Modelom každého dialógu je situácia, v ktorej jeden hovoriaci tvrdí, že nejaký výrok je pravdivý a ten druhý o tom istom výroku tvrdí opak – že je nepravdivý. Keď tí dvaja nie sú dosť kvalifikovaní v metóde dialógu, stáva sa, že obaja chcú, aby ten druhý dokázal svoju pravdu. V dialógu veriaceho s ateistom sa napríklad stáva, že veriaci síce pripustí, že svoju vieru dokázať nevie, ale obviňuje ateistu, že ani on nevie svoj názor dokázať a že teda sú na tom rovnako. Ak ateista pristúpi na taký kontumačný výsledok, je žalostným amatérom v logike.
Budeme preto teraz venovať pozornosť dôležitej otázke, kto má pravdivosť tvrdenia dokazovať a kto nie. Ako ilustráciu uveďme príklad z právnickej praxe: ak žalobca obviňuje niekoho zo spáchania trestného činu, má fakt spáchania trestného činu dokázať žalobca, a nie obvinený má dokazovať, že trestný čin nespáchal. Právnici tomu hovoria vo svojom slangu, že „bremeno dôkazu spočíva na žalobcovi“. Ak by vám nebolo jasné prečo, predstavte si, aký krušný život by ste mali, ak by ste mali vitálneho nepriateľa, ktorý by na vás chrlil žalobu za žalobou a vy by ste dennodenne stáli pred súdom a museli dokazovať svoju nevinu. Nie je to však príklad zvlášť absurdný: počas politických procesov v päťdesiatych rokoch bola situácia súdených „nepriateľov ľudu“ zhruba taká.
Táto predstava nie je nijak zábavná, ale dobre ilustruje, že je tu akýsi problém. Už som spomínal nešťastného Galilea, ktorého vraj presvätá inkvizícia žiadala, aby svoju rúhačské tvrdenie, že Zem sa otáča okolo Slnka a nie naopak, dokázal. Mal to dokazovať Galileo, či naopak, presvätá inkvizícia mala dokázať, že Slnko sa pohybuje okolo Zeme? Záleží odpoveď na túto otázku od okolností? Ak by dnes začal niekto tvrdiť, že Slnko sa otáča okolo Zeme, zdá sa nám zrejmé, že by sme sa ho priam inštinktívne pýtali na dôkaz (lebo by sme vedeli, že ho nemá a tým by sme sa ho ľahko zbavili). Ale keď Galilei čosi také vyhlásil pred Európou, ktorej takmer každý obyvateľ veril, že Zem stojí (a najviac tomu veril, zdá sa, svätý muž menom Martin Luther), nemal to dokázať Galilei? Kladná odpoveď by znamenala, že odpoveď na našu otázku závisí od (historického) kontextu a to je predstava dosť nepríjemná. Predstavte si opäť náš ilustratívny príklad: ak by vás úspešne obžalovali z krádeže už desaťkrát, nemali by ste vy dokazovať, že ste nekradli aj pri jedenástom obvinení? Veď ste už notoricky známy zlodej! Ale súdny poriadok odpovedá rezolútne NIE.
Musíme sa nad tým teda zrejme hlbšie zamyslieť. Pravda závisí od ľudí iba do tej miery, že bez ľudí by nebolo výrokov a pravda je len vlastnosťou výrokov. Predtým než sa na Zemi objavili prví ľudia, teda zrejme nebolo (tu na Zemi) pravdy, a keď navždy zanikne posledný človek, opäť s ním zanikne pravda. Zem sa bude pohybovať okolo Slnka, nie naopak, ale nebude nikoho, kto by to mohol tvrdiť, alebo popierať. Ak veríte v boha, ten by pravdu povedať mohol, ale nemal by komu, tak načo by sa unúval?
V ničom inom už pravda od ľudí nezáleží, a v tom spočíva jej hlavný pôvab i význam. Ľudia pravdu iba zisťujú a dokazujú (ak sa im to darí). Isteže, pri objavení neočakávanej pravdy je bremeno dôkazu na nich: keď donedávna ani len nevedeli, čo je pravda, a teraz to zistili, s radosťou to oznámia celému svetu. Vedci k objavenej pravde radi pripoja aj dôkaz, aby im druhí rozumeli (a uverili, lenže to je už druhoradé: ak rozumieme, môžeme veriť). Ten, kto novú, doteraz nepoznanú pravdu objavil, ju rád a bez mučenia aj dokáže. Lenže z toho netreba robiť unáhlené závery. Platí to totiž len vtedy, keď sa predtým pravda napriek usilovnému hľadaniu nedala zistiť. Ak lekári poctivo hľadali príčinu malárie a nakoniec ju našli, dokázali pri tom, že ju spôsobuje Plasmodium malariae a že ho prenášajú niektoré druhy komárov. Keby si však len tak bez dôvodu mysleli, že malária je trest nejakého boha za hriechy a potom by začali tvrdiť, že maláriu nespôsobuje žiaden boh, nemuseli by to dokazovať. Neprišli totiž na žiaden nový poznatok, iba odstránili hrubý omyl, popreli iba nezmysel, ktorý nikoho ani len nemal napadnúť. Na nič objavné neprišli. Odhalenie chyby nie je objavom, pretože neprináša žiadny nový poznatok. Vracia len zblúdilého pútnika na cestu, z ktorej zišiel, ale nehovorí mu, kam tá cesta vedie: upozorňuje ho iba na to, kam nevedie.
Z toho všetkého už začína čitateľ tušiť, kto je povinný pravdu dokazovať: každý, kto ju odhalil, vychádzajúc z predpokladov, ktoré okrem každým overiteľných faktov nič a priori nepredpokladali. Z toho je však tiež zrejmé, že jestvujú akési ľahko overiteľné predpoklady, ktoré netreba dokazovať. Nemusíme dokazovať, že teleso, na ktoré nepôsobí žiadna sila, zostane v pokoji (prvý Newtonov zákon, ktorý sa naozaj nedokazuje). Myslíte si hádam, že ležiaci kameň sa sám od seba pohne? Prečo by to mal robiť? Na zmenu stavu treba príčinu, na nemennosť príčinu netreba. Len zmena má dôvod. Pokoj je príkladom stavu, ktorý nemusí mať dôvod a preto ho netreba dokazovať. Dôkaz je len oznámením dôvodu, ktorý spôsobil pozorovanú zmenu. Prastará, a celkom vážne a hlbokomyseľne zvažovaná otázka, prečo sa skôr niečo deje než nedeje, je z toho dôvodu triviálne smiešna, svedčí o vákuu v hlave, ktorá ju porodila. Moja prostá odpoveď znie: len preto sa skôr niečo deje, že keby sa nedialo, nemali by sme dôvod pýtať sa. Táto otázka nemá ani zmysel ani obsah – je to bohapustá prázdna otázka, ktorá vznikla len preto, že gramatika nezakazuje nezmyselné otázky.
Úplne rovnako je to so žalobou. To, že niekto nekradne, nevraždí, je prirodzený stav. Nato netreba nijaký dôvod – či myslíte, že treba? Preto nikto nemusí dokazovať, že nekonal zlo. Človek, ktorý zavraždil, sa však zmenil. Na túto zmenu musel mať dôvod. A na to, či k takej zmene došlo, sa pýta žalobca. Preto obvinený nemusí dokazovať svoju nevinu – nevina je základný, východzí stav (to iba kresťania sú takí zvrhlí, že sa nehanbia tvrdiť, že človek sa vinným už rodí – ospravedlňujem sa, ak sú aj iné náboženstvá, ktoré toto tvrdia – ja o nich neviem).
A máme tu druhé kritérium pre to, kto má znášať bremeno dôkazu: ten, kto tvrdí, že sa deje jedna z mnohých (apriórne rovnako pravdepodobných!) možností. Ak by niekto tvrdil, že mu pri hode kockou vypadne stále číslo šesť, tvrdil by, že sa uskutoční iba jedna zo šiestich možností a mal by preto dokázať, prečo akurát vypadne jedno číslo a nikdy nie ostatných päť. Pochopili ste? Zúženie možností si vyžaduje dôkaz od toho, kto tvrdí, že k tomu zúženiu dôjde. Ten, kto tvrdí, že môže vypadnúť hocaké číslo, nič dokazovať nemusí, lebo jeho tvrdenie nezavrhuje žiadne možnosti. Napríklad Pytagorova veta sa dokazuje preto, lebo tvrdí, že súčet plôch štvorcov nad odvesnami nie je hocaká plocha, ale akurát plocha štvorca nad preponou. Pytagorova veta, ako každé slušné matematické tvrdenie, zužuje apriórne možnosti, a preto sa musí dokázať. Každé pravdivé tvrdenie je zaujímavé práve preto, že zužuje možnosti. Poznávanie sveta stojí na tom, že vieme, čo nie je možné. Pre malé dieťa je možné všetko, svet (rozumného) dospelého je už chudobnejší na možnosti.
Aby bolo všetko úplne logicky čisté, musím upresniť, aké postoje zaujímajú v diskusii veriaci a neveriaci. Veriaci vždy tvrdí, že len jedna viera (tá jeho) je pravdivá. Jeho protivník tvrdí, že to nie je pravda. Protivník veriaceho má niekoľko možností. Buď vyzve veriaceho, aby mu toto zúženie možností dokázal, alebo bude tvrdiť, že žiadna viera nie je pravdivá, čím sám zúži možnosti a bude aj on musieť dokazovať svoj názor.
Môžem teraz už dať jasnú, zrozumiteľnú a neproblematickú odpoveď na otázku, na kom leží bremeno dôkazu, na veriacom, či na neveriacom. V dialógu veriaceho s neveriacim je veriaci ten, na kom leží bremeno dôkazu. Veriaci má dokazovať, že (veľmi nepravdepodobný) boh jestvuje, že vykonal také a onaké skutky, že tak či onak bude pod jeho riadením svet vyzerať po našej smrti. Jestvuje len jeden spôsob, akým byť neveriacim. Je však toľko spôsobov ako byť veriacim, koľko je vier. A práve preto na konkrétnu vieru treba dôvod, rovnako ako na konkrétny prechod z pokoja do pohybu dôvod treba, ale pre zotrvanie v pokoji dôvod netreba. Nemá preto zmysel často používaná výčitka adresovaná veriacim, že aj oni iba veria. V čo preboha veria? Veď ich „viera“ nemá predmet, veria v „nič“. To iba náš jazyk je taký, že sa v ňom dá povedať, že niekto verí, že boha niet. On to neverí, v to netreba veriť, to je prirodzený východzí stav, v ktorom si nik nič nevymýšľa, ktorý nie je ničím špecifický, nič neobsahuje!
Moje celoživotné skúsenosti ma poučujú, že to, čo som práve povedal, ľudia na prvý raz beznádejne nechápu. Preto to podrobne rozoberiem. Tvrdenia majú – alebo by aspoň mali mať – obsah. Uvediem príklad bezobsažného tvrdenia: „Morské panny nejestvujú.“ Pod morskou pannou si ľudia predstavujú tvora, ktorého horná časť trupu je žena a od pása dole je to ryba. Takého tvora možno ľahko nakresliť, či namaľovať, ale je to tvor nemožný v tom zmysle, že nemôže jestvovať. Rybia časť morskej panny by nemala vaječníky a preto by nemohla mať bujné poprsie. Keby ste morskú pannu láskyplne pohladili po prsiach, nemohol by váš čin mať erotický účinok na šupinatú polovicu. Keďže morská panna nie je možná, nemá tvrdenie „neverím, že morské panny jestvujú“ žiaden obsah. Porovnajte toto skeptické tvrdenie s tvrdením „neverím, že zajtra bude pršať“. Dážď je veľmi dobre definovaný prírodný úkaz (kondenzácia vodnej pary pri náhlom poklese teploty), ktorý sa občas stáva, občas nie. Nie je nič mystické v daždi, ani v bezoblačnom počasí. Tvrdenie, že nebude pršať, vyjadruje moju vieru, že sa neuskutoční jedna z (rovnako pravdepodobných) veľmi dobre definovaných možností. Naproti tomu tvrdenie, že nejestvujú morské panny, hovorí o niečom, čo sa nikdy, za žiadnych okolností, nemôže stať. Tvrdenie o daždi a morskej panne sú tvrdenia veľmi odlišných kategórií.
Postoj náboženstiev k pravde
(nedokončené)
Príspevok ešte nemá definitívnu podobu, je to iba náčrt.