquirer, Volume 25, No. 5, September / October 2001.

Foto: © The University of Texas at Austin.

Preložil Rastislav Škoda,
korigoval Adam Roman

---

Steven Weinberg je profesor fyziky a vedie Vedeckú katedru Joseya Regentala na Texaskej univerzite v Austine. Jeho bádanie obsiahlo rozsiahle pole tém v teórii kvantových polí, vo fyzike elementárnych častíc a kozmológii; dostal početné vyznamenania vrátane Nobelovej ceny za fyziku (v roku 1979 spolu s S. L. Glashowom a A. Salamom) a Štátnej ceny za vedu. Medzi jeho knihy patria vynikajúce diela Gravitation and Cosmology (Gravitácia a kozmológia, 1972), The First Three Minutes (Prvé tri minúty, 1977) a Dreams of a Final Theory (Sny o konečnej teórii, 1992). Je členom CSICOP (Rady pre vedecké skúmanie tvrdení o paranormálne).