Jiří Grygar je známy popularizátor astronómie a vitálny bojovník proti rôznym pavedám. Jeho boj proti astrológii, „ufológii“ a iným populárnym protivedeckým názorom, je nepochybne záslužný a vyvoláva úctu. Je len preveľká škoda, že ten istý človek súčasne háji najlepšie organizovanú pavedu, spojenú navyše s politickými ambíciami – kresťanskú vieru, ktorú považujem za oficiálnu ideológiu politickej organizácie, nazývanej cirkev.
Nemienim tu polemizovať so všetkým, čo kedy na tému vzťahu vedy a viery J. Grygar povedal či napísal, pretože je toho dosť; zameriam sa iba na jeho príspevok „Racionalita víry a iracionalita pavědy“ vydaný v revue UNIVERSUM v r. 1999, pretože ten – zdá sa mi – najlepšie odhaľuje zásadnú chybu, ktorej sa autor dopúšťa pri povyšovaní teológie na úroveň vedy.
Tlačené vydanie: Zošity humanistov č. 27/2001, str. 3 – 5. Vydavateľstvo Rastislav Škoda, Bratislava.
Jadrom citovaného textu je tvrdenie, že „viera i veda majú spoločné racionálne princípy“. Dôkaz tohoto prekvapujúceho postulátu začína autor dosť nevhodne – konštatovaním personálnej únie medzi starovekými teológmi a vedcami. Táto únia vraj akosi predznamenala spoločnú metodiku súčasných prírodných vied a teológie, o čom sa dá veľmi úspešne pochybovať, ak zohľadníme smutné závery životných pútí niektorých vedcov. Prototypom vedeckej zásady, ktorú v tejto súvislosti uvádza, je Ockhamova britva, ktorá požaduje, aby sme sa snažili prírodovedné javy vysvetľovať s najmenším počtom predpokladov. Pánu Grygarovi potom akosi vychádza, že ten najmenší počet reprezentuje predpoklad jedného boha. Mne sa zdá, že predpoklad žiadneho boha je ešte oveľa úspornejší.
Nemôžem prejsť mlčaním nasledujúce intermezzo, v ktorom autor konštatuje, že rehabilitácia Galilea pápežom Jánom Pavlom II. „ukázala, ako údajný rozpor medzi racionálnym skúmaním vo vede a zdanlivo iracionálnym spôsobom skúmania teologického nie je dnes vôbec oprávnený“. Každému je už dnes jedno, aký má vzťah cirkev ku Galileovi, lebo všetci vieme, že pravdu mal celý čas on, nie cirkev. Nechápem ako môže rehabilitácia po 350 rokoch čosi pozitívne ukázať: pápež, ktorý Galilea „rehabilitoval“, urobil len to, čo cirkev mala už pradávno urobiť. Cirkev touto „rehabilitáciou“ iba zo seba zmyla hanbu, neurobila však nič pozitívne voči ostatnému svetu. Takýto „ústupok“ cirkevnej ideológie vede by som preto nepovažoval za heroický počin kresťanskej tolerantnosti, a tobôž nie za dôkaz neprítomnosti akéhokoľvek rozporu medzi obomi. Rozpor tu bol a zostáva. Veda sa riadi dokázanou pravdou, viera fikciami. Zaráža ma tiež implicitné tvrdenie, že jestvuje akési „teologické skúmanie“. Rád by som sa dozvedel niečo o jeho plodoch, najmä ako prispelo k ľudskému poznaniu, pretože doteraz som o ničom takom neslýchal. Počul som iba kedysi „otca“ Antona Hlinku, ako v televízii čosi táral o tom, že boh nie je žena, a rozčuľoval sa, že niektorí by sa namiesto Otčenáša najradšej už modlili Mamanáš. Žeby to boli prvé nesmelé kroky rodiacej sa interdisciplinárnej teologickej gynekológie (či gynekologickej teológie)?
To, čo nasleduje v citovanom príspevku ďalej, je už skutočne pritiahnuté za vlasy. Jiří Grygar sa púšťa do vopred prehratej bitky, keď sa odvažuje porovnávať (hoci len formálne) matematiku s teológiou. Upozorňuje čitateľa na to, že matematika, rovnako ako teológia, vychádza z nedokázaných tvrdení, tzv. axióm. Musím sa búriť už hneď tu na začiatku. Matematické axiómy sú síce naozaj nedokázané tvrdenia, ale nie tvrdenia, ktoré by odporovali našej rozumovej skúsenosti. Nie sú to nedokázateľné tvrdenia, ktorým by sme museli iba veriť aj v rozpore s tým, čo nám hovoria naše zmysly, ako je to v prípade cirkevných dogiem. V euklidovskej geometrii je jednou z axióm tvrdenie, že rovnobežky sa nepretínajú. Neviem, či teológia obsahuje podobne jasnú axiómu. Tajomstvo tzv. svätej trojice, či počatia z ducha svätého, takými zrejme nebudú. Jednou z axióm aritmetiky je nedokázané tvrdenie, že ak k ľubovoľnému číslu pripočítame nulu, toto číslo sa nezmení. Zdá sa vám to byť nejakým mystickým tajomstvom? Pán Grygar zrejme počíta s tým, že bežný čitateľ nemá rád matematiku a nevie preto o jej základoch nič. Áno, axiómy matematiky sú síce nedokázané, ale bežný človek ani len netuší, že by sa vôbec mali dokazovať – to iba matematici sú takí nároční a exaktní, že dokazujú aj to, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmé. Uvediem príklad vety, ktorá vyplýva z takých nedokázaných axióm: Jordanova veta, kľúčová veta topológie, zhruba tvrdí to, že každá uzavretá krivka (typu kružnice) delí rovinu na dve časti a tvorí ich spoločnú hranicu. A dôkaz tejto vety zaberá niekoľko strán! Myslím si, že väčšina (aj veľmi vzdelaných) ľudí by ešte aj túto vetu prijala bez dôkazu. Neviem však, či je každému rovnako jasné, že Kristus je syn Dávidov len preto, lebo Jozef, ktorý nebol Kristovým otcom, bol Dávidovým potomkom (Mt 1, 1 – 16).
Sú „axiómy“ teológie také jasné ako axiómy matematiky? A ktoréže axiómy to vôbec sú? Dosť podrobne som si prečítal autoritatívne dielo katolíckej vierouky Katechizmus katolíckej cirkvi, ale nenašiel som v ňom nie že axiómy, ale ani len náznaky nejakých zmysluplných tvrdení. Domnievam sa preto naďalej, že ešte stále za základné dogmy kresťanstva možno považovať tvrdenia obsiahnuté v kréde, teda apoštolskom, či nicejskom vyznaní viery. Sú tieto tvrdenia také zrejmé ako axiómy matematiky? A spĺňajú hlavné požiadavky každého axiomatického systému: neprotirečivosť a úplnosť? Čo je jasné a našej každodennej skúsenosti neodporujúce na „axiómach“: „počal sa z Ducha Svätého“, „vzal si telo z Márie Panny“, „zostúpil k zosnulým“, „ale tretieho dňa vstal z mŕtvych“, „sedí po pravici [nie ľavici?] Boha“, „a zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych“?
Nerád by som sa pána Grygara dotkol, ale naozaj nechápem, čo sa musí s vedcom stať, aby sa odhodlal tvrdiť, že v teológii „sa používajú princípy matematickej logiky, aby sme vytvorili určitú náboženskú štruktúru“? Rád by som vedel, čo si pán Grygar a teológovia myslia o matematickej logike. Študoval som základné diela tejto preveľmi náročnej matematickej disciplíny od Alonza Churcha aj Yehoshuu Bar-Hillela. Neviem, či J. Grygar vie, že vrcholom matematickej logiky je Gödelova veta o neúplnosti aritmetiky a že jej najkratší dôkaz zaberá v diele R. L. Goodsteina, Mathematical Logic, Leicester University Press 1957, osem strán. Veľmi rád sa dám poučiť, ale v Katechizme katolíckej cirkvi som nezbadal ani len náznak používania akejkoľvek logiky, ani len neformálnej. Aby ma niekto neobvinil z tárania, uvediem príklad.
Keďže ma zaujíma vzťah viery a rozumu, všimnem si paragraf 156, ktorý vysvetľuje: „Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať.“ Toto je typicky scholastický „argument“ z autority, ktorý matematická logika samozrejme nepozná. Je súčasne ukážkou nelogického tvrdenia, akými sa celý Katechizmus hemží. Dôvodom viery je teda podľa Katechizmu božia autorita. Lenže ak máme veriť autorite boha, musíme veriť najprv v božiu existenciu. Dôvodom viery v boha je teda viera v boha. Takže uvedené dve vznešené vety sú iba peknou ukážkou nič nehovoriacej tautológie.
Viem, akú bohatú štruktúru vytvoril Albert Einstein len z dvoch nedokázaných predpokladov (konštantnosť rýchlosti svetla a invariantnosť prírodných zákonov voči neinerciálnym transformáciám). Bohatosť tejto štruktúry (volá sa všeobecná teória relativity) spočíva v množstve potvrdených predpovedí (ohyb svetla v gravitačnom poli, pohyb perihélia Merkúra, expanzia Vesmíru). Kresťanské náboženstvo však nevytvorilo žiadne štruktúry takého typu. Neviem, na čo myslí J. Grygar, keď tvrdí: „U kresťanského náboženstva je úplne zrejmé, že vytvorilo veľmi bohatú štruktúru; o tom svedčia dejiny kresťanskej civilizácie“. Hádam len Bachova hudba, Rembrandtove obrazy, či Newtonova mechanika nevyplývajú z kresťanských axióm „skrz“ matematickú logiku?! To všetko by vzniklo aj bez kresťanstva (tak ako to možno vzniklo napriek kresťanstvu) ako dielo úprimného ľudského snaženia. Je príliš arogantné prisvojovať si diela ľudí (ktorých skutočný vzťah k náboženstvu nám zostane navždy neznámy) len preto, že žili v dobe, kedy mocensky (a despoticky) vládla cirkev. Prečo však nepovažovať za bohaté štruktúry aj vynaliezavosť inkvizičných mučiteľov, či nemravnosť pápežov? A z predstavy (akú mal Laplace), že vo Vesmíre niet miesta pre boha, už nevyplýva žiadna „štruktúra“? Taký selektívny postup pripomína komunistickú logiku: všetko dobré bolo dielom pracujúceho ľudu vedeného múdrou komunistickou stranou, všetko zlé mali na svedomí triedni nepriatelia.
Uzavriem jedným čudesným presvedčením J. Grygara: „Som presvedčený, že existuje korelácia medzi kresťanským náboženstvom a vznikom vedy. Kresťanské náboženstvo je totiž racionálne podobne ako veda, takže spoločnosť, ktorá prijala kresťanské zmýšľanie… tým získava neobyčajne silný podnet v prospech prírodných vied.“ J. Grygar si myslí, že veda za svoju existenciu vďačí náboženstvu, aj napriek tomu, že dejiny vedy sú dejinami bojov vedy s cirkvou. Nuž čo, s presvedčením sa už nedá polemizovať, proti presvedčeniu sa dá postaviť iba iné presvedčenie. Nie som jediný, kto si myslí, že to bolo práve naopak, ako tvrdí J. Grygar. „Je zábavné počúvať moderných kresťanov, keď vám hovoria, aké je kresťanstvo v skutočnosti mierne a racionálne, a ignorujú fakt, že za všetku túto miernosť a ten racionalizmus treba vďačiť učeniu ľudí, ktorí v svojej dobe boli prenasledovaní všetkými pravovernými kresťanmi“, napísal Bertrand Russell (v eseji Čím prispelo náboženstvo k rozvoju civilizácie? – časť Zdroje neznášanlivosti), nositeľ Nobelovej ceny (1950), autor priekopníckej monografie Principia Mathematica o matematickej logike, toľko spomínanej pánom Grygarom.
Kľúčové slová: Grygar, veda, viera, paveda, teologia, racionalita, matematika, logika, Godel, Church, Einstein, Ockham, Hlinka, Jordan, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev, dokaz, axioma, Galileo Galilei, Russell, rehabilitacia
Reakcia na príspevok Jána Novotného.
2 odpovede na “Racionalita viery podľa J. Grygara”
[…] necessitatem“, t. j. entity netreba rozmnožovať bez nutnosti. Na tento princíp sa aj ja odvolávam veľmi rád presne v zmysle citovanej námietky. Počkajme si, ako si s ňou svätý Tomáš […]
[…] Roman kritizuje a odmítá Grygarův názor o racionalitě víry. Činí tak s povýšenou ironií, jaká obvykle vidí chyby svého […]