V sobotný podvečer 9. 4. 2005 som sa vybral na dvojhodinovú cestu autom — sám. Manželku som nechal na chalupe, kam sme odviezli sezónne ošatenie a rôzne nepotrebné predmety, a uviedol som do činnosti zásobovanie chalupy vodou. Domov som sa ponáhľal preto, lebo ma tam čakal nedoladený simulačný program a ja som sa nevedel dočkať jeho dokonalého chodu. Cesta v lúčoch zapadajúceho slnka bola príjemná a premýšľal som o udalostiach uplynulého týždňa.
„Ale keď budeš tam hľadať Hospodina, svojho Boha, nájdeš Ho, ak Ho budeš hľadať celým srdcom a celou dušou.“
Deuteronomium 4, 29
Po chvíľke som si spomenul na slová návštevníkov diskusného fóra pri tejto stránke, ktorí ma ubezpečovali, že ak poviem Bohu, že si Ho želám spoznať, určite mojej prosbe vyhovie. Dokonca mi ktosi napísal aj formulku, ktorú mám bohu povedať: „Bože, ak jestvuješ, daj sa mi spoznať.“ Mal som už s čímsi takým svoje skúsenosti, ale nebolo ich veľa a stali sa už dávno. V časoch, keď mi hrozila strata viery, modlieval som sa takmer každý večer k bohu a žiadal som ho, aby mi poskytol dôkazy o svojej existencii, či aspoň významnú motivácie pre moju vieru v Neho. Boh však mlčal i keď som sa modlieval hádam každý večer dlhšie než mesiac. Dlho potom som videl (tuším americký) film o Kristovi, v ktorom na záver jedna z postáv vyzývala divákov, aby sa s ňou modlili, že sa im boh dá určite spoznať. Modlil som sa v duchu s ostatnými divákmi tak úprimne ako som vedel. Neskôr som si pár razy na túto modlitbu aj spomenul, ale žiadnu odpoveď som nepočul v žiadnej zrozumiteľnej forme. Prečo teda neskúsiť ešte raz? Možno sa Pán Boh potrebuje ubezpečiť o úprimnosti úmyslov žiadateľa a nestačí mu jednorazová prosba. Mal som pred sebou dve hodiny cesty, prečo ich nevyužiť ma rozhovor s Bohom? A keďže som bol v aute sám, prečo neosloviť Boha pekne nahlas?
A tak som začal formulovať svoju prosbu. Spočiatku nesmelo a kostrbato, neskôr stále precítenejšie. Vďaka častým kontaktom s vážnou hudbou mám skúsenosti, ako sa pomerne rýchlo dostať do citového rozpoloženia, ktoré nazývam extázou alebo tranzom. Bez hudby to nie je ono, ale dosť sa to k tomu približuje. Postupne som sa uvoľňoval, začal som sa cítiť ako malé dieťa, dôverujúce dobrotivému rodičovi a moja prosba sa stávala stále úprimnejšou, vrúcnejšou a ja som dospieval k názoru, že len málo ľudí Ho azda prosilo tak úprimne. Nakoniec som sa rozcítil až tak, že som mal slzy na krajíčku. Keďže sa to stalo včera večer, nedokážem text modlitby presne reprodukovať. Namiesto toho sa pokúsim tejto modlitbe dať písomnú podobu. Prosím teda Pána Boha dnes znova o to isté, o čo som ho prosil včera.
Bože, ak jestvuješ, daj sa mi, prosím, spoznať. Neschovávaj sa predo mnou, ukáž mi aspoň v nejakom náznaku, že si tu, že o mne vieš, že ti na mne záleží. Veď Ty ma poznáš od môjho narodenia, nič pred Tebou nemôžem utajiť. Ty vieš ako nikto, že Ťa chcem spoznať, že Ťa hľadám desaťročia. Ty vieš, že zostávam neveriacim iba z jediného dôvodu: nikdy si mi neposkytol ani ten najdrobnejší náznak o svojej existencii a iste uznáš, že ja Ťa za takýchto podmienok nemôžem prijať. Veď si to bol nepochybne Ty, kto do môjho srdca vložil opatrnosť, aby som neuveril hocčomu, aby som hľadal pravdu a nenaletel nepravde. Ty vieš, že správanie mnohých veriacich ma od viery v Teba môže odradiť. Veď Tvojmu synovi bolo z duše odporné pokrytectvo. Ja však viem, že správanie ľudí nemožno považovať za argument proti Tebe…
[prerušené 10. 4. 2005 — bude pokračovať].
Uvedomoval som si aj riziko ktorému sa vystavujem. Boh sa môže rozhodnúť splniť moje želanie aj pomerne nečakaným spôsobom. Možno mi na najbližšej križovatke nedá niekto prednosť, dôjde k havárii, ktorú neprežijem a v okamihu sa ocitnem v Pánovej spoločnosti. On predsa môže moje úprimné želanie pochopiť ako akt pokánia, poskytnúť mi milosť a prijať ma k sebe bez dlhého čakania. Ale táto predstava ma ani v najmenšom neznepokojila: veď čože je pozemský život v okamihu jeho výmeny za život večný!
Takúto písomnú formu modlitby považujem za záväznejšiu než ústnu. Ktokoľvek sa ma bude môcť spýtať ako to dopadlo a ja by som bol blázon, keby som odpoveď Boha poprel. Neviem si predstaviť aký dôvod by som na to mohol mať. Nie je mojím zvykom popierať pravdu a keby som to aj z nejakých nepochopiteľných dôvodov chcel, táto písomná forma mi to značne sťaží: porušiť písomný sľub daný verejne Bohu by bolo samovražedné šialenstvo. Na druhej strane to, že to takto robím, môže v očiach čitateľov zvýšiť moju dôveryhodnosť v úprimnosť mojej snahy.
Sľubujem čitateľom, že bez meškania im na tomto mieste oznámim akúkoľvek odpoveď na moju modlitbu. Dúfam len, že nebudú musieť čakať dlho.
Kľúčové slová: modlitba, ateizmus, viera, bozia existencia, vztah k bohu, spoznat boha, hladanie boha, nabozenstvo, pravda, dokaz, rozhovor s bohom
Príspevok ešte nie je hotový.