Kategórie
Morálka

Náboženská morálka

Všimnime si starozákonnú morálnu (či trestnoprávnu?) zásadu: „Kto svojmu súkmeňovcovi spôsobil úraz, nech sa i jemu spraví tak, ako on urobil: zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub. Aký úraz spôsobil, taký nech sa mu odplatí!“ (Lv 24, 19 – 20). Táto zásada sa v Starom zákone spomína najmenej trikrát.

Kristus ju však úplne negoval: „Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko, zub za zub. Ale ja vám hovorím: Neprotivte sa zlému! Naopak: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj ľavé“ (Mt 5, 38 – 39). Nebudem tu analyzovať otázku, ako táto absurdná Kristova výzva protirečí jeho deklarácii: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť; lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane“ (Mt 5, 17 – 18). Zatiaľ som ešte nezbadal, žeby sa uvedená Kristova výzva kdekoľvek čo i len minimálne plnila, ale spomínaný starozákonný princíp nachádzame aj v našom trestnom práve ako zásadu primeranosti trestu miere viny: považujeme za prirodzené požadovať za väčšiu vinu väčší trest. V ďalšom nebudem hájiť Kristov neľudský (teda božský) princíp odpúšťania, lebo sa ním neriadila dvetisíc rokov ani samotná cirkev, ktorá posielala na smrť upálením zväčša úplne nevinných ľudí, ale budem skôr kritizovať spomínaný princíp primeranosti ako nedostatočne primeraný.


Oko za oko, zub za zub?

„Keď ma niekto urazí, musím sa pomstiť; ak mu nevrátim viac ako on urobil mne, tak je to len odplata a nie potrestanie.“
W. A. Mozart (1781)

Predstavte si takú nepríjemnú situáciu, že vášho desaťročného syna odvlečie násilím nejaký agresívny, dvadsaťročný, duševne zdravý muž, a bez akéhokoľvek dôvodu, len tak, z prebytku energie, mu zámerne vypichne pravé oko. Podľa spomínanej starozákonnej zásady by bolo celkom primeraným trestom, keby aj jemu ktosi vypichol pravé oko. V Starom zákone sa nehovorí nič bližšie o tom, kto má odplatu vykonať, preto môžeme predpokladať, že by to mohol niekomu nariadiť súd. Boli by ste s takým „riešením“ spokojní, považovali by ste ho za spravodlivé? Ja nie. Od detstva ma taká „spravodlivosť“ pohoršovala ako zďaleka neprimeraná a zásada, ktorú ustanovil podľa Biblie sám boh (všetky tieto príkazy uvádza veta v Lv 24, 1: „Hospodin hovoril Mojžišovi“), a ktorú jeho syn zrušil (či vlastne nezrušil?) ako premrštenú, som preto horúčkovito analyzoval s takýmto výsledkom.

Obeť si žila pokojne s obomi očami, a bez akéhokoľvek dôvodu ju ktosi pripravil o jedno oko. Ako môže byť primeraným trestom pripraviť o jedno oko aj útočníka? Jeho predsa nezbavia oka bezdôvodne, ale len preto lebo on sám pripravil o oko bez najmenšieho dôvodu kohosi iného. Ak by mala byť medzi nimi obomi akási symetria, nebude tou symetriou to, že aj obeť aj útočník budú nakoniec jednookí!

Ak by sme toto neuznali, potom bude spravodlivou pre obe strany každá útočná vojna, ak sa na oboch stranách vyvraždí rovnaký počet ľudí. Ak by však obranca nebodaj zabil o tisíc vojakov útočníka viac, bude on ten nespravodlivý!

Útočník predsa príde o oko za trest, obeť oň prišla bez dôvodu. Na nastolenie symetrie je nutné, aby sa útočníkovi stalo to isté, čo obeti: aby ho niekto bez dôvodu pripravil o jedno oko, pretože toto bola podstata jeho konania voči obeti. Keďže útočník má prísť o jedno oko najprv len preto, aby sa dostal do rovnakého východzieho stavu ako jeho obeť, trestom bude až to, že sa mu odstráni druhé oko! Útok nie je stav, je to konanie, a rovnako aj trest. Trest má byť satisfakciou za konanie. Moja úvaha ma preto viedla ešte kedysi vo veku asi pätnástich rokov k zásade: „Za jedno oko, dve oči!“ To prvé oko len preto, aby sa útočník aj obeť dostali do rovnakého východzieho stavu (prečo by mal byť útočník na tom lepšie?) a to druhé ako trest za to, že útočník zmenil pôvodný rovnaký východzí stav z vlastnej svojvôle na stav nesymetrický. Trestom sa má dosiahnuť vyrovnanie zmien: zmena symetrie na asymetriu.

Všimnime si teraz, ako k tomu pristupuje typický kresťan, ktorého najvýrečnejším reprezentantom je pre mňa brilantný taliansky spisovateľ, konvertita na kresťanskú vieru, Giovanni Papini:

„Ale Ježiš rozkazuje milovať ľudí, milovať ich všetkých, milovať aj tých, čo nás nenávidia.

Kto nezachováva tento príkaz, nemôže sa nazvať kresťanom. Čo je aj pripravený na smrť, keď nemiluje toho, kto ho zabíja, nemá práva nazvať sa kresťanom.

Nenávisť k sebe samým a láska k nepriateľom je začiatok a koniec kresťanstva… Ľudia sa nebudú môcť znovu zrodiť v šťastí pokoja, dokiaľ nebudú milovať aj tých, ktorí ich urážajú. Milovať nepriateľa je jediná cesta k tomu, aby na zemi nezostal ani jeden nepriateľ.
(GP, str. 97)“


Trest smrti

Keďže sme ľudia, považujeme ľudský život celkom prirodzene za základnú hodnotu a ak naň niekto chce siahnuť, považujeme to za porušenie toho najzákladnejšieho ľudského práva. Táto nepochybná hodnota života je však súčasne aj zdrojom mnohých iracionálnych emočných argumentov, ktoré sa vyskytujú zvlášť často pri diskusii o treste smrti, pri rozhovoroch o otázke, či má ľudská spoločnosť právo zobrať svojim členom život, alebo nie, či je trest smrti oprávnený, alebo nie.

Aby sme si uľahčili diskusiu na túto tému, budeme uvažovať len o treste smrti pre ľudí, ktorí vraždili len pre vlastné potešenie (napr. sadistická vražda malých detí s motívom sexuálneho ukojenia), ktorých trestný čin je spoľahlivo dokázaný (vražda pred svedkami, spojená s vrahovým priznaním) a ktorí sa vraždy dopustili opakovane.

Moje skúsenosti ukazujú, že mnohí ľudia odmietajú trest smrti aj pre takých vrahov. Dôvody, ktoré uvádzajú sú pomerne stereotypné: vraždu nemožno spoľahlivo dokázať, trest smrti je iba prejavom pomsty, spoločnosť, ktorá deklaruje právo na život ho nemôže sama popierať.

Začnime „očisťovaním“ pojmov. Treba si predovšetkým jasne uvedomiť, že trest smrti nie je trestom. Trestať možno iba živého človeka znížením kvality jeho života. Pripustil by som, že človek v dobe od vynesenia rozsudku do popravy, ktorý je o neodvratnosti popravy presvedčený (čo býva zriedkavé, lebo ľudia neveria zlým predpovediam) sa necíti najlepšie, má nepríjemný pocit z očakávania smrti (ale aj nádej na nejaký druh „zázraku“). Jeho duševný stav však nemôže byť horší než stav chorého, ktorý vie, že mu rakovina rozožerie pažerák a do roka umrie, evidentne vo veľkých bolestiach. Popravou život „trestaného“ človeka skončí, takže niet ani subjektu, ktorý by mohol byť od okamihu popravy trestaný. Človek odsúdený na trest smrti je trestaný len v dobe medzi rozsudkom a popravou, takže v konečnom dôsledku menej než odsúdený na doživotie.

Prečo sa potom spoločnosť trestom smrti vôbec zaoberá? Len preto, lebo udržiavať desaťročia pri celkom pohodlnom živote nepracujúcich zdravých vrahov je drahé. Nejde tak ani o potraviny, ošatenie, zdravotnú starostlivosť odsúdencov, ako skôr o udržiavanie väzníc a ich personálu. Tento racionálny postoj k trestu smrti viedol Alexisa Carrela, nositeľa Nobelovej ceny za medicínu v r. 1912, k vyjadreniu takýchto názorov:

„Už sme hovorili o tom, aké obrovské sumy sa vydávajú na väznice, ústavy pre choromyseľných a na obranu proti gangsterom a bláznom. Prečo si zachovávame tieto neužitočné a škodlivé stvorenia? Abnormálni bránia vývoju normálnych. Tomuto faktu musíme otvorene čeliť. Prečo sa nezbavuje spoločnosť zločinných a nenormálnych typov lacnejším spôsobom? Nemôžeme sa stále pokúšať o triedenie na zodpovedných a nezodpovedných, trestať vinníkov a šetriť tých, ktorí sa síce dopustili zločinu, ale ktorí sú pokladaní za morálne nevinných.“ (Človek, tvor neznámy, str. 269)

„Avšak s tými, ktorí zavraždili, lúpili vyzbrojení automatickými pištoľami a guľometmi, unášali deti, pripravili chudobných o ich úspory alebo vedome oklamali verejnosť v dôležitých veciach, s tými by sa malo humánnym a lacným spôsobom skoncovať v malých ústavoch, kde by boli komory naplnené vhodným, bezbolestne smrtiacim plynom. Rovnako by možno bolo účelné postupovať aj proti choromyseľným, ktorí sa dopustili zločinu. Moderná spoločnosť by nemala váhať s rozhodnutím, ako hájiť svojich zdravých členov. Pred touto nutnosťou musia ustúpiť filozofické systémy a sentimentálne predsudky. Dokonalý a úplný vývoj ľudskej osobnosti je konečným cieľom civilizácie.“ (tamže, str. 270)

Pri diskusii o treste smrti ma vždy najviac zaráža, ako dlho a podrobne sa hovorí o práve vraha na život a úplne sa zabúda na právo na život jeho obetí. Zavraždení sú po smrti, preto už nie sú zaujímaví. Spoločnosť už nezaujímajú životy pedofilmi zavraždených detí, znásilnených a kruto zamordovaných dievčat a žien. Spoločnosti je už celkom ľahostajný údel rodičov, manželov a detí zavraždených. S ich životmi sa už samozrejme nedá nič robiť, a preto jediným hrdinom je tu ich vrah a jeho prekliate právo na život. Tento postoj považujem za zvrhlý bez ohľadu na to, či diskusia skončí uznaním oprávnenia trestu smrti, alebo nie. Pre mňa je primárne právo nevinného človeka na život. Vrah už nie je taký človek ako každý iný. Právo vraha na život je pre mňa už vecou podružnou a pochybnou. Ochranu práva vraha na život považujem za priamy dôsledok kresťanskej zvrhlosti, ktorá začína slabomyseľnou ideou odpúšťania a nastavovania líca, neodporovania zlu.

V tejto súvislosti ma zaráža ešte ďalšia asymetria. V stave vojny štát „povoláva do zbrane“ len mladých a zdravých ľudí a proti ich vôli ich posiela na smrť. Je to ten istý štát, ktorému odporcovia trestu smrti upierajú právo siahnuť na život vraha. Nepripadá vám to zvrátené? Toho, kto nikomu neublížil, možno poslať do situácie, v ktorej je jeho život s veľkou pravdepodobnosťou ohrozený, ale vraha nie. Nemusím zdôrazňovať, že väzňov riziku smrti za vojny nikto nevystavuje, že tí sú pred smrťou mimoriadne chránení. A tu vzniká otázka: má štát (vláda) právo dopúšťať sa takej asymetrie, má štát právo chrániť život vrahov a riskovať životy nevinných?

Poznám prípad nejedného významného vedca, lekára, vynálezcu, ktorý zahynul na bojisku. Podľa zvrhlej pseudomorálky to bolo v poriadku, lebo hájili národ, vlasť, či inú chiméru. Bolo však technicky nemožné poslať do rovnakého rizika vrahov, pretože by mohli ujsť.

A prichádzam k poslednej a najdôležitejšej iracionálnosti, ktorá sa skrýva v obhajobe práva vrahov na život: človek má právo na život a nikto nie je oprávnený ho tohto práva zbaviť. Naozaj má každý právo na život? Čo v konečnom dôsledku táto fráza hovorí? Hovorí, že nikto nebude zbavený života? Zaručuje spoločnosť život svojim občanom? Keď ich posiela ako dobytok do vojnových jatiek, určite im život nesľubuje. Ak nezaručí dieťaťu, že ho pedofil neznásilní a nezabije, prečo zaručuje vrahovi právo na život? Celý mohutný súdny aparát stojí neochvejne na strane vraha. Vrah má obhajcu, právnikov, súdne procesy sa vlečú aj roky. Kto tu háji dávno nebohú obeť? Prečo po tej už ani pes nebrechne? V mene obetí volám po zavedení trestu smrti, žalujem spoločnosť, ktorá nezabránila vrahovi vraždiť, ale zo všetkých síl sa snaží uchovať jeho nehodný život. Ten kto neuchránil život nevinného, nemá právo chrániť život vraha. Toto je posledná a najdôležitejšia asymetria. Ak sa spoločnosť neprepracuje k tomuto poznaniu, nemá ľudstvo žiadne práva. Podľahlo jedovatej, krutej a zverskej kresťanskej ideológii.


Uvedený text predstavuje iba zlomok pripravovaného rozsiahlejšieho príspevku o morálke.

Kľúčové slová: moralka, racionalna moralka, nabozenska moralka, mravnost, spravodlivost, pokrytectvo, hriech, vina, trest, pravo, viera, boh, logika, demagogia

Jedna odpoveď na “Náboženská morálka”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *