Turínske plátno – hádam najpozoruhodnejšia kresťanská relikvia – výrazne ovplyvnilo vývoj môjho vzťahu ku kresťanstvu. Dozvedel som sa o ňom asi rok po tom, čo som vo veku necelých pätnástich rokov pochopil, že posledný Aristotelov dôkaz existencie boha, ktorý ešte odolával mojej logike, definitívne padol. Turínske plátno sľubovalo zachovať aspoň stopy kúzla Vianoc, vízie spravodlivého Mesiáša, prísľubu definitívnej a neodvolateľnej spravodlivosti (aspoň na onom svete), detinskej potreby mystéria, ktoré plní relaxačnú funkciu náboženskej viery. O tomto plátne som sa dozvedel z požičanej knihy R. W. Hynek, Muž bolestí (Praha 1946). Ešte teraz, keď si spomínam, ako som cez letné prázdniny vstával o štvrtej hodine ráno, aby som sa mohol nerušene vpíjať do textu tejto objavnej knihy, cítim ten úžasne hrejivý pocit spoluúčasti na čomsi nesmierne mysterióznom, vážnom, krásnom a dôležitom – áno, povedal by som, až svätom. Keď som dospel, zistil som, že rovnaké emócie vo mne vyvoláva napríklad Beethovenova Missa solemnis, či neskoré kvartetá a klavírne sonáty tohoto génia viedenskej klasiky – alebo aj Mozartovo Requiem, či Bachove pašie.
Značka: ukrižovať
A je tu opäť Veľká noc, najväčší sviatok kresťanov celého sveta. Jej zmysel sa zvykne vyjadrovať známym citátom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Táto veta je potvrdená ešte viackrát, napríklad aj takto: „[Boh] poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4, 10). A práve vnútorný zmysel udalosti, ktorá je predmetom tohto sviatku, je pre mňa najväčším mystériom kresťanstva, ktoré mi ešte nikto uspokojivo nevysvetlil. Píšem nasledujúce riadky v nádeji, že sa niekto ozve a na položené otázky mi konečne dá rozumnú odpoveď.