Cesta k pravde nie je priama, ani ľahká. Začína pozorovaním a experimentami, ktoré poskytujú surovinu, a tú treba ďalej spracovávať. Tvoria ju fakty, a na rozdiel od ropy, či železnej rudy, sa fakty spracovávajú ľudským mozgom. Ako treba fakty spracovávať, aby sme dostali nové poznatky, to sa ľudia učili po desaťtisíce rokov vývoja myslenia. Len celkom nedávno (v staroveku) prišli nato, že jestvujú určité zásady pre narábanie s pravdivými poznatkami, ktoré umožňujú získať iné pravdivé poznatky, alebo aspoň vyvarovať sa toho, aby sme z pravdivých faktov nerobili nesprávne závery, či – nedajbože – z nepravdivých premís závery pravdivé. Tieto pravidlá boli objavené gréckymi mysliteľmi a od nich aj dostali názov logika.
Značka: rozpor
Kategórie
Čo dokazuje existencia veriacich vedcov?
Na svoje tvrdenie, že náboženská viera je vo výraznom rozpore s vedou, dostávam celkom prirodzenú námietku – ako potom môžu byť veľkí vedci veriacimi? Favoritom medzi vedcami, citovanými v tejto súvislosti, je Albert Einstein. Preto zareagujem najprv na tvrdenie, že tento naozaj mimoriadny zjav fyziky – a tým aj celej vedy – bol veriaci.
Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v hrubej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný. O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka, ktorý svoj názor vyjadruje. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.
V ostatnom čase som svedkom pozoruhodného javu: ťažkotonážni vedci, hlavne astronómovia a fyzici, sa na rôznych verejných vystúpeniach pokúšajú váhou svojej autority presvedčiť široké vrstvy obyvateľstva o tom, že medzi vedou a náboženskou vierou nejestvujú žiadne, ani len najmenšie rozpory. Títo vedci sa takého počínania dopúšťajú celkom verejne, v rozhlase, televízii a v tlači. Môžu tým teda ovplyvniť naozaj veľký počet ľudí a preto by mali brať svoje správanie s plnou vážnosťou, mali by si jednoducho dávať veľmi dobrý pozor na jazyk – ale práve toto nerobia. Preto cítim neodolateľné nutkanie vyjadriť sa k ich konaniu – veď aj mne dáva ústava právo vyjadrovať svoje názory. Okrem toho som vedcom i ja – i keď nie vedcom až tak ťažkého kalibru ako oni – a preto sa cítim byť k takému vyjadreniu kompetentný.