Raz ten deň príde. Bude mať dátum, svoje miesto v kalendári. Začne ránom, možno slnečným, možno zamračeným. Ľudia sa budú náhliť do práce, deti pobežia do školy, obchodníci budú otvárať svoje obchody, milenci sa budú tešiť na stretnutie. A ja možno budem vedieť, že sa ma ďalšie dni v kalendári už nebudú týkať. Možno budem spomínať na svoje detstvo, zrekapitulujem si svoj život: neprežil som ho najhoršie, skúsil som takmer všetko – väčšina mi môže závidieť. Budem chápať, že takto to musí raz skončiť a že som o tom vždy vedel, iba som na to nemyslel veľmi často.
„Až umřu, nic na tomto světě se nestane a nezmění,
jen srdcí několik se zachvěje v rose jak k ránu květiny,
tisíce umřely, tisíce se mnou umrou, tisíce na smrt jsou znavení,
neboť v smrti a zrození nikdo nezůstal jediný.“
Jiří Wolker, Umírající
S faktom smrti som sa stretával už od detstva – ako nakoniec každý z nás, ešte žijúcich. V druhej triede základnej školy zomrel môj spolužiak a kamarát v detských hrách. Jeho miesto v lavici zostávalo dlho prázdne a nik si na jeho stoličku nesadal. Čoskoro naň všetci zabudli. Ja som sa však ešte dosť dlho na „jeho“ miesto díval. Nechcelo sa mi veriť, že ho tam už nikdy neuvidím. Po čase som tomu začal rozumieť: navždy zanikol, ako drevená hračka, ktorú mi omylom hodili do ohňa a ja som so smútkom na duši pozoroval jej miznutie. Keď mi rodičia opakovane zdôrazňovali, že môj kamarát je už v nebi a že sa tam s ním po mnohých rokoch stretnem, nerozumel som. Nie neveril – nerozumel.
Nemal som ani desať rokov, keď ma rodičia nechali samého doma pri chorom strýkovi netušiac, že nechávajú svoje dieťa pri umierajúcom a ja som pri ňom sedel bezradne celé hodiny, a na smrť vyľakaný som videl všetky detaily jeho agónie, až po finálne udusenie. Pri predstave tejto nekonečnej mučivej scény ma ešte aj teraz prepadá hrôza, depresia a pocit bezradnosti človeka, ktorý ešte nevie, že sa smrť nedá zastaviť a má výčitky svedomia, že jej nedokázal zamedziť.
Bol som na pohreboch niekoľkých tiet a strýkov. Niektorých som poznal dobre, niektorých sotva. Vo veku trinástich rokov zomrel môj pradedo, ktorého som poznal veľmi málo. Fotografoval som svojím prvým fotoaparátom „vystretú“ mŕtvolu, priebeh pohrebu aj nasledujúceho pohrebného karu. Dodnes mi tieto fotografie pripomínajú zvláštny pocit nepochopenia správania podaktorých „trúchliacich pozostalých“, ktorí sa veľmi nepekne opili a dopúšťali sa v alkoholickom rozjarení výtržností. Nerozumel som ich ľahostajnému postoju k smrti človeka. Dokonca človeka im blízkeho, predka mnohých z nich. Ale to, že išlo o ich predka, som si vtedy ešte neuvedomoval, to ma napadlo až neskôr.
Skúsenosti so smrťou ľudí, ktorých som poznal, mali na mňa hlboký vplyv a silne poznačili môj život. Dá sa povedať, že som nikdy vo svojom živote na smrť nezabúdal, akoby som poslušne dodržiaval výzvu „Memento mori“, ktorou sa zdravia istí mnísi. Preto mi pripadá podivné, keď o smrti počúvam ľudí hovoriť tak málo, keď ich postoj k smrti je nesmierne povrchný, keď sa správajú tak, akoby mali žiť naveky. Zaráža ma to najmä v prípade tých, ktorých celé živobytie stojí a padá so smrťou. Keď napríklad počujem a vidím arcibiskupa Jána Sokola, nechce sa mi veriť, že na toho človeka čo i len raz v živote dýchol závan toho, čomu sa hovorí majestát smrti. Jeho vystupovanie mi pripadá také bezstarostné, zakorenené v tomto pozemskom živote a jeho pôžitkoch, také sústredené na seba, že nechcem uveriť, že by ten kňaz bol schopný súcitu, či empatie s niekým iným než so sebou samým, že by sa vôbec niekedy zamyslel nad smrťou.
Zvlášť výrazný vplyv na môj postoj k smrti mali situácie, pri ktorých som sa v ohrození života ocitol ja sám, situácie o ktorých sa šablónovite a bez fantázie hovorí „unikol smrti len o vlások“. Takých situácií som zažil dosť veľa nato, aby som sa dokázal na svoj súčasný život dívať ako na dar, ako na výhru, ako na čosi, za čo vďačím len šťastnej náhode: ako na čosi nezáväzné, niečo, čo možno brať na ľahkú váhu. Keď som po prvý raz krátko pred sobášom unikol náhlej smrti pod kolesami vlaku, začal som svoj život brať menej vážne než dovtedy: veď som mohol byť dávno mŕtvy, stopy po mne mohli zostať iba v pár spomienkach. Čo potom záleží na konkrétnych detailoch takého života „po smrti“, prečo ľpieť na tomto arbitrárnemu prídavku k životu, ktorý si občas sám pre seba nazývam Cadenza ad libitum? Stručne povedané, po každej takej príhode som sa stále menej bál smrti, stále viac som si zvykal na jej samozrejmosť, stále menej som ľpel na živote.
Podľa hrubých odhadov som mohol umrieť najmenej desať razy a len úplnou náhodou som zostal nažive. Môj prípad je však zaujímavý len pre mňa a len preto, lebo sa ma bezprostredne dotýka. Ale predstavte si život vojaka, ktorý sa cez hustý dážď guliek dostal za štyri roky od Uralu až do Berlína. Veď ten prežil náhodou tisíce krát, ten človek mal byť tisíckrát mŕtvy! Život všetkých jeho druhov mal podľa všetkých prírodných štatistických zákonov skončiť pri prvej bitke, počas prvého náletu, po prvej mínometnej paľbe…
…
* * *
Keď už začalo byť jasné, že moja mama – človek, ktorý predstavoval spojenie medzi mnou a mojimi predkami – nepochybne čoskoro umrie, objavil sa môj zabudnutý záujem o tých, čo tu na tvári zeme boli predo mnou. Uvedomil som si, že ona je tá posledná, ktorá mi o nich niečo môže povedať. A tak som úbohú ženu, čeliacu smrti na rakovinu, začal obťažovať otázkami o jej rodičoch a prarodičoch. Priamo hmatateľne som cítil, akoby jej spomienky boli lanovým mostom nad priepasťou, ktorá ma oddeľuje od temnej minulosti, v ktorej sa strácajú tí, ktorým vďačím za svoju existenciu, za to, že som tu pod slnkom mohol vychutnávať život a obdivovať štruktúru Vesmíru. Nedozvedel som sa od nej veľa. V jej živote neboli predkovia zaujímaví. Boli to iba starí a otravní ľudia, ktorých nezmyselné príbehy bolo treba s predstieraným záujmom počúvať. Dozvedel som sa iba pár mien, a kontrolnými otázkami som si potvrdzoval, že ani tie mená nepredstavujú spoľahlivé informácie. Počul som aj zopár spomienok z jej detstva, napríklad, že jej dedo zomrel na Vianoce, pretože už bol sneh. Mala vtedy údajne iba štyri roky a mne, skeptikovi, bolo podozrivé, že vie o svojom veku v takom útlom detstve.
Jej blízka smrť ma vyprovokovala k tomu, že som sa začal zaujímať o matriky – dokumenty so suchými údajmi: narodil sa, zosobášil, zomrel. Mená a dátumy. Toľko sa možno o kedysi žijúcich ľuďoch dozvedieť zo zahnednutých a špinavých papierov. Ale aj ich existencia mi nebola celkom istá. Najprv som navštívil fary, kde sa moji rodičia narodili.
* * *
Znechutený istotou teistov, že každý človek túži po večnom živote – z čoho potom vyplýva pohotovosť uveriť akejkoľvek bájke, ktorá túto vieru podporuje – spomenul som si na anglické verše, ktoré som sa ako prvé naučil spamäti:
“From too much love of living,
From hope and fear set free,
We thank with brief thanksgiving
Whatever gods may be
That no life lives for ever;
That dead men rise up never;
That even the weariest river
Winds somewhere safe to sea.”
Autorom týchto hladko plynúcich slov je anglický básnik A. Ch. Swinburne (1837 – 1909), ktorého dielo vôbec nepoznám. Dozvedel som sa o ňom iba preto, že tieto verše cituje Jack London na jednej z posledných strán svojho veľkolepého diela Martin Eden, ktoré ma ešte počas vysokoškolských štúdií upútalo natoľko, že som ho v origináli prečítal pred Vianocami ani nie za mesiac.
Aby čitateľ, neznalý angličtiny, vedel o čom je reč v citovaných Swinburnových strofách, pripájam svoj pokus o preklad, ale bez ambícií veršotepca:
„Prílišnej lásky k žitiu,
Nádeje a strachu zbavení,
Ďakujeme krátkym vďakyvzdaním
Bohom, ak nejakí sú
Za to, že žiaden život netrvá večne;
Že mŕtvi nikdy nevstanú;
Že aj tá najbúrlivejšia rieka
Do mora raz pokojne dospeje.“
Jediným cieľom tejto krátkej poznámky je vyvrátiť všeobecne rozšírenú poveru, že všetci ľudia do jedného považujú akýkoľvek ľudský život za niečo, čo si každý človek cení, skončenia čoho sa každý hrozí. Nie je to tak. Sú aj ľudia, ktorým sa ešte aj pozemský život zdá byť pridlhý a zbytočný, a ktorí teda po „večnom“ živote nijakovsky netúžia. Jeden príklad za všetky predstavuje akurát Jack London (1876 – 1916), ktorý svoj život dobrovoľne ukončil na vrchole svojej kariéry spisovateľa, vo veku 40 rokov. Nemal na to žiaden iný dôvod, než hlboké precítenie márnosti svojej snahy začleniť sa do hornej vrstvy spoločnosti. Keď sa mu to nakoniec podarilo, a z nevzdelaného námorníka sa stal svetoznámy spisovateľ, pochopil, že spoločnosť, o ktorej uznanie sa uchádzal, nebola jeho heroického úsilia hodná. Rozčarovalo ho poznanie, že podľahol ilúzii, konvenčnej predstave o úspechu, ktorú mu podhodila bezduchá spoločnosť.
Ale moje slová vám to nevysvetlia, prečítajte si Londonov autobiografický román, ten vám umožní jeho postoje precítiť. Túto skvelú umeleckú autobiografiu odporúčam každému, kto sa chce dozvedieť, ako sa na svet díva človek „iný“, človek, ktorý neprijal pokrytecké konvencie, falošnú spoločenskú pretvárku, ktorý sa neprispôsobil davu, človek, ktorému nezáležalo na mienke okolia, ktorý život v priemernom prostredí dokonca nepovažoval za hodný žitia. Martin Eden navodzuje atmosféru, náladu, citové postoje, ktoré sa nedajú vyjadriť strohým jazykom.
* * *
Kresťanstvo je koniec koncov iba židovská sekta, ku ktorej vzniku dal podnet potulný židovský kazateľ, ktorý sa vyhlasoval za očakávaného židovského mesiáša, a ktorého nakoniec ukrižovali Rimania. To mi bolo, mimochodom, vždy úplne jasné a podivoval som sa kresťanským antisemitom, ktorí nenávideli Židov – národ, ktorý im dal ich spasiteľa, národ, ktorého posvätné spisy prijali za svoje, národ s ktorým mali spoločného boha. Tieto židovské korene kresťanstva ma už oddávna viedli k nepochopeniu mnohých miest evanjelií. Ako mohol Žid o Židoch napísať napríklad vetu „Preto Židia prenasledovali Ježiša a chceli Ho zabiť“ (Ján 5, 16) a desiatky ďalších, v ktorých sa o Židoch hovorí tak, akoby Kristus nebol Židom. Dokážem tieto výroky chápať tak, že ich písali Židia, ktorí sa už definitívne vyčlenili z judaizmu a považovali sa za kresťanov, ibaže popisujú udalosti Kristovho života, kedy ešte kresťanov nebolo a kedy aj Kristus bol ešte iba a výlučne židovským kazateľom. Podnecujú ma však aj k otázke, ktorú som si uvedomil pri čítaní jedného kultivovane napísaného katolíckeho diela.
„Smrť v životnej skúsenosti Hebrejov bola niečím nevyhnutným, koncom života, a šťastný bol, kto ako zrelé ovocie vo vysokom veku bol zložený do hrobu (Gn 25, 8; 2 Krn 24, 15). Smrť spôsobuje úplné zničenie života aj ľudskej aktivity, mŕtvy už nejestvuje v ľudských podmienkach. Tiež boli presvedčení, že smrť prináša odpočinok a oslobodenie od každej ľudskej biedy – bol to večný spánok, z ktorého sa človek nikdy neprebudí… (Jer 51, 39)
Rovnako staré je presvedčenie, že miestom odpočinku je šeol. Pôvod slova nie je známy. Označuje miesto v hlbinách, svet mŕtvych, miesto záhuby, krajinu tieňov, ticha a zabudnutia. Je to miesto strážené, odtiaľ niet návratu a kde musia prísť všetci… (porov. Ez 32, 23 – 24; Ž 94, 17; 115, 17; 2 Sam 12, 22 – 23; Sir 41, 3 – 4)
Hoci zbožný Izraelita túžil ostať naveky pred Božou tvárou (Ž 140, 14), nemohol nájsť ani v čítaní Svätého písma, ani vo svojich modlitbách jednoznačnú nádej budúceho života.“
(J. Kulisz, SJ: Ježiš Kristus v dejinách. Aloisianum, Bratislava 1996, str. 154 – 157)
Vyzerá to teda tak, že Židia – aspoň podstatnú dobu svojej histórie – neverili v posmrtný život. Táto viera, zdá sa, bola živá ešte aj v Kristovej dobe: „Povedali Mu Židia: Teraz sme poznali, že si posadnutý. Abrahám umrel, i proroci, a Ty hovoríš: Kto zachováva moje slová, neokúsi smrť naveky.“ (Jn 8,52). Vzniká potom otázka, o čo sa u nich opierala morálka, zmysel života. Ich príklad ukazuje, že aj bez predstavy posmrtného života sa dá celkom dobre žiť, že aj bez nej môže byť život zmysluplný. Nie je teda pravdou, čo nám sugerujú kresťania, že bez života po smrti nemá „pozemský“ život zmysel, že bez tejto predstavy niet o čo opierať morálku.
* * *
V jednej jedinej kapitole románu Na západnom fronte kľud (E. M. Remarque) – možno dokonca na jeho jedinej strane – je viac úcty k ľudskému životu, viac humánnosti a ľudského súcitu, viac tej slávnej „lásky k blížnemu“, než vo všetkých evanjeliách spolu. V jednej jedinej vedeckej práci A. Einsteina je viac múdrosti než v Jóbovi, Kazateľovi, Žalmoch, či knihe Sirachovej – viac než v celej Biblii. Jeden jediný motív Marcia funebre Beethovenovej symfónie Es-dur evokuje v poslucháčovi viac blaženého božského pokoja než všetky nemastné-neslané Kristove sľuby o večnom živote po smrti, než jeho nemotorná výzva „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11, 28)
Ale napriek týmto nelichotivým prirovnaniam, ktoré by mal každý kresťan uznať, si žiaden z nich nemôže dovoliť obdivovať najväčších géniov ľudstva viac než nevýrazného galilejského proroka, autora pár neforemných a slaboduchých podobenstiev, pár chabých morálnych zásad. To, čo povedal On Najmocnejší, považujete za to najgeniálnejšie, čo sa tu na svete objavilo a ponižujete do prachu zeme všetko, čo vytvoril síce geniálny, ale predsa len slabý a krehký človek, svojimi obmedzenými schopnosťami. A ja vám teraz vysvetlím prečo.
Ste duchovní potomci otrokov a nevoľníkov, ktorí sa hrbili pred panstvom, ktorí „s bázňou a trasením poslúchali svojich telesných pánov“, podľa svätej výzvy apoštola. (Ef 6, 5 – 7) Uznávate a ceníte si iba moc, iba jej rozumiete, lebo sa jej bojíte. Áno, moji drahí, strach je tá najsilnejšia emócia, ktorá riadi vaše kroky celým vašim úbohým životom. Trasiete sa pred fiktívnym bohom rovnako, ako sa vaši predkovia triasli pred feudálnymi pánmi, lebo od nich záviseli; rovnako ako ste sa vy sami triasli pred všemocnými okresnými a krajskými tajomníkmi KSS. „Rozumiete“ iba hrubej sile, iba tá vám imponuje. Veľmi dobre a priehľadne vás charakterizoval už sám váš apoštol: „Ale my nie sme zbabelci, aby sme zahynuli; my sme veriaci, aby sme si zachránili život.“ (Hebr 10, 39) Áno, povedal to veľmi výstižne: vy ste tí „hrdinovia“, čo sa boja smrti a ten strach je jediný dôvod, pre ktorý veríte ilúzii večného života.
To, čo vo vašich kostoloch dennodenne vzývate, to nie je boh. Nie boha, nie jeho syna chválite a velebíte, nie im dvom sa nechutne vtierate do priazne. Vy neobdivujete božiu lásku k človeku, božskú inteligenciu, či múdrosť, ani blažený pokoj, ktorého nositeľom by mal byť váš boh. Vy sa hádžete na kolená do prachu pred mocou, nech má akékoľvek meno, vy moci voláte na slávu, zlatému teľaťu moci sa klaniate! A preto neviete pochopiť, že jestvujú aj ľudia, ktorí sa neboja ani večnej smrti – tých označujete, s vaším úzkoprsým apoštolom, za „zbabelcov“, ktorí si netúžia zachrániť (večný) život.
Nie trvalý stav večnej smrti je hrozný. Ak je niečo hrozné, je to len proces umierania. Ale ten trvá konečnú dobu a nič, čo je konečné, nemôže byť nekonečne bolestné, nekonečne ťažké, hrozné. Ak by som sa teda niečoho mal báť, bolo by to umieranie. Ale aj to len vtedy, ak by malo trvať dlho, ak by som mal trpieť stále viac a vedieť, že sa môj stav už nikdy nezlepší. Ak by som vedel, že umriem náhle, napríklad v spánku, uprostred bezbolestného života, nebál by som sa ničoho. Ale ak by aj bolo moje umieranie pomalé a ťažké, viem, že raz skončí. A to je na ňom podstatné.
„Smrti se nebojím, smrt není zlá, smrt je jen kus života těžkého,
co strašné je, co zlé je, to umírání je,
kdy smysly střelené v letu padají ze všeho, ze všeho,
a v rezavém potrubí těla čas hnije jak pomyje,
by rozložil ruce, oči, nervy a každý sval,
kterým svět v náruč jsi chytal a miloval,
smrti se nebojím, smrt není zlá, ve smrti nejsem sám,
umírání sa bojím, kde každý je opuštěn, — a já umírám.“
(Jiří Wolker, Básně, Československý spisovatel, Praha 1974, str. 205)
Strach zo smrti teda nie je totožný so strachom z umierania. Ak sa ateista aj bojí, bojí sa umierania, nie smrti, ako to zvyknú veriaci nesprávne tvrdiť. Umierania sa však rovnako boja aj oni. Veriaci sa teda boja „viac“ než ateisti, lebo okrem umierania sa len kvôli strachu zo smrti celý život boja aj svojho boha, ktorý im môže odoprieť tzv. večný život.
Veriaci preto nemá tú prednosť pred ateistom, že by sa nebál smrti, že by sa tešil na posmrtný život. Nie, on iba na smrť nemyslí takým spôsobom, ako ateista. Viera mu iba umožňuje nezaoberať sa predstavou skončenia života, lebo na všetky s tým súvisiace otázky odpovedá bezmyšlienkovitou frázou, ktorej obsah sa nikdy ani len nepokúsil naplniť konkrétnym obsahom. Zoberme si takého katolíka. Verí v rozkvete svojho života, že sa naň dívajú jeho nebohí blízki, rodičia, príbuzní, ktorých dôverne poznal? Nehanbí sa pred nimi za to, čo tajne a, podľa neho nepozorovane, koná? Nehanbí sa počas súlože, že sa naň dívajú jeho matka a babka – veď súložiť pred zrakmi pozorovateľov je väčšine ľudí nepríjemné. Naozaj verí tomu, že sa naň neustále díva jeho boh tak, akoby stál meter od neho? Prečo hľadá pri konaní zlých skutkov úkryt v tme, za zavretými dverami, ak naozaj verí, že ho boh vidí, tak či tak, ako na poludnie, že dokonca číta jeho myšlienky? Preto, lebo božej všadeprítomnosti verí iba ako abstraktnej a bezobsažnej fráze, lebo jej neverí naozaj. On svoju vieru iba predstiera – nielen pred ostatnými, ale aj pred sebou. Viera je len divadlo hrané pre okolie a kvôli nemu. K takým kategorickým tvrdeniam zvyknem pridávať slovíčko „väčšinou“, ale v tomto prípade to tvrdím naozaj kategoricky: ako by si mohol človek predstaviť boha stojaceho vedľa seba, keď to ešte ani jediný raz nezažil?
Postoj ateistu býva odlišný. Neverí, že ho niekto pozoruje, jeho skrývanie nie je teda v rozpore s jeho predstavou o svete bez boha, je (aspoň) v tomto ohľade racionálne. A mimochodom, nie je ateista, ktorý nič nepredstiera, na tom eticky lepšie? Nie je jeho postoj charakternejší, priamejší, morálnejší? To isté platí pre smrť a umieranie. Ak budem umierať, bude mi jedno, čo sa stane s mojím majetkom, s mojimi potomkami, mojou povesťou. Smrťou pre mňa totiž končí nielen môj život, ale aj celý vesmír – a v zanikajúcom vesmíre nebudú mať miesto ani moji najbližší, nič, čo by so mnou súviselo: veď iba môj vesmír je pre mňa vesmírom, iného pre mňa niet. Tento postoj považujem za priamy, čestný, zbavený akejkoľvek falošnosti a pretvárky.
Ľudia robia v súvislosti s úvahami o smrti triviálnu chybu: snažia sa predstaviť, aké to bude, keď budú mŕtvi. Akoby zabúdali, že predstavovať si môže iba živá bytosť a predstavovať si môže iba to, na čo sa pamätá. Lenže smrť znamená zánik osoby, subjektu a teda niet toho, kto by si mohol čokoľvek predstavovať. A smrť znamená aj zánik spomienok: niet toho, čo by si mŕtvy mohol predstavovať (ak by si mohol predstavovať), rovnako ako si živý nemôže predstavovať svoj stav pred narodením, pretože z tej doby nemá žiadne spomienky.
* * *
Ale ja nakoniec po smrti nezaniknem ani tu na zemi, ako mi sugerujú kresťania. Splodil som štyri deti, v nich budem pokračovať. Že to nebudem ja? Už dnes zreteľne vidím, že je v nich čosi zo mňa, v každom z nich je kus môjho telesného výzoru, kus mojej duše, niektorý z mojich talentov. A kto aspoň takto dokázal, že kresťanská predstava o živote v nebi a pekle je pravdivá?
Ak každé z mojich detí splodí aspoň po dve ďalšie, budem mať onedlho osem vnukov. A tak to môže pokračovať dosť dlho – nie síce do nekonečna, ale predsa pár generácií. Postupne sa „rozriedim“ vo veľkom množstve ľudí, zaplním celú prírodu, z ktorej som vyšiel. Ako hovorí môj obľúbený
„Jiří Wolker, básník jenž miloval svět
a pro spravedlnost jeho šel se bít.
Dřív než moh srdce k boji vytasit,
zemřel, mlád dvacet čtyři let.“
(tamže, str. 208)
keď píše:
„Až umřu, na světě nic se nestane a nezmění,
jenom já ztratím svou bídu a změním se ze všeho,
snad stanu se stromem, snad děckem, snad hromadou kamení,
smrti se nebojím, smrt není zlá, smrt je jen kus života těžkého.“
(tamže, str. 205)
Iste je táto predstava o konečnom osude človeka vznešenejšia, než obsah nenávistného zvolania vášho zlomyseľného proroka: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom… I pôjdu títo do večného ohňa… a tam bude plač a škrípanie zubov.“ Mal ten človek čo i len štipku ľudského pochopenia, znesú jeho predstavy zrovnanie hoci len s citovaným Wolkerom? Rozhodne nie. Bol rovnako fanaticky bezcitný ako jeho „abba“, ktorý svojmu ľudu sľubuje ešte za pozemského života toto:
„Prekliaty budeš v meste a prekliaty budeš v poli. Prekliaty bude tvoj kôš a tvoje koryto. Prekliaty bude plod tvojho života a plodiny tvojej pôdy… Hospodin ťa zachváti morom, kým ťa neumorí… Hospodin ťa bude biť suchotami, horúčkou i zápalom, páľavou a mečom, obilnou sneťou a žlknutím; a budú ťa prenasledovať, kým nezahynieš… Namiesto dažďa Hospodin dá tvojej krajine piesok a prach zostúpi na teba z nebies.
Hospodin ťa bude biť egyptskými vredmi, pľuzgiermi, vyrážkami a svrabom, z ktorých sa nevyliečiš. Hospodin ťa bude biť šialenstvom, slepotou a pomätenosťou mysle. Na jasné poludnie budeš tápať, ako slepý tápe po tme… Zošalieš z toho, čo uvidia tvoje oči… Za obliehania a v tiesni, ktorou ťa stiesni tvoj nepriateľ, budeš jesť plod svojho života, mäso svojich synov a dcér, ktoré ti dal Hospodin, tvoj Boh…
Ak sa nebudeš báť tohto slávneho a hrozného mena Hospodina, svojho Boha, Hospodin spôsobí úžasné rany tebe i tvojmu potomstvu, veľké a trvalé rany i zlé a trvalé nemoci… Ako sa Hospodin radoval z vás, keď vám dobre činil a rozmnožoval vás, tak sa bude radovať Hospodin, keď vás vyhubí a zničí.“ (Dt 28, 15 – 69)
Moja predstava o prežívaní v potomstve nie je možno zvlášť extatická, ale má pred kresťanskou predstavou o živote po smrti jednu podstatnú prednosť: je nepochybne pravdivá!
* * *
Ak by som nakoniec aj žil – ako človeku podobná bytosť – hoci len tisíce rokov, aký mysliteľný zmysel by mal môj predlhý život? Pamätal by som sa na detaily toho, čo ma tešilo pred tisíc rokmi? Tešil by som sa s napätím na to, čo ma prekvapí o tisíc rokov? Prečo je také dôležité, aby človek žil naveky? Aký mysliteľný zmysel má večný život?! O čo je lepší než život konečný?! Uvažovali ste o tom niekedy?
* * *
A bude mi smiešne pri predstave, že kvôli tomu jedinému dňu niekto zmenil smerovanie celého svojho života. Zo strachu, že jeden-jediný deň bude posledný, uveril obludnému mýtu o večnom živote. Veď predstava smrti je rovnako upokojujúca, ako predstava spánku. Človek unavený dlhým životom po nej túži – tak mi to neustále opakoval môj dedo, ktorý sa posledného dňa nevedel dočkať. Najviac si v retrospektíve svojho života budem ceniť to, že som ním celým šiel so zdvihnutou hlavou, ktorú som nesklonil pred ľuďmi, ani pred nimi vymyslenými bohmi – mamonom, honbou za postavením, že som nepadal do prachu ani pred božím majestátom. Toto všetko kvôli jednému dňu? Veď som ich celkom dobre prežil desaťtisíce!
Kľúčové slová: zivot, zmysel zivota, smrt, posmrtny zivot, koniec zivota, ideologia, nabozenstvo, viera, boh