Notoricky sa pri obhajobe kresťanstva tvrdí, že bez boha nemožno morálku o nič oprieť.
„Nestvorili sme sa sami, ale nás stvoril boh. To, že sme stvorení na jeho podobu, vysvetľuje, že ľudské bytosti majú isté morálne štandardy. Toto nevie vysvetliť žiaden systém, iba monoteizmus. Ani naturalisti nemajú vysvetlenie pre morálne svedomie človeka. Ono je však samozrejmou skutočnosťou ľudskej bytosti.“
(Lee Strobel, Kauza viera, Porta libri, Bratislava 2002, str. 160)
Pripomeniem vám niektoré ľudské vlastnosti, ktoré sa vyskytujú tak často, že ich možno považovať za typické pre ľudí, aj napriek tomu, že ich nemajú všetci ľudia. Budem teda nepresne hovoriť o všetkých ľuďoch, ale myslieť tým iba väčšinu. Nič zlé tým nesledujem, preto predpokladám, že so mnou súhlasíte. Veď vy sa nedáte oklamať!
Všimnime si starozákonnú morálnu (či trestnoprávnu?) zásadu: „Kto svojmu súkmeňovcovi spôsobil úraz, nech sa i jemu spraví tak, ako on urobil: zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub. Aký úraz spôsobil, taký nech sa mu odplatí!“ (Lv 24, 19 – 20). Táto zásada sa v Starom zákone spomína najmenej trikrát.
Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v hrubej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný. O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka, ktorý svoj názor vyjadruje. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.
A je tu opäť Veľká noc, najväčší sviatok kresťanov celého sveta. Jej zmysel sa zvykne vyjadrovať známym citátom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Táto veta je potvrdená ešte viackrát, napríklad aj takto: „[Boh] poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4, 10). A práve vnútorný zmysel udalosti, ktorá je predmetom tohto sviatku, je pre mňa najväčším mystériom kresťanstva, ktoré mi ešte nikto uspokojivo nevysvetlil. Píšem nasledujúce riadky v nádeji, že sa niekto ozve a na položené otázky mi konečne dá rozumnú odpoveď.
Niekto to už raz musí povedať jasne, zreteľne a nahlas: nie sme si rovní! Falošná romantická predstava o rovnosti ľudí narobila už veľa škody a treba sa s ňou už konečne raz vyrovnať. O rovnosti budeme môcť hovoriť až vtedy, keď nám bude jasné v akom zmysle a rozsahu a z akého hľadiska sú ľudia odlišní. Až keď pochopíme podstatu odlišnosti, môžeme hľadať aj to, čo majú rôzni ľudia spoločné, môžeme hovoriť o rovnosti.