Za vznik tejto logickej sondy do hlbín scholastického myslenia vďačím čitateľom tejto stránky, ale najmä aktívnym účastníkom diskusného fóra, ktoré je jej súčasťou. Bez ich prispenia by som sa nikdy nebol ani len dozvedel, že scholastické myslenie je ešte stále živé, že prežilo 30-ročnú aj storočnú vojnu, ba aj obe vojny svetové, že sa bez väčšej ujmy prenieslo cez zrušenie otroctva a nevoľníctva, objav krvného obehu, transplantáciu srdca, nepoškvrnené počatie cicavcov, lety kozmických sond mimo slnečnej sústavy, vznik matematickej logiky a gigahertzových počítačov, spektrálnu teóriu samoadjungovaných operátorov, Darwinovu teóriu evolúcie, rozšifrovanie genetického kódu, ba aj cez kvantovú mechaniku a relativistickú kozmológiu.
„Z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta možno poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru.“ (KKC § 32)
Tomášova doba
Tomášove dôkazy existencie boha:
1. Boh ako dôsledok primitívnych predstáv o fyzike
2. Boh ako prvá príčina
3. Boh ako nutná nutnosť
4. Boh ako supremum dokonalosti
5. Boh ako konštruktér
Záver Tomášových „dôkazov“
Doposiaľ som sa o dôkazoch božej existencie vyjadroval len okrajovo v akejsi implicitnej viere, že predsa „každý“ dnes už vie, že to nie sú dôkazy, ale iba jalové plody verbálneho© myslenia z čias, kedy filozofi viedli napríklad celé stáročia vášnivý „spor o univerzálie“, ktorý pre navodenie dobovej atmosféry v nasledujúcom odseku stručne spomeniem.
Človek by ani neveril, že dospelých ľudí z mäsa a kostí mohli vôbec niekedy trápiť také „hlboké“ problémy, ako je otázka, či veci sú len prejavmi ideí, alebo naopak, či idey sú len mená pre veci. Povedané trocha konkrétnejšie, tých učených mužov stredoveku trápilo, či je skutočnejšia „koňovitosť“ než konkrétne živé kone, čo oni formulovali vysoko „odbornou“ dilemou, či sú „universalia ante res“ (pred vecami), alebo „universalia post res“ (po veciach). Trvalo stáročia, kým francúzsky teológ Pierre Abélard prišiel na geniálne dialektické (áno, tak o ňom hovoria teológovia) rozuzlenie tohto gigantického problému, keď objavil, že „koňovitosť“ je rovno v koňoch (!), čo formuloval sloganom „universalia in res“. Možno na toto neočakávané riešenie tak závažného problému prišiel len preto, že zahorel láskou ku krásnej Héloise, neteri parížskeho kanonika Fulberta, ktorú zneuctil nemanželským dieťaťom, za čo ho dal Fulbert – vykastrovať. Tento pohnutý životný osud vrcholného stredovekého teológa a filozofa, sa stal obľúbenou témou pre umelecké spracovanie od stredoveku až po súčasnosť (pozri napríklad modernú operu Roberta Warda).
V dôsledku svojho spomínaného omylu som preto – ja naivný – očakával, že každý zaujíma k týmto názorom iba taký zhovievavý postoj, ako otec k predstavám svojich detí predškolského veku. Tým viac, že ja sám som sa šťastným riadením osudu s dôkazmi božej existencie stretol veľmi skoro a ešte na základnej škole som pochopil ich logickú neudržateľnosť. Možno aj preto som si prostoducho myslel, že ľudia s matematicko-fyzikálnym vysokoškolským vzdelaním budú tieto dôkazy považovať tiež len za plody slepej uličky detinskej etapy ľudského myslenia. Ale dozvedel som sa, že som sa veľmi, veľmi mýlil. Keď sa táto téma na popud jedného návštevníka na fóre vynorila, pokúsil som sa iniciátorovi odpovedať na jeho argumenty, ale čoskoro som pochopil, že nie je zďaleka sám a že sa odo mňa očakáva, že budem každému z diskutujúcich odpovedať osobitne. To som si však už nemohol dovoliť a preto som usúdil, že najlepšie urobím, keď všetky dôkazy podrobím kritickej analýze v jednej samostatnej štúdii. Čitateľ mi dúfam prepáči, keď vynechám dôkazy božej existencie z pera „pohana“ Aristotela a sústredím sa len na argumenty doctora angelorum – svätého Tomáša Akvinského.
Dúfam, že nemôžem ničomu uškodiť, keď ocitujem charakteristiku Tomáša, ako ju podáva marxistický filozof, akademik Igor Hrušovský (kto na názor marxistu nie je zvedavý, môže nasledujúci citát preskočiť):
„Tomáš Akvinský je vrcholným scholastickým mysliteľom a najväčším systematikom stredovekej filozofie, nazývaným ‚princeps philosophorum‘. Jeho dielo je zavŕšením snáh o vytvorenie cirkevno-feudálnej filozofie. Veľa čerpal z Aristotela, ktorého sa usiloval prispôsobiť a vteliť do cirkevnej náuky.
Narodil sa roku 1225 v Roccasecca pri Aquine neďaleko Neapola. Vzdelával sa najprv u benediktínov na Monte Cassino, potom na neapolskej univerzite. Roku 1243 vstúpil do dominikánskeho rádu, od roku 1245 študoval v Kolíne ako žiak Alberta Veľkého a v Paríži. Počnúc rokom 1252 vyučoval v Paríži, potom vo viacerých italských mestách, od roku 1269 bol opäť v Paríži, neskoršie v Neapoli a v roku 1274 zomrel vo Fossanuove pri Ríme.
Podľa neho, ak teológia smeruje od boha k svetu, filozofia postupuje naopak, od sveta k bohu a takto ‚prirodzený rozum slúži viere‘. Cirkevné dogmy sú teda zjavenými poučkami, no rozum môže zdôvodniť nielen ich účelnosť a osožnosť, ale aj to, že hoci sú nadrozumové, vôbec nie sú protirozumové. Pravda, niektoré cirkevné dogmy pre svoju ‚tajomnosť‘ sú podľa Tomáša celkom mimo dosahu akejkoľvek racionálnej úvahy. Pravdy poznateľné prirodzeným rozumom sú takto iba preambulami fidei a len na ne sa vzťahujú rationes demonstrativæ.
Prirodzeným rozumom, a posteriori, je podľa Tomáša dokázateľná aj existencia boha: pretože vraj reťaz príčin a účinkov nemôže mať nekonečný počet článkov, treba postulovať prvého hýbateľa alebo prvú príčinu. Predpokladom svetového poriadku je existencia usporiadateľa.
Tomášova filozofia veľmi skoro bola aj oficiálne schválená cirkvou: už roku 1323 bol Tomáš Akvinský kanonizovaný, roku 1567 bol vyhlásený za jedného z učiteľov cirkvi a roku 1879 vyzval pápež katolíckych filozofov, aby obnovili a ďalej rozvíjali mienku tohto ‚anjelského doktora‘ a ‚kniežaťa scholastikov‘.“
(Antológia z diel filozofov 3, Pravda, Bratislava 1975, str. 251 – 252)
Tým, ktorí tento citát nepreskočili (teda všetkým), chcem pripomenúť, že obdobie komunizmu v Československu (s obľubou označované dnes ako obdobie hlbokej náboženskej neslobody), z ktorého tento citát pochádza, nepredstavovalo éru, v ktorej by sa na adresu „reakčnej“ filozofie a náboženskej viery len pľuli jedovaté sliny. V tomto období „ateizácie“, ako ho rád charakterizuje kardinál Korec, vyštudovali a „urobili kariéru“ súčasní biskupi, ba aj podaktorí arcibiskupi, vydávala sa náboženská literatúra, ktorú v týchto esejach zámerne citujem, ale vydávali sa aj také seriózne a objektívne diela, ako je desaťdielna Antológia z diel filozofov (1962 – 1977), v ktorej bol len jediný diel venovaný filozofii marxistickej. Neviem veru, či sa v dnešnej, nezvratne sa klerikalizujúcej Slovenskej republike, dožijem vydania podobnej antológie, v ktorej by boli rovnakým dielom zastúpení ateistickí myslitelia. Moje pokusy uverejniť svoje eseje v našich súčasných časopisoch mi takú nádej nesľubujú.
Citovaný tretí diel antológie („Patristika a scholastika“) obsahuje niekoľko kapitol z Tomášovho diela Suma proti pohanom v rozsahu 99 strán, ale žiadnu ukážku zo Sumy teológie, v ktorej sú uvedené jeho dôkazy božej existencie. V USA som si v antikvariáte síce kúpil anglický preklad tohto vrcholného teologického diela, ale ten je písaný značne archaickou angličtinou. Potešil som sa preto, keď sa mi neskôr podarilo vďaka SAIA získať modernú anglickú antológiu Classics of Western Philosophy (Ed. S. M. Cahn), Hackett, Indianapolis 1985, ktorá obsahuje akurát toto miesto Sumy teológie. Keďže päť dôkazov Tomáša Akvinského tam zaberá iba dve strany (295 – 297), rozhodol som sa ich kriticky analyzovať všetky. Pre vážnych záujemcov mám dobrú správu, že toto veľdielo sa nachádza už aj na internete – viem si živo predstaviť, ako by sa tomu nebohý autor úprimne potešil.
Tomášove dôkazy existencie boha
Suma sa člení na časti, tie na otázky a ďalej na články. Dôkazy existencie boha sa nachádzajú v treťom článku druhej otázky, ktorá patrí do prvej časti (ide teda o miesto označené ako 1.2.3). V ďalšom uvádzam komentovaný preklad celého tretieho článku a poznamenávam len, že jazykové poznámky k prekladu vkladám do [hranatých] zátvoriek. Zámerne som ponechal kostrbatosť originálu, s neustálymi stereotypnými „tak“, „teraz“, „teda“, aby čitateľ mal možnosť poznať aj jazykovú úroveň textov, ktoré poznačili cirkevnú ideológiu na stáročia. Článok má sľubný názov „Jestvuje Boh?“ a začína takto:
„Pristupujeme teda k tretiemu článku: –
Námietka 1. Zdá sa, že Boh nejestvuje; pretože ak jedna z dvoch protikladných entít je nekonečná, druhá bude úplne zničená. Ale meno Boh znamená, že On je nekonečné dobro. Ak by teda Boh jestvoval, nemohli by sme pozorovať žiadne zlo; lenže vo svete je zlo. Preto Boh nejestvuje.“
Táto námietka, ktorá je uvedená len preto, aby bola nakoniec Tomášom vyvrátená, by nás nemusela zaujímať, ale dobre ilustruje verbálne© myslenie typické pre obdobie scholastiky. Jeho základným znakom bolo to, že sa formálne uvažovalo o slovách, nie o obsahu a význame pojmov, ktoré tieto slová iba zastupujú. Filozofi vtedy preto uvažovali aj o takých „entitách“ ako dobro a zlo a bolo im úplne jasné, že protikladné entity sa vzájomne „ničia“. Ale hlavne im bolo úplne samozrejmé, že entity sú definované menami! Tomáš Akvinský nemal ani len najmenšiu pochybnosť o tom, že meno Boh znamená dobro, a že teda už zo samotného mena vyplývajú vlastnosti. Nevidíte nápadné stopy tejto neotrasiteľnej scholastickej sebaistoty ešte aj v myslení väčšiny dnešných veriacich? Ja to vidím a je mi z toho smutno, pretože mi to dosvedčuje, že ľudstvo ako celok neurobilo za 700 rokov žiadny intelektuálny pokrok. Za pokrok ďakuje ľudstvo iba pár výnimočným jednotlivcom.
Ako príklad prežívajúceho scholastického myslenia uvediem už spomínaný § 203 Katechizmu katolíckej cirkvi, v ktorom sa tvrdí, že „meno vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života“. Odporúčam čitateľovi, aby sa na moju kritickú analýzu tohto paragrafu ešte raz pozrel a posúdil, či sa chápanie zmyslu (božieho) mena dnešnou katolíckou cirkvou nejak líši od názorov Tomáša Akvinského.
„Námietka 2. Ďalej, je nadbytočné predpokladať, že to, čo možno vysvetliť malým počtom princípov, vzniklo pôsobením viacerých princípov. Zdá sa však, že všetko, čo vidíme vo svete, možno vysvetliť inými princípmi bez predpokladu, že Boh jestvuje. Pretože všetky prirodzené veci možno redukovať na jeden princíp, ktorým je príroda; a všetky vôľové veci [v modernom jazyku by sme povedali ‚psychologické, či duchovné javy‘] možno redukovať na jeden princíp, ktorým je ľudský rozum, alebo vôľa. Preto niet dôvodu predpokladať existenciu Boha.“
Tu sa svätý Tomáš dovoláva veľmi rozumného princípu Ockhamovej britvy, formulovaného františkánskym mníchom a filozofom menom William of Ockham (1285 – 1349): „non sunt multiplicanda entia praeter necessitatem“, t. j. entity netreba rozmnožovať bez nutnosti. Na tento princíp sa aj ja odvolávam veľmi rád presne v zmysle citovanej námietky. Počkajme si, ako si s ňou svätý Tomáš poradí. Poznamenávam len, že v modernom chápaní by som neredukoval svet na prírodu, ale na hmotu a duchovné javy na činnosť mozgu akéhokoľvek cicavca, nie výlučne na ľudský rozum, alebo vôľu, pretože pre súčasnú vedu je sídlom vedomia nielen ľudský, ale aj zvierací mozog a niet najmenšieho dôvodu považovať vôľu za samostatnú entitu.
1. Boh ako dôsledok primitívnych predstáv o fyzike
„Naproti tomu, Boh o sebe sám hovorí: Som ten, ktorý som (Exod. iii. 14).
Odpovedám, že Existencia Boha sa dá dokázať piatimi spôsobmi.
Prvý a [naj]názornejší spôsob je argument z pohybu. Je isté, a našim zmyslom zrejmé, že vo svete sú niektoré veci v pohybe. Teraz, čokoľvek sa pohybuje, je pohybované niečim iným, pretože hýbať sa môže len to, čo má možnosť [pohybu] voči tomu, čím je pohybované; pretože vec sa pohybuje pokiaľ je v činnosti. Lebo pohyb nie je nič iné než prechod [redukcia] niečoho z možnosti [potenciálnosti] do skutočnosti [aktuálnosti]. Nič sa však nemôže redukovať z možnosti do skutočnosti ináč než niečim, čo je v stave aktuálnosti. Tak to, čo je aktuálne horúce, ako napríklad oheň, spôsobuje, že drevo, ktoré je potenciálne horúce, sa stáva aktuálne horúcim, a tým ho hýbe a mení. Teraz, nie je možné aby tá istá vec bola súčasne v aktuálnosti aj potenciálnosti z toho istého hľadiska, ale iba z rôznych hľadísk. Lebo to, čo je aktuálne horúce, nemôže byť súčasne potenciálne horúcim; ale je súčasne potenciálne chladné. Preto nie je možné, aby vec bola v tom istom ohľade a tým istým spôsobom aj hýbateľom aj hýbanou, t. j., aby sa hýbala sama. Preto čokoľvek sa pohybuje, musí byť pohybované niečim iným. Ak to, čím je to pohybované, je samo pohybované, potom aj toto musí byť tiež pohybované niečim iným, a toto zase iným. Ale takto to nemôže ísť do nekonečna, pretože potom by nebolo žiadneho prvého hýbateľa [a jeho existenciu chce predsa Tomáš dokázať !] a v dôsledku toho ani ďalšieho hýbateľa, keď uvážime, že sa nasledujúci hýbatelia pohybujú iba pokiaľ sú pohybovaní prvým hýbateľom; rovnako ako sa pohybuje palica len preto, lebo je pohybovaná rukou. Preto je nutné prísť k prvému hýbateľovi, ktorý už nie je ničím pohybovaný; a toho každý chápe ako Boha.“
Tomáš Akvinský začína prvý dôkaz opisom svojej predstavy o pohybe. Je to pre súčasníka predstava naozaj kuriózna. Neviem si dosť dobre vysvetliť z akej možnosti do akej skutočnosti sa redukuje zotrvačný pohyb (neťahaného) železničného vagóna po rovnej koľaji. Čo sa s vagónom stalo od doby, kedy minul semafor, do doby, keď sa dostal pár metrov zaň? Podľa mojich znalostí fyziky sa s ním nestalo vôbec nič. Jestvuje inerciálna súradná sústava, v ktorej je priamočiary rovnomerný pohyb pokojom (stačí, ak sa táto sústava pohybuje rovnobežne s vagónom jeho rýchlosťou). A o pokoji ani sám Tomáš nehovorí, že je redukciou potenciálneho na aktuálne. Pre rovnomerný priamočiary pohyb teda Tomášovo kategorické tvrdenie o podstate pohybu neplatí. Neplatí ani pre rovnomerný pohyb rotačný, v ktorom telesá, ak na ne nepôsobia vonkajšie sily, zostávajú (teoreticky) naveky (preto sa Zem otáča okolo svojej osi bez akéhokoľvek „pohonu“ už milióny rokov). Keďže je rovnomerný pohyb ekvivalentný pokoju, nepotrebuje hýbateľa. Ukázali sme teda príklad pohybu, pre ktorý neplatí Tomášovo tvrdenie, že „čokoľvek sa pohybuje, je pohybované niečim iným“. Tým by analýza argumentu z pohybu mohla aj skončiť, ale pokračujme ešte chvíľu.
Keď do seba narazia dve pohybujúce sa biliardové gule, čierna a biela, zmenia sa ich dráhy a rýchlosti dosť prudko. Ktorú z gulí by ste si vybrali za pohybujúcu, a ktorú za pohybovanú? Mohli by ste vybrať hociktorú, lebo vhodnou voľbou inerciálnej sústavy možno z ktorejkoľvek z nich urobiť nehybnú guľu. Lenže keby ste si za pohybujúcu vybrali čiernu, prvý hýbateľ by bol kdesi v jej minulosti, a keby ste si vybrali bielu, bol by zasa hýbateľ v jej minulosti, teda v budúcnosti tej čiernej. Z toho však vyplýva, že už v prípade dvoch gulí môžeme dostať podľa Tomáša dvoch prvých hýbateľov. Pre sto gulí budeme mať sto prvých hýbateľov. Lenže svet je tvorený obludným počtom telies, a preto by sme mali dostať rovnako obludný počet prvých hýbateľov, čo Tomáš iste nechcel. Aj v inom ohľade je voľba hýbateľa problematická. Pozrite sa na slnečnú sústavu, alebo na našu galaxiu: čo čím pohybuje? Slnko planétami, či planéty jedna druhou? Ktorá ktorou? Myslím si, že už nemá zmysel pokračovať v hľadaní chýb v uvedenom dôkaze: chybná je takmer každá veta. Predstava „odovzdávania“ pohybu je klasickej mechanike úplne cudzia. Fyzika opisuje pôsobenie telies ich vzájomnými interakciami, v ktorých niet žiadneho usporiadania, či poradia typu „pohybujúce – pohybované“. Klasická mechanika Tomášove predstavy nijak nepodporuje, môžeme preto prejsť k termodynamike.
Tomášove úvahy o potenciálne a aktuálne horúcich veciach sú naozaj rozkošné. Nechcem nijak znevažovať ten fakt, že ľudia v stredoveku nevedeli o teple vôbec nič, ale prečo sa potom o ich „dôkazoch“ s úplnou vážnosťou hovorí ešte aj dnes ako o dôkazoch serióznych? Ak by som ich chápal ako prvé kroky ľudskej snahy orientovať sa vo svete, dokázal by som k ním byť zhovievavý. Ale ak mi o nich niekto bez hanby tvrdí, že sú dodnes platnými a mocnými dôkazmi, musím obnažiť ich absurdnosť, aby som mohol ukázať ako hlboko sú také tvrdenia nepravdivé. Vy rozumiete tvrdeniu, že „to, čo je aktuálne horúce… je súčasne potenciálne chladné“? Ja rozumiem iba tomu, že teleso s izbovou teplotou je teplé v zrovnaní s chladnejším telesom a chladné voči teplejšiemu, ale nevidím, čo to má spoločné s prvým hýbateľom. Má sa z toho porovnávania dospieť k najteplejšiemu hýbateľovi?! To veru neviem, ale je mi jasné, že svätý Tomáš Akvinský nemal predstavu o zdroji tepla. Vedel si predstaviť len to, že chladné sa môže zohriať od teplého, ale bola mu úplne nepochopiteľná predstava exotermickej chemickej reakcie, v ktorej zmiešaním dvoch chladných látok (napríklad vody a kyseliny sírovej, alebo vody a NaOH) vznikne horúca zmes. Ako si ten chudák potom vysvetľoval vznik ohňa? Ten bol v stredoveku, zdá sa mi, už objavený. Aj geniálny filozof a teológ by mal v tých dobách predsa vedieť, že sa oheň iniciuje použitím chladného kresadla a chladnej kúdele. Či jemu oheň zakladal stále len jeho sluha, takže on sám založenie ohňa nikdy nepozoroval? Ale ak o vzniku ohňa nič nevedel, prečo o tom učene rozprával? Ukazuje sa teda, že ani termodynamika, ktorá chápe teplo (presnejšie vnútornú energiu) ako súčet energií molekúl, Tomášove predstavy nepodporuje.
Tvrdenie, „čokoľvek sa pohybuje, musí byť pohybované niečim iným“, je nepravdivé a mimo kontextu dôkazu existencie „prvého hýbateľa“ by ani nestálo za námahu ho vyvracať. Je to naozaj iba nijak nezdôvodnené zovšeobecnenie vzájomného pôsobenia medzi nepoddajnými telesami, ako je spomínaný príklad ruky a palice. Popiera ho nakoniec aj autor sám, keď na záver dospieva k názoru, že „je nutné prísť k prvému hýbateľovi, ktorý už nie je ničím pohybovaný“. Toho prvého hýbateľa ničím necharakterizuje, nevysvetľuje aké špecifické vlastnosti z neho robia takú mimoriadnu výnimku, ktorá sa vymyká všeobecnej zásade zdôrazňovanej opakovane počas celého argumentu. Prvým hýbateľom môže preto byť v podstate čokoľvek. Najjasnejšie obnažuje autor podstatu chyby, ktorej sa dopúšťa vtedy, keď tvrdí, že postupnosť hýbateľov „nemôže ísť do nekonečna, pretože potom by nebolo žiadneho prvého hýbateľa“. Tu sa veľduch teológie trápne prezradil, pretože za jediný argument v prospech deklarovanej nemožnosti označil cieľ, ku ktorému chcel dospieť. Predpokladal, že nemôže nejestvovať žiaden prvý hýbateľ a len preto postupnosť hýbateľov nemôže ísť do nekonečna. Keďže však postupnosť nemôže ísť do nekonečna, musí jestvovať prvý hýbateľ. Všetko predtým bolo teda úplne zbytočné, koreň dôkazu je v týchto dvoch vetách, ktoré predstavujú tautológiu: záver sa „dokazuje“ z predpokladu, že je pravdivý. Autor mohol namiesto argumentu jednoducho bez dlhých rečí povedať, že je nutný prvý hýbateľ. Žiaden iný obsah totiž celý tento odsek nemá.
Argument využíva aj neschopnosť autora predstaviť si nekonečne dlhú postupnosť vzájomných odovzdávaní pohybu, idúcu do minulosti. S budúcnosťou problémy nemá, tú si (asi) vie predstaviť nekonečnú. V tomto argumente nám ešte neprezrádza, prečo mu predstava nekonečnej minulosti robí problémy (nepýta sa, prečo by mal jestvovať nejaký prvý hýbateľ), tu to iba konštatuje. Vrátime sa k tejto jeho neschopnosti – ktorá má tvorivý charakter, lebo ju povýšil na nástroj argumentácie – v ďalších dôkazoch.
Ak by som mal celý argument zhodnotiť, povedal by som, že je to len dlhšie rozprávanie o slovách, ktoré robí zdanie, že čosi z čohosi vyplýva, že sa pri tom rozprávaní nejak spracovávajú nejaké myšlienky, ale nič také sa tam nedeje. Ide len o niekoľkonásobné zopakovanie deklarácie, že nič sa samo od seba nemôže hýbať, kulminujúce náhlym prekvapením, že to tak nemôže ísť do nekonečna a končiace popretím dovtedy opakovanej všeobecnej deklarácie. Celý argument neobsahuje jedinú myšlienku, iba prázdne slová. Podobá sa to na tzv. „slovný šalát“ detí vo veku 2 – 3 rokov, ktoré si všimli, že dospelí hovoria súvisle, a preto aj oni túto súvislosť imitujú. Keďže však majú malú slovnú zásobu, dopĺňajú svoje „prejavy“ vymyslenými „slovami“. U detí je to veľmi milé, lebo oni nič nepredstierajú. Tomáš sa však tvári, že dokazuje hlboké pravdy.
Za zmienku stojí ešte záverečná floskula o tom, že prvého hýbateľa „každý chápe ako Boha“. Tá predstavuje argumentum ad numerum, ktorý je živý ešte aj dnes: pravda je to, čo hovoria „všetci“. Keď teda „všetci“ moslimovia hovoria, že kresťania sú neveriaci psi, bude to zrejme pravda. Keď v Tomášovej dobe všetci hovorili, že Zem je rovná ako stôl, bola to vtedy určite svätá pravda. Napodiv, dnes to pravda už nie je. Ale asi len preto, lebo to už „všetci“ nehovoria. Žiaden iný dôvod, prečo by prvým zdrojom pohybu mal byť akurát Boh, Tomáš neuvádza. A tiež sa nenamáha vysvetliť, čo pojmom Boh myslí. Veď to predsa „všetci“ vedia!
„Druhý spôsob vychádza z povahy pôsobiacej príčiny (causa efficiens). Vo svete zmyslových vecí zisťujeme, že jestvuje usporiadanie pôsobiacich príčin. Nie je známy žiaden prípad (nie je, v skutočnosti, ani možný) kedy by sa našla vec, ktorá by bola pôsobiacou príčinou seba samej; pretože by potom musela jestvovať pred sebou, čo je nemožné. Teraz, u pôsobiacich príčin nie je možné aby pokračovali donekonečna, pretože u všetkých pôsobiacich príčin nasledujúcich po sebe, prvá je príčinou prostrednej príčiny [medzipríčiny], a prostredná je príčinou konečnej príčiny, či už je prostredná tvorená viacerými príčinami, alebo je iba jediná. Teraz, odobrať príčinu znamená odobrať účinok. Preto, ak by nebola medzi pôsobiacimi príčinami prvá, nebola by ani posledná, ani prostredná príčina. Ale ak u pôsobiacich príčin je možné pokračovať donekonečna, nebude žiadnej prvej pôsobiacej príčiny, ani nebude konečného účinku, ani žiadnych prostredných pôsobiacich príčin; ale všetko toto je evidentne nepravdivé. Preto je nutné pripustiť prvú pôsobiacu príčinu, ktorej každý dáva meno Boh.“
Najprv tu treba objasniť pojem „pôsobiacej príčiny“ (causa efficiens). V stredoveku sa pod vplyvom Aristotela rozoznávali štyri príčiny bytia: 1. causa materialis, látka; 2. causa formalis, forma; 3. causa efficiens, pôsobiaca príčina; a nakoniec 4. causa finalis, účel. Je zrejmé, že v dnešnom jazyku chápeme ako príčinu len to, čo sa vtedy nazývalo pôsobiacou príčinou. Mohol som preto výraz causa efficiens prekladať jednoducho slovom príčina. Rozhodol som sa však zachovať stredoveký kolorit Tomášovho jazyka.
Musíme sa teraz zastaviť pri „príčine bytia“. Je dosť zrejmé, že ak čosi jestvuje, je to zvyčajne z nejakej látky a má to aj nejakú formu. Aristotelovým slovníkom by sme mohli potom bez problémov povedať, že (takmer) všetko, čo jestvuje, má materiálnu aj formálnu príčinu, ibaže to nie sú príčiny v dnešnom chápaní. Veci, ktoré my zámerne vyrobíme, aby plnili nejakú funkciu, majú pre nás samozrejme navyše aj účel, teda „finálnu príčinu“. Lyžička má pre nás veľmi dobrý účel, ale ťažko má akýkoľvek účel pre baktérie, včely, či Slnko. Finálna „príčina“ je pojem definovaný antropocentricky, ale v scholastických argumentoch sa používal ako pojem absolútny, čo je hrubá chyba proti logike a predstavuje peknú ukážku verbálneho© myslenia: spomínané tri „príčiny“ sú príčinami len preto, lebo ich tak nazval Aristoteles. Nič v skutočnosti nezapríčiňujú, čo by mala byť jediná funkcia príčiny.
V dnešnom chápaní je príčina to, čo spôsobuje zmenu čohokoľvek. Keďže svet je v chápaní materialistu tvorený iba hmotou a hmota predstavuje iba obrovské množstvo elementárnych častíc, ktoré na seba pôsobia silami odvoditeľnými (derivovaním potenciálu podľa polohy) od polí (gravitačného, elektromagnetického a i.), celé dianie v prírode pozostáva iba z neustálych zmien usporiadania elementárnych častíc. Zmeny usporiadania sú však len zmeny stavu. Môžeme samozrejme povedať, že ochladením vody vznikne ľad, ale musíme chápať, že ľad tvoria tie isté molekuly, ktoré tvorili vodu, iba majú menšiu kinetickú energiu, a preto sa nepohybujú pomerne voľne, ale len kmitajú okolo nehybných rovnovážnych polôh. Nemôžeme teda hovoriť, že ochladením vody vznikla nová entita – „ľad“, ani že ochladenie je príčinou „bytia“ ľadu – ono je iba príčinou zmeny stavu tej istej vody.
Neviem akú predstavu o svete má idealista, ale dôkaz existencie boha, ktorý podáva svätý Tomáš Akvinský, má byť určený práve materialistovi a má ho presvedčiť, že svet nie je len čisto hmotný. Aby túto funkciu mohol taký dôkaz plniť, nemôže už hneď na začiatku predpokladať, že východisko materialistu je nesprávne. Cieľom takého dôkazu má byť dokázať chybnosť materialistického východiska.
Ak by mala byť Tomášova predstava o postupnosti príčin a následkov pravdivá, musela by to byť predstava o postupnosti príčin zmien, nie predstava o postupnosti príčin bytia. Ak by bol jeho dôkaz logicky bezchybný, mohol by dokazovať iba existenciu prvotnej príčiny celej postupnosti zmien hmoty, ktorej existencia by nebola predmetom dôkazu. Lenže potom by prvotnou príčinou nemohla byť bytosť, ale zmena.
Lenže Tomášove úvahy nie sú logicky bezchybné. Autor predovšetkým v tomto dôkaze demonštruje svoju chybnú predstavu o „usporiadaní pôsobiacich príčin“, keď tvrdí, že nie je možná „vec, ktorá by bola pôsobiacou príčinou seba samej“. Toto tvrdenie ukazuje, že autor si príčinný vzťah chybne predstavuje tak, že existencia jednej veci je príčinou existencie inej veci, čo je predstava naozaj už len smiešna. Kauzálny vzťah nie je vzťahom „vecí“: rodičia nie sú príčinou svojho dieťaťa (ako som nedávno počul v jednej kázni), tak ako krajčír nie je príčinou nohavíc (ako zaznelo z inej kazateľnice z úst iného vysokoškolsky vzdelaného muža). Dnes už vieme, že vzťah rodičov a detí nemožno adekvátne opísať existenciami, ale skôr tým, že splynutie spermie otca s vajíčkom matky spúšťa proces, ktorý nakoniec privedie (nie nutne) k narodeniu dieťaťa. V každom prípade by sme za príčinu vzniku dieťaťa mali považovať konanie rodičov (a prítomnosť istých zákonitostí fyziológie), nie ich holú existenciu. Ak by už len existencia rodičov bola príčinou detí, koľko detí by rodičia mali? Každý rok jedno až do smrti?
Pochybné je preto hneď prvé Tomášovo autoritatívne vyhlásenie, že nejestvuje „vec, ktorá by bola pôsobiacou príčinou seba samej“. Ak by sme ho chceli korigovať v svetle súčasných fyzikálnych predstáv, mali by sme sa pýtať, či sú nejaké stavy spôsobované samými sebou a dostali by sme odpoveď, že je ich napodiv veľa. Zem sa práve teraz nachádza v stave rotácie (má svoj moment zotrvačnosti a uhlovú rýchlosť) a ak by na ňu nepôsobili žiadne sily, ten stav by spôsoboval stále ten istý rotačný stav, takže by rotačný stav bol sám sebe príčinou a Zem by sa naveky otáčala okolo tej istej osi. To platí pre všetky miliardy vo Vesmíre rotujúcich telies, pretože všetky zotrvačné pohyby sú príkladmi stavov, ktoré sú príčinami samých seba. Tu by sme mohli analýzu druhého dôkazu aj skončiť, lebo svätý Tomáš bol monoteista. Ale pokračujme.
Autor ďalej demonštruje svoju neschopnosť predstaviť si nekonečne dlhú postupnosť zmien bez počiatku. Ale neschopnosť človeka predstaviť si niečo nie je serióznym argumentom, aj keď príklad Darwinovej teórie ukazuje, že tento nedostatok predstavivosti je často jediným argumentom ortodoxných veriacich proti názorom, ktoré sa im nepáčia. Ale o tom na inom mieste.
V úvahách o postupnosti príčin svätý Tomáš už trocha jasnejšie odhaľuje, aký problém má s predstavou nekonečnej minulosti. Keď pôjde do minulosti desať časových krokov, vie že tam v tej minulosti je vzdialený desať krokov od prítomnosti. Keď si však pokúša predstaviť, že by mal ísť nekonečne ďaleko do minulosti, zdá sa mu, že tam v tej nekonečnej minulosti by bol už nekonečne ďaleko od prítomnosti, čo v jeho predstavách znamenalo, že sa do prítomnosti už nikdy nedostane. Pre znalcov filozofie pripomínam, že tu svätého Tomáša chytilo do osídiel aktuálne nekonečno a s tým si ten chudák už veru nevedel rady.
Vysvetlenie Tomášovho problému je veľmi jednoduché a nie je dôsledkom odhalenia žiadnych v jeho dobe neznámych faktov, takže naň mohol prísť aj Tomáš sám – ak by, pravda, trochu rozmýšľal. Treba začať tým, že si jasne uvedomíme triviálny fakt: to, čo je z dnešného hľadiska minulosťou, muselo raz byť prítomnosťou, a dnešná prítomnosť bola vtedy budúcnosťou – a to bez ohľadu na to, ako dávno to bolo. Ich vzdialenosť nemôže, samozrejme, závisieť od toho, či sa dívame z dnešnej prítomnosti do vtedajšej minulosti, alebo z vtedajšej minulosti do dnešnej prítomnosti, čo bol vtedy pohľad z vtedajšej prítomnosti do budúcnosti. Udalosť, ktorá z hľadiska súčasnosti nastala v nekonečne vzdialenej minulosti má teda len takú jednoduchú vlastnosť, že dnešná súčasnosť je pre ňu nekonečne vzdialenou budúcnosťou. Nič viac to neznamená.
„Tretí spôsob vychádza z možnosti a nutnosti, a vyzerá takto. V prírode nachádzame veci, ktoré môžu byť aj nebyť, pretože vidíme, že vznikajú a zanikajú a v dôsledku toho je pre ne možné byť aj nebyť. Nie je však možné, aby jestvovali vždy, pretože to, čo môže nebyť, v istej dobe nie je. Preto, ak všetko môže nebyť, potom v istom čase nič nejestvovalo. Teraz, ak by to bola pravda, ani teraz by nič nejestvovalo, pretože to, čo nejestvuje, začína jestvovať iba skrz niečo, čo už jestvuje. Preto, ak v určitej dobe nič nejestvovalo, nebolo by možné aby čokoľvek začalo jestvovať; a teda dokonca ani teraz by nič nejestvovalo – čo je absurdné. Preto, nie všetky bytosti sú iba možné, ale musí jestvovať niečo, existencia čoho je nutná. Ale každá nutná vec buď má svoju nutnosť spôsobenú niečim iným, alebo nie. Teraz, nie je možné pokračovať do nekonečna v nutných veciach, ktoré majú svoju nutnosť spôsobenú inou vecou, ako už bolo dokázané pre pôsobiace príčiny. Preto nemôžeme nepripustiť existenciu nejakej bytosti, ktorá má sama od seba svoju vlastnú nutnosť a nedostáva ju od inej, ale naopak, spôsobuje v iných ich nutnosť. O takej všetci ľudia hovoria ako o Bohu.“
Ak by som si mohol dovoliť parafrázovať svätého Tomáša, povedal by som, že možné je to, čo vzniká a zaniká. Čo však s tým, čo nevzniká ani nezaniká? Zdá sa mi, že to by už mohlo byť nutné. Či okrem možnosti a nutnosti jestvuje aj tretia alternatíva? Ak by nejestvovala, potom by bolo vo svete dosť veľa nutných vlastností, medzi ktoré patria energia, hmotnosť (vlastnosť hmotných objektov, ľudovo nazývaná hmota), spin elektrónov a vôbec všetkých fermiónov, parita kvantových stavov a pod. Okrem Boha však jestvuje aj dosť veľa nutných „vecí“: elektrický náboj (v teórii relativity sa dokazuje, že náboj celého Vesmíru musí byť nulový), väčšina elementárnych častíc (vrátane „častíc energie“ – fotónov), ktoré sa síce môžu navzájom transformovať, ale nemôžu bez stopy zaniknúť ani z ničoho vzniknúť. Problém teda vzniká hneď na začiatku: „veci“ nemožno len tak rozdeliť na možné a nutné. Tuším, že doctor angelorum mal na mysli hlavne také „veci“, ako sú rastlinky, zvieratká a ľudia. Ale ani u týchto sa mi paušálne delenie na nutné a možné veľmi nepáči. Bol by som napríklad ochotný pripustiť, že v r. 1900 som ja sám bol iba možný, ale dnes som už nutný, napriek tomu, že som nutný nebol vždy, a že raz určite nebudem ani len možný. Delenie na nutné a možné nie je delenie absolútne.
Tvrdenie „ak všetko môže nebyť, potom v istom čase nič nejestvovalo“ ma naplnilo pri prvom čítaní úžasom. Ako to autor myslel? Mne sa zdá, že z toho, že niečo môže nebyť, vyplýva iba to, že niekedy to mohlo nebyť, nie však že by to muselo nebyť. Ak človek môže nebyť, mohli jestvovať doby, keď nebolo ani jediného človeka. Táto predstava je celkom prijateľná, lenže ona nevyplýva z toho, že každý jednotlivec nie je nutný, ale len a len z histórie, či evolúcie živočíchov. Preto úsudok, že boli časy, keď nejestvoval ani jediný elektrón len preto, že elektrón sa môže transformovať na inú časticu, je absurdný v najhlbšom význame tohto slova. Je asi taký, aká by bola úvaha, že svetlo môže mať rôznu farbu a preto nie je nutné; keď však nie je nutné, nutne jestvovala doba, keď ho nebolo.
Nemožno preto tvrdiť, že hmota kedysi nejestvovala len preto, lebo môže meniť svoj stav, či formu. Hmota je príkladom množiny nutných „vecí“, ak už mám zostať pri primitívnom scholastickom slovníku. Aj gravitačné a elektromagnetické pole sú rovnako nutné. Toto všetko sú „veci“, ktoré majú „samé od seba“ svoju vlastnú nutnosť a nedostávajú ju od ničoho iného, ale naopak, spôsobujú v iných ich nutnosť: z „nutnosti“ žuly a z geologických dejín Álp vyplýva „nutnosť“ Matterhornu.
Z tretieho dôkazu mi ďalej akosi vôbec nevyplýva, že by to, čo je nutné, muselo byť akurát bytosťou, nie vecou.
4. Boh ako supremum dokonalosti
„Štvrtý spôsob vychádza z odstupňovania, ktoré nachádzame vo veciach. Medzi bytosťami sú niektoré viac a iné menej dobré, pravdivé, ušľachtilé, a podobne. Ale viac a menej sa posudzuje u rôznych vecí podľa toho ako sa podobajú svojimi rôznymi spôsobmi niečomu, čo je maximálne, tak ako sa o nejakej veci hovorí, že je teplejšia podľa toho ako sa podobá tomu, čo je najteplejšie; takže jestvuje niečo, čo je najpravdivejšie, niečo najlepšie, niečo najušľachtilejšie, a v dôsledku toho niečo, čo je najviac jestvujúce, pretože veci, ktoré sú najväčšie v pravdivosti sú najväčšie v bytí, ako je napísané v [Aristotelovej] Metafyzike, ii. Teraz, maximum v akomkoľvek druhu [genus] je príčinou všetkého v tomto druhu, ako oheň, ktorý je maximom tepla, je príčinou všetkých teplých vecí, ako sa hovorí v tej istej knihe. Preto musí tiež jestvovať niečo, čo je pre všetky bytosti [bytia] príčinou ich bytia, dobroty, a všetkých ostatných dokonalostí; a to nazývame Bohom.“
Také vlastnosti, ako dobré, pravdivé a ušľachtilé, vyjadrujú len náš antropocentrický postoj k veciam, k svetu. Liek na zníženie krvného tlaku je dobrý pre pacienta s hypertenziou, ale ak by sme ho použili pri obehovom zlyhaní, pacienta by sme mohli zabiť. Trafenie králika je pre poľovníka úspech, ale z hľadiska králika znamená koniec jeho krátkeho života. Avšak tvrdenie, že niečo môže byť viac, či menej pravdivé, je už jednoducho nezmyselné. Výroky možno hodnotiť len binárne: buď sú, alebo nie sú pravdivé. Neviem si však vôbec predstaviť, ako by mohla vyzerať pravdivá, či pravdivejšia vec. Ak to viete, budem vám veľmi vďačný za poskytnutie vysvetlenia.
Z toho, že jestvuje čosi najlepšie, najpravdivejšie, robí ďalej svätý Tomáš kuriózny záver, že musí jestvovať aj „niečo, čo je najviac jestvujúce“. Nechápem, ako z miery vlastností vecí možno usudzovať na mieru ich „bytia“. Asi len tak, že bytie scholastici považovali len za takú „vlastnosť“ ako dobro, či pravdivosť. Neverím však, že by si dnes ktokoľvek vedel predstaviť „niečo, čo je najviac jestvujúce“. Gramatika umožňuje stupňovať prídavné mená a tak ako je tretím stupňom od dobrého najlepšie (za socializmu jestvoval aj štvrtý stupeň: sovietske), mohlo by tretím stupňom od jestvujúceho byť „najviac jestvujúce“. Pre scholastikov asi platilo, že to, čo neodporuje gramatike, neodporuje ani logike. Dnes je však logika čosi iné než gramatická manipulácia so slovami. Dnes ľudia už nemyslia verbálne©, myslia pojmami a pojem „najviac jestvujúce“, nemá obsah. Ak si myslíte, že sa mýlim, budem rád ak mi jeho obsah vysvetlíte.
Tvrdenie „oheň, ktorý je maximom tepla, je príčinou všetkých teplých vecí“ sa už naozaj hanbím kritizovať. Nie je predsa mojou povinnosťou vyjadrovať sa ku každej hlúposti. Toto absurdné tvrdenie svätý Tomáš „dokazuje“ aj absurdným spôsobom – citovaním autority a používa teda chybný argumentum ad autoritatem: ak by na dôkaz existencie boha stačila Aristotelova autorita, stál by tento veľduch antickej filozofie nad bohom, lebo už len jeho púhy názor by rozhodoval o božej existencii!
Citovaný dôkaz sa opiera o tvrdenie, že „maximum v akomkoľvek druhu je príčinou všetkého v tomto druhu“, a keď teda jestvuje maximálne bytie, je pôvodcom všetkých „menších“ bytí, pozri Tomášov obľúbený príklad ohňa, ktorý je zrejme „dobrý“ najmä vtedy, keď spaľuje kacírov. V tejto súvislosti ma napadá iba táto Russellova poznámka, ktorú použil v diskusii s „otcom“ F. C. Coplestonom: „Každý človek má matku a mne sa zdá, že Váš argument spočíva v tom, že preto musí mať aj ľudstvo matku, lenže ľudstvo matku zrejme nemá – to je už iná logická oblasť“.
Na záver pripomínam, že podľa štvrtého „dôkazu“ je boh „niečo“, nie niekto. A to niečo „nazývame Bohom“. Zrejme z holého faktu, že niečo my ľudia nejak nazývame, už vyplývajú všetky ďalšie atribúty nami nazývanej veci a svätý Tomáš už nemá k dôkazu čo dodať.
„Piaty spôsob vychádza z usporiadania sveta. Vidíme, že veci, ktorým chýba poznanie, ako sú prírodné telesá, sú činné pre cieľ, a to je evidentné z toho že sú činné vždy, alebo takmer vždy, rovnakým spôsobom tak, aby dosiahli najlepší výsledok. Je preto zrejmé, že svoj cieľ dosahujú nie náhodou, ale zámerne. Teraz, to čo nemá žiadne poznanie, nemôže mieriť k cieľu ináč než tak, že je k nemu usmerňované nejakou bytosťou nadanou poznaním a inteligenciou; ako šíp je riadený strelcom. Preto jestvuje inteligentná bytosť, ktorou sú všetky prírodné veci usmerňované k cieľu; a túto bytosť nazývame Bohom.“
Pre svätého Tomáša Akvinského bol zrejme aj pád kvapky černidla z jeho pera na rukopis Sumy prejavom zámernej činnosti kvapky, ktorej cieľom bolo padnúť na papier a zašpiniť ho. Považoval machuľu na svojom rukopise za najlepší výsledok tejto činnosti kvapky? Ak áno, kvapka spadla na rukopis nie náhodou, ale zámerne. Keďže však kvapka je hlúpa, musela jej pád spôsobiť bytosť, ktorú nazývame – ako ináč – Bohom. Tak si to svätý Tomáš predstavoval? Naozaj to vyzerá celkom jednoducho – ibaže to nie je pravda.
Tomáš zrejme akosi nejasne tušil determinizmus mechanisticky chápaného prírodného diania, len si ho vysvetľoval po svojom, ako cieľavedomé smerovanie prírody k cieľu. Lenže odkiaľ bral istotu, že ak sa niečo deje opakovane a rovnako, deje sa to len preto, aby sa tým dosiahol nejaký (dokonca najlepší) výsledok? Odkiaľ vedel, že keď nejaký prírodný dej má nejaký výsledok, je ten výsledok „želaný“ (kým?) – len preto, že ho on nazval výsledkom? Toto všetko si iba myslel, lenže on to mal dokázať, keď už tento odsek označil za dôkaz. Keďže práve toto nedokázal, je zvyšok „dôkazu“ už bezcenný. Použijúc jeho slová, každý šíp síce niečo trafí, ale z toho nemôžeme robiť záver, že strelec chcel trafiť akurát to, čo trafil, pokiaľ nám to sám vopred nepotvrdil. Ale príroda, ani jej zákony nám nič nehovoria o svojich cieľoch. Príroda je z tohto hľadiska nemým strelcom a nemožno sa od nej dozvedieť, či urobila to, čo „chcela“ urobiť.
Znie to absurdne, ale tento biedny Tomášov argument podporil aj nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, Max Planck, svojou interpretáciou princípu najmenšieho účinku. Ku cti mu však treba pripísať, že teleologické chápanie tohto princípu Planck formuloval len ako nesmelú hypotézu, keď povedal iba toľko, že tento princíp „pripúšťa formuláciu, ktorá zodpovedá účelnému konaniu“.
Ak však ešte aj geniálny fyzik cítil v predstave účelnosti prírody čosi príťažlivé, prečo by sme sa mali diviť ľuďom menej vzdelaným? Tí myšlienku posledného Tomášovho dôkazu používajú najčastejšie vtedy, keď odmietajú Darwinovu evolučnú teóriu a tvrdia, že rozmanitosť živočíšnych druhov, tak dokonale prispôsobených prostrediu, sa nedá vysvetliť ináč než božím tvorivým zámerom. Evolučnej teórii venujem samostatné pojednanie, preto sa tu obmedzím iba na jediný protiargument, opierajúci sa o tzv. rudimentárne znaky, či atavizmy.
V každej učebnici embryológie sa dočítate, že v určitej etape vývoja má každý ľudský zárodok žiabrové štrbiny a pomerne dlhý chvost. Občas sa narodia ľudia so 6 – 8 prsnými bradavkami, alebo so súvisle ochlpeným telom. Takmer každý človek má „slepé črevo“, ktoré je rudimentom plne funkčného a značne dlhého čreva nižších bylinožravcov (u koaly je trikrát dlhšie než celé telo). Pri hornom konci ramennej kosti majú mnohé šelmy otvor foramen supracondyloideum, po ktorom väčšina ľudí nemá ani stopu, ale keď sa u ľudí občas objaví, prechádza cezeň hlavný nerv ruky (Ch. Darwin, O původu člověka, Academia, Praha 1970, str. 23). Odkiaľ by mal ľudský genóm informácie o anatomickej stavbe tela iných živočíšnych druhov, keby sme my ľudia s nimi nemali nič spoločné? Či azda pán Boh zabudol v našom genóme svoje stavebné plány iných zvieratiek tak, ako chirurg občas zabudne v tele pacienta peán?
Ak máte na tele dostatok chlpov (ja ich mám až nadbytok, preto o tom píšem), skúste pod sprchou podľa ich smeru uhádnuť, v akej polohe sa vaši predkovia najčastejšie nachádzali. Zistíte, že určite nechodili vzpriamene, lebo chlpy sa vám na bruchu zbiehajú do stredu tela z bokov a v strede hrude navyše smerujú pod krk, na ktorom pokračujú dohora k brade… O ďalších detailoch sa mi nechce hovoriť – veď si to overte sami. Svätý Tomáš Akvinský možno nemal dostatok chlpov, alebo mu cudnosť nedovolila pozorovať svoje nahé telo, lebo ináč by mu jeho vlastné chĺpky poskytli príklad „vecí, ktorým chýba poznanie“, ale ktoré napriek tomu „sú činné pre cieľ“, ktorým je v tomto prípade asi minimálny odpor voči stekajúcej vode. Tieto chlpy sú dokonca aj usporiadané tak, „aby dosiahli najlepší výsledok“ – lenže nie u človeka! Porovnajte svoje ochlpenie so srsťou vám známych cicavcov. Možno zistíte u koho dosahovalo vaše usporiadanie chlpov „najlepší výsledok“.
Všetkých päť dôkazov má niekoľko spoločných prvkov: predstavu o udalostiach sveta ako o lineárnej diskrétnej postupnosti dobre oddelených udalostí, či dokonca „vecí“, argumentovanie neschopnosťou predstaviť si nekonečnú minulosťou, primitívnu predstava o ohni, teple a horení a nakoniec stotožnenie „dokázaného“ objektu s bohom. Pohovorme si na záver o týchto problémoch.
Pád skaly po svahu Slavkovského štítu iste má svoju príčinu, ktorá pádu predchádzala a tá príčina mala opäť svoju príčinu. Lenže na planéte, vzdialenej miliardy svetelných rokov od Zeme, tiež mohla po svahu nejakého kopca v rovnakom čase padať skala, ktorej pád mal príčinu, ktorá mala zasa svoju príčinu atď. Tieto príčiny by sme mohli vystopovať do minulosti niekoľkých tisícročí a stále by jedna postupnosť bola lokalizovaná na Zemi, druhá na tej druhej planéte. Ako by sme dospeli k miestne spoločnej príčine oboch týchto reťazí príčin? Všetky reťaze majú príčinu v jednom mieste? Ak áno, potom by Vesmír musel byť na začiatku veľmi malý. Ničím takým sa svätý Tomáš netrápil, ani vo sne ho nenapadlo uvažovať o paralelných postupnostiach príčin a následkov, hovoril len o jednej postupnosti. A to je hrubá chyba.
Keď si predstavím nejakú súčasnú udalosť, môžem si predstavovať jej následky do ľubovoľne vzdialenej budúcnosti. Budúcnosť nie je ničím ohraničená (aspoň Tomáš o nijakej hranici nemohol vedieť), čomu sa v matematike hovorí, že je nekonečná. Čím sa však minulosť až tak veľmi odlišuje od budúcnosti, že by mal svätý Tomáš dôvod myslieť si, že minulosť musela raz skončiť? Kedy by mala skončiť: pred tisíc rokmi, či pred miliardami rokov? Pozor, pýtam sa Tomáša, nie dnešného fyzika – Tomáš o Veľkom tresku nevedel a v odpovedi, ktorá by ho mala hájiť, možno používať len jemu dostupné poznatky, lebo argument mal platiť v jeho dobe. Všetky základné zákony mechaniky sú vratné: ak je možný nejaký pohyb telesa, môžeme si v ľubovoľnom okamihu predstaviť zmenu smeru jeho rýchlosti na opačný a dostať tak obraz jeho minulosti (je to čosi také, ako premietať filmový záznam dozadu, ale nie je to to isté). Inverziou rýchlostí meníme budúcnosť na minulosť. A keď môže byť budúcnosť nekonečná, môže byť rovnako nekonečná minulosť. Tomáš však opakovane deklaruje, že minulosť nemôže byť nekonečná. Keďže žiadne dôvody pre túto nemožnosť neuvádza, zostáva mi len domnievať sa, že jediným dôvodom bola jeho neschopnosť predstaviť si ju. A to je na seriózny argument dosť málo.
V Tomášových časoch sa o horení naozaj nevedelo nič. Nikto nevedel, že v pozemských podmienkach ide o chemickú reakciu, ktorej podstatou je oxidácia horľaviny. Nikto vtedy tiež netušil, že nukleárne reakcie sú podstatne účinnejším zdrojom tepla a že teda jadrá hviezd sú podstatne teplejšie než všetky pozemské ohne. Nemôže byť preto pravdivé tvrdenie, že jadro najteplejšej hviezdy, vzdialenej od Zeme až tak ďaleko, že by sme ju sotva videli, by mohlo byť „príčinou všetkých teplých [pozemských] vecí“. Tento nedostatok by sme mohli označiť za faktografický, ale trúfalosť s akou sa v tých časoch argumentovalo aj pri takých hrubých neznalostiach, je zarážajúca. Má nás varovať pred úvahami ľudí, ktorí si mysleli, že na poznanie pravdy netreba o svete vedieť vôbec nič!
Všetky Tomášove argumenty končia štandardnou frázou „a túto bytosť nazývame Bohom“. Už som dostatočne vysvetlil, aké bezobsažné je toto konštatovanie. Zaráža ma už iba to, že ešte aj na konci 20. storočia „straší“ v KKC, napríklad v už spomínanom § 203. Touto floskulou sa svätý Tomáš vyhol potrebe dokázať, že entita, ktorej existenciu podľa svojho názoru dokázal (až pätorakým spôsobom), je totožná s bohom. Keďže slovné obraty nič nedokazujú, ani jeden z piatich dôkazov nedokazuje existenciu boha. Ak by aj boli dôkazy bezchybné, dokazovali by iba existenciu prvého nehybného hýbateľa, prvej nezapríčinenej príčiny, najnutnejšej bytosti, najviac jestvujúcej entity a inteligentného usmerňovateľa. Prvého hýbateľa, nezapríčinenú príčinu, ba aj najviac jestvujúcu entitu by som si po istom sebazaprení vedel predstaviť ako fyzikálne, teda hmotné objekty (napríklad ako sféricky symetrické silové pole). Sú však toto všetko bohovia, sú títo bohovia totožní, majú syna, ktorý bol ukrižovaný sub Pontio Pilato v Jeruzaleme? Je zdrojom kresťanskej morálky prvý hýbateľ, odpúšťa nám hriechy nezapríčinená príčina? Ja to neviem a svätý Tomáš mi už neodpovie.
„Odpoveď na námietku 1. Ako hovorí Augustinus: Keďže Boh je najvyššie dobro, nedovolil by v Jeho dielach existenciu žiadneho zla, ak by Jeho všemocnosť a dobrota neboli také, že môžu spôsobiť dobro dokonca aj zo zla. Je súčasťou nekonečnej dobroty Boha, že dovolí jestvovanie zla, a z neho produkuje dobro.“
Nie celkom dobre rozumiem, čomu (komu) to vlastne Boh dovoľuje existenciu zla: prírode, človeku, ľudskej spoločnosti ako celku, či niečomu (niekomu) inému? Myslím si však, že by som dokázal súhlasiť s Tomášom v tom, že už spomínaný životný osud P. Abélarda je krásnou ilustráciou produkcie dobra zo zla. V tomto prípade dobrotivý Boh dovolil kastráciou pretaviť zlo vo forme nedovolenej sexuálnej aktivity (nemanželské splodenie syna Astrolaba) na dobro aktivity intelektuálnej, ako bolo naznačené v úvode.
„Odpoveď na námietku 2. Keďže príroda smeruje k určitému cieľu pod vedením vyššieho činiteľa [agenta], čokoľvek urobené prírodou sa musí odvodiť z Boha a zo svojej prvej príčiny. Podobne, čokoľvek je urobené úmyselne, sa musí odvodiť z nejakej vyššej príčiny, inej než ľudský rozum a vôľa, pretože tie sa môžu meniť a mýliť; lebo všetky veci, ktoré sú meniteľné a schopné nedostatku sa musia odvodiť z nehybného prvého princípu, ktorý je sám sebe príčinou, ako sme ukázali.“
A ako hodnotí Tomášove názory katolícka cirkev dnes, v dobe keď toho o svete vieme neporovnateľne viac než vedel Tomáš a jeho súčasníci? Poučila sa zo zlyhania scholastickej filozofie? Ajhľa, čo hovorí súčasný nástupca Krista na zemi:
„Celkom osobitné miesto na tejto dlhej ceste patrí svätému Tomášovi… on si získal veľkú zásluhu tým, že posunul do popredia súlad, ktorý existuje medzi rozumom a vierou…
Viera sa teda nebojí rozumu, ale ho hľadá a dôveruje mu… viera predpokladá a zdokonaľuje rozum… Anjelský učiteľ, i keď dôrazne vyzdvihuje nadprirodzený charakter viery, nezabudol na jej hodnotu rozumnosti. Ba vedel preniknúť do hĺbky a spresniť zmysel tejto rozumnosti. Viera je totiž určitým spôsobom ‚myšlienkovým cvičením‘. Rozum človeka sa neznehodnocuje, ani sa neznižuje tým, že dáva súhlas k obsahu viery. K nim sa v každom prípade človek dostáva slobodným a uvedomelým rozhodnutím.
Z tohto dôvodu Cirkev vždy oprávnene pokladala svätého Tomáša za učiteľa myslenia a vzor správneho prístupu k teológii.
…svätý Tomáš miloval nezištne pravdu. Hľadal ju všade, kde sa len mohla objaviť… Jeho myslenie, práve preto, že sa udržiavalo stále v horizonte všeobecnej, objektívnej a nadprirodzenej pravdy, dosiahlo ‚vrcholy, na ktoré by ľudská inteligencia nikdy nebola ani pomyslela‘. Oprávnene ho teda možno nazvať ‚apoštolom pravdy‘. Práve preto, že bezvýhradne šiel za pravdou, vedel vo svojom realizme uznať jej objektívnosť. Jeho filozofia je naozaj filozofiou bytia a nie jednoduchého zdania.“
(Ján Pavol II. Encyklika Fides et ratio (Viera a rozum), Vydavateľstvo Don Bosco, Bratislava 1998, str. 63 – 65)
K takému chválospevu na úbohé verbálne© myslenie už naozaj niet čo dodať. Možno ho oceniť iba zhovievavým úsmevom…
Kľúčové slová: boh, existencia, neexistencia, dokaz, scholastika, Tomas Akvinsky, filozofia, teologia, doctor angelorum, princeps philosophorum
3 odpovede na “Boh svätého Tomáša Akvinského”
[…] smyslu. Teologická zkoumání samozřejmě existují, věnovala se jim řada velkých filosofů (Tomáš Akvinský, Descartes, Kant), i ateismus je konec konců závěrem teologických […]
[…] Boh ako automechanik, Adam a Eva, záhadná Kainova žena, slnečný zázrak a ďalšie biblické príbehy. […]
[…] 1802 nestačila predstavivosť reverenda Paleya). Storočia predtým nemal ontologický argument Tomáša Akvinského z 13. storočia presvedčivú silu pre iných ľudí ako teológov, ani odvolávanie sa na […]