Čo dokazuje existencia veriacich vedcov?

Na svoje tvrdenie, že náboženská viera je vo výraznom rozpore s vedou, dostávam celkom prirodzenú námietku – ako potom môžu byť veľkí vedci veriacimi? Favoritom medzi vedcami, citovanými v tejto súvislosti, je Albert Einstein. Preto zareagujem najprv na tvrdenie, že tento naozaj mimoriadny zjav fyziky – a tým aj celej vedy – bol veriaci.

„Maják je užitočnejší než kostol.“
(Benjamin Franklin)

Holá pravda je až triviálne jednoduchá: tvrdenie, že Albert Einstein bol veriaci, patrí medzi mýty kresťanskej apologetiky. Einstein totiž nebol veriaci v žiadnom zmysle, v akom chápu vieru židia, kresťania, či vyznávači akéhokoľvek iného náboženstva. Einstein občas hovoril o svojom nadšení pre vedu náboženskou rétorikou, preto sa povrchným a predpojatým obhajcom kresťanstva ľahko zazdá, že obsahom takých jeho vyjadrení je priznanie k náboženskej viere. S náboženstvom však nemal jeho vzťah k vede nič spoločné. Tento geniálny fyzik vyjadril na pár miestach svoju úctu pred prírodnými zákonmi, pred ohromujúcim pôžitkom z pravdy, ktorý skúmanie takých zákonov prináša, a to tak, že pritom občas použil celkom nezáväzne slovo boh, či viera. Keby vedel na čo sa tieto jeho nevinné výroky zneužijú, nepochybne by si radšej zahryzol do jazyka.

Ako príklad uvediem jeho obľúbený pojem „vesmírna religiozita“, ktorý privádza do extázy slaboduchých už len slovom religiozita, pretože je to slovo odvodené od latinského religio, znamenajúceho náboženstvo. Einsteinove názory na náboženstvo sú verejnosti prístupné a kritický čitateľ si sám môže overiť, čo Einstein týmto výrazom naozaj označoval, a čo nie. Pre čitateľa, ktorý nečíta anglicky, odporúčam Einsteinovu knihu Jak vidím svět (Nakladatelství Lidových novin, Praha 1993). Tam na strane 12 nájde vety, ktoré si nevyžadujú komentár:

„Náboženští géniové všech dob se vyznačují právě touto vesmírnou religiozitou, ktorá nezná dogmata, nezná boha, ktorý by byl podobný člověku. Nemůže preto ani existovat církev, jejíž učení by se opíralo zejména a hlavně o vesmírnou religiozitu. A proto také právě u heretiků ve všech dobách najdeme jedince, kteří v sobě měli zejména takovouto vesmírnou religiozitu a svým současníkům připadali jako ateisté, občas i jako světci.“

Domnievam sa, že aj nasledujúci odsek je výrečne jednoznačný:

„Tím nejkrásnějším, co kdy můžeme zažít, je tajemno. Je to ten nejzákladější pocit, který je vždy na začátku jakéhokoliv opravdového umění i vědy. Kdo ho nezná, kdo už se nedokáže divit, kdo už nedokáže žasnout, je takříkajíc mrtvý a oči má vyhaslé. Prožitek tajemna – i když spojeného s bázní – zrodil náboženství. Vědomí, že existuje něco, do čeho nepronikneme, rozumnost svrchovaně hluboká a krása svrchovaně zářivá, která se našemu rozumu ukazuje pouze ve svých nejprimitivnějších podobách, že tohle víme a že to cítíme, z toho povstává skutečná religiozita; v tomto smyslu a pouze v něm patřím k lidem hluboce nábožným. Boha, který odměňuje i trestá objekty svého stvoření, Boha, který má takovou nebo onakou vůli podobnou té, jakou zakoušíme na sobě, toho si představit nedovedu. Ani si neumím a také nechci představovat jedince, který by přežil svou fyzickou smrt; takové myšlenky ať v sobě živí duše slabé, ze strachu nebo z nějakého směšného sobectví. Mně stačí mystérium věčnosti života a vědomí, nebo tušení, že veškeré bytí má stavbu až zázračnou, a pokorné usilování o to, abych pochopil třeba i jen nepatrnou část oné rozumnosti, která se objevuje v Přírodě.“ (str. 7 – 8)

Treba ešte niečo dodať? Dobre, pre menej chápavých ešte niečo pridám: „Bolo by to s ľudstvom veru smutné, keby sa malo krotiť len bázňou z trestu a nádejou na posmrtnú odmenu. Je preto pochopiteľné, že cirkvi odjakživa potierali vedu a prenasledovali jej prívržencov“ (str. 13). „Takáto religiozita sa však samozrejme líši od nábožnosti nejakého naivného veriaceho. Pre toho je Boh bytosť, v ktorej starostlivosť dúfa, ktorej trestu sa obáva“ (str. 14). A ešte inde: „Židovský Boh je púhou negáciou povery, fantastickou náhradou za ňu. Je to aj pokus vybudovať zákon mravnosti na strachu, pokus neslávny, poľutovaniahodný“ (str. 75). A celkom nakoniec (ale veď aj vy viete čítať, tak si tú knihu predsa prečítajte): „Pod pojmom náboženská pravda si nedokážem predstaviť už vôbec nič pochopiteľného“ (str. 142).

Tieto citáty jasne dokazujú, že hlasno vytrubované tvrdenie, že „Einstein veril v boha“, je jednoducho výmyslom takých vedcov, ktorí nemajú ani najmenšiu úctu k pravde, pretože tu klamú spôsobom až do neba volajúcim. Čo sú to za vedci, ktorí hovoria o Einsteinových názoroch bez toho, že by si overili čo Einstein sám o sebe napísal? Nie je hanbou hovoriť o jednom z najväčších géniov ľudstva lži? Je to čestné a morálne? Nie je to nakoniec z hľadiska ich viery ťažkým hriechom?

Celkom nevinnú skutočnosť, že Einsteinovi bola blízka predstava akéhosi metaforického „deizmu“, teda (niektorí) veriaci vedci skresľujú tvrdiac, že Einstein veril v boha. Takíto vedci však idú nehanebne ďalej. Z tvrdenia o Einsteinovej viere robia ďalekosiahly záver, že ho možno citovať na podporu konkrétneho náboženstva! Celkom hravo robia skok od „akéhosi“ bližšie nedefinovaného boha k bohu Abraháma a Izáka, či k bohu, ktorý zomrel potupnou smrťou sub Pontio Pilato… et resurrexit tertia die secundum Scripturas. Bol by som veľmi vďačný, ak by mi radšej ktokoľvek vierohodne potvrdil, že niektorý vedec svetového formátu (najlepšie nositeľ Nobelovej ceny za fyziku), explicitne tvrdil, že verí vo vzkriesenie a druhý príchod Ježiša Krista, či v iný konkrétny článok akejkoľvek inej viery (islamu, budhizmu, hinduizmu). Prečo máme púťovými trikmi iluzionistov predstierať, že z akýchsi neurčitých výrokov vedcov o viere vyplýva ich pozitívny vzťah k nejakému konkrétnemu náboženskému systému, či dokonca k cirkvi. Nech sa citovaní vedci sami jasne vyjadria. A ak také vyjadrenia nejestvujú, nech tí druhí, čo za ich štítom horlia za vieru, radšej mlčia.

Tento príklad však nastoľuje oveľa vážnejší problém. Keď sa takí vedci neštítia klamať vo veciach, ktoré si aj laik môže ľahko overiť, ako im možno veriť v otázkach odborných? Možno im veriť keď napríklad tvrdia, že teória expandujúceho vesmíru podporuje akúsi pochybnú „kreačnú hypotézu“? Toto si už laik tak ľahko overiť nevie, je odkázaný na dôveru v autoritu vedca, a preto by sa pred takými vedcami mal mať na pozore. Hlásaním triviálnych neprávd si takí vedci potom koledujú o to, aby im prestali veriť aj v oblasti odbornej. Takže pozor, nie každý kto má akýsi titul, je vedcom s pevným charakterom a vedeckou morálkou.

Na druhej strane ma zaráža, že veriaci vedci takmer vôbec nehovoria o inom geniálnom fyzikovi Maxovi Planckovi, ktorý svoju prednášku Religion und Naturwissenschaft z mája 1937 začína otázkou „či človek, vzdelaný v prírodných vedách, môže byť súčasne aj hlboko religiózny“, na tridsiatich stranách neustále na túto otázku dáva kladnú odpoveď a končí plamenným zvolaním „Hin zu Gott!“ (hor sa k bohu). Toto pozoruhodné dielo bolo vydávané v Lipsku, a v roku 1958 sa dožilo štrnásteho vydania. Pripomínam len tak celkom mimochodom, že Lipsko sa nachádzalo v socialistickej NDR a toto dielo tam bolo vydané aj v rokoch 1952, 1953, 1955 a 1958, teda v dobe vrcholiacej náboženskej neslobody. Pred pár rokmi som chcel túto pozoruhodnú prednášku preložiť do slovenčiny, ale nenašiel som u nikoho záujem o vydanie prekladu – odpoveďou z cirkevných kruhov bolo zanovité mlčanie. Tomuto mimoriadne zaujímavému dielku sa tu nebudem venovať, lebo si zasluhuje samostatné pojednanie, ako ilustrácia toho, čo dokáže urobiť strach z ideológie (v tomto prípade nacistickej) aj s géniom. Prezradiť môžem už teraz iba to, že sa ani v tomto diele na celých tridsiatich stranách nespomína ani raz Kristus, ani žiadny iný konkrétny boh.

Ale teraz si otázku z titulu obráťme: čo dokazuje existencia neveriacich vedcov? Je ich nepochybne viac než tých veriacich a hlavne medzi tými najvýznamnejšími. Ak niekto používa fakt, že niektorý konkrétny vedec bol veriaci, ako argument pre tvrdenie, že medzi vedou a vierou niet žiadneho rozporu, nesmiem ja používať fakt, že napríklad sám Einstein bol neveriaci (pred chvíľou som ho aj dokázal), ako argument, že medzi vedou a vierou je neprekonateľný rozpor? Samozrejme, že by som to mohol, lenže ja nie som taký bezmocný, aby som svoje presvedčenie potreboval dokazovať poukazom na inú autoritu! Ja svoje tvrdenia viem dokázať sám. Odvolávanie sa na autority bola bežná metóda scholastikov, ale v dobe racionalizmu by som taký argument očakával nanajvýš vo vidieckych krčmách.

Existencia neveriacich vedcov samozrejme nedokazuje nič. Je celkom prirodzené, že ten, kto sa zaujíma o pravdu, prijme len tvrdenia dokázané. Každé nedokázané tvrdenie, týkajúce sa prírody, mu musí byť podozrivé, alebo v najlepšom prípade (ak je plauzibilné) má nádej stať sa súčasťou hypotézy, ktorá vo vedeckom „očistci“ čaká na potvrdenie, alebo vyvrátenie. Práve preto je zaujímavé uvažovať len o vedcoch, ktorí veria v čosi nedokázané, alebo dokonca nedokázateľné, pretože v ich prípade to signalizuje akúsi poruchu konzistencie myslenia.

Myslím si, že sa niečomu o vzťahu vedy a náboženstva môžeme naučiť, ak porovnáme dvoch už spomínaných veľkých fyzikov, Alberta Einsteina (1879 – 1955) a Maxa Plancka (1858 – 1947). Obaja dostali Nobelovu cenu (Planck v roku 1918, Einstein v roku 1921) a obaja ničím iným, iba vlastným mozgom vytvorili dva základné piliere modernej fyziky: Einstein teóriu relativity, Planck kvantovú mechaniku. Einstein si Plancka ako staršieho kolegu (a takmer učiteľa) veľmi vážil, čo pri rôznych príležitostiach opakovane zdôrazňoval. Planckova kvantová mechanika sa mu však akosi nie celkom páčila. Einstein bol hlboko presvedčený o tom, že prírodné zákony sú kauzálne, deterministické, že nič sa v prírode nedeje náhodou. Planckova kvantová mechanika však stála na základnom princípe, že správanie elementárnych častíc je ovládané iba štatistickými zákonmi. Einstein nepopieral kvantovú mechaniku, ale akosi nechcel prijať jej základné východisko. Nedôveru v taký základ fyzikálnej teórie vyjadril raz obrazne výrokom, že „neverí, že Boh hrá v kocky“. Teraz nás nezaujíma to, že mnohí náboženskí agitátori toto symbolické vyjadrenie zneužívajú ako úbohý argument v prospech tvrdenia, že Einstein bol veriaci. Nás zaujíma to, že dvaja hádam najväčší fyzici nemali celkom rovnaký názor dokonca ani na kľúčovú fyzikálnu teóriu. Ako je to možné?

Dávno predtým, než som sa dozvedel o Einsteinovi, odmietal som fajčenie a pitie alkoholu. Zašiel som až tak ďaleko, že som tvrdil, že oboje môžu robiť iba ľudia duševne nezrelí. Teória relativity ma nadchla už na strednej škole a len čo sa vo mne zrodil obrovský obdiv k jej tvorcovi, dozvedel som sa celkom náhodou, že Einstein bol tuhý fajčiar. Nevedel som sa s tým dlho vyrovnať: fajčenie je predsa škodlivé zdraviu, nato aby sa človek naučil fajčiť, musí na začiatku prekonávať odporné pocity – ako mohol byť Einstein súčasne géniom a súčasne byť taký hlúpy, že podľahol takému primitívnemu lákadlu? Čoskoro som však pochopil, kde som sa dopustil chyby: človek nie je kauzálny systém, jeho názory, emócie, sklony nemusia byť vnútorne neprotirečivé. Neprotirečivým systémom musí byť vedecká teória, ktorú vedec vytvorí, nie vedec sám. Jeden vedec môže mať vytríbený hudobný vkus, druhý nemusí mať ani len hudobný sluch. Človek je systém, ktorého postoje sa formujú vplyvom prostredia, skúseností. Niektorí fyzici boli polygloti, Einstein sa len po biede naučil základy angličtiny aj keď v USA prežil posledných 20 rokov svojho života. Aj génius sa môže správať iracionálne, môže byť poverčivý – i veriaci. Medzi obsahom vedeckej práce a náboženskou vierou pociťuje aj veľký vedec protirečenie len vtedy, ak náboženská viera zasahuje do tvrdení vedeckého systému, v ktorom pracuje.

---

Kľúčové slová: veriaci, vedec, vedci, veda, viera, rozpor, Einstein, Planck, panteizmus

Príspevok ešte nie je hotový.