Kategórie
Ideológia

Hirkova kázeň o očkovaní

Začiatkom roku 2001 som v Slovenskom rozhlase počul kázeň, v ktorej Ján Hirka, gréckokatolícky prešovský diecézny biskup, ustarosteným hlasom horlil proti názoru niektorých mladých ľudí, ktorí by si vraj chceli zvoliť svoju vieru až keď dospejú!! Ako argument proti takej nehoráznej požiadavke uvádzal, že rodičia majú neodňateľné právo prinútiť svoje deti, aby podstúpili to, čo je pre ne podľa mienky rodičov prospešné. Ako príklad uviedol právo rodičov prinútiť deti k očkovaniu, ktoré „síce bolí, ale je pre dieťa užitočné“. Túto analógiu považujem za krajne nevhodnú a domnievam sa, že svedčí o nezdravom nedostatku logiky v hlave gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Viem veľmi dobre, prečo sa biskup Hirka desí predstavy, že by si ľudia zvolili vieru až v dospelosti. Veľmi prezieravo tuší, že by si najskôr nezvolili žiadnu. Až taký neskúsený zasa nie je, aby nevedel, že viera nie je vecou rozumu, ale „srdca“. Veľmi dobre vie, že viera sa získava výchovou (tvorbou asociácií, vytváraním návykov, stereotypov), že pri jej udržiavaní hrá podstatnú úlohu to, „čo povedia ľudia“ – inými slovami – spoločenské väzby a verejná mienka a že teda viera je plodom výchovy, ktorá musí začínať už v útlom detstve, ak sa má ako-tak ujať.

Skôr než sa vyjadrím k otázke práva rodičov vnucovať deťom svoju vieru, pouvažujem o spôsoboch jeho uplatnenia. Predovšetkým si neviem predstaviť, ako by si rodičia vedeli toto právo dôsledne vydobyť, lebo neviem ako možno niekoho prinútiť, aby v niečo veril. Nemusím dúfam zdôrazňovať, že ku konaniu možno človeka prinútiť podstatne ľahšie než k viere: konanie hneď vidno, vieru nie. Predstavte si otca s trstenicou v ruke, ako hovorí synovi so spustenými gaťami: „Tak, budeš teraz veriť, že ja som ten najlepší otec, alebo nie?“ Myslím si, že toto asi nie je ten model nútenia, ktorý mal biskup Hirka na mysli. On skôr myslel na nútenie chodiť na náboženskú výchovu, do kostola, na nútenie k modlitbe ráno, pred jedlom a pred spaním. Ak by sa dieťa rozhodlo, že veriť nebude (stáva sa to zriedkakedy, ale stáva sa aj to – ja som toho živým príkladom), nič ho neprinúti „uveriť vo svojom srdci“. Prinútiť ho možno iba k vonkajším prejavom náboženského správania – netreba však zabúdať, že cirkvi toto úplne stačí (hoci bohu by to stačiť nemalo). Aj ja som proti svojej vôli istú dobu chodieval do kostola (a tam som si myslel svoje), ale v deň svojich pätnástich narodenín som rezolútne povedal NIE. Nebudem sa tu vyjadrovať k všeobecnej otázke, či rodičia majú právo na akékoľvek násilie, obmedzím sa iba na partikulárne konštatovanie, že podľa môjho názoru majú rodičia právo nútiť svoje dieťa iba do toho, čo je preň objektívne prospešné. Práve v tom sa s pánom biskupom rozchádzam a začnem svoje vysvetlenie analýzou jeho argumentácie, ktorá sa opiera o analógiu s očkovaním.

Analógia je naozaj veľmi účinný nástroj na vysvetľovanie nového a neznámeho. Neznámy jav s neprehľadnými vzťahmi ilustrujeme pomocou analógie na dobre známom modeli, kde sú nám všetky vzťahy jasné. Aby však túto vysvetľujúcu funkciu mohla analógia plniť, musí mať bezpodmienečne jednu vlastnosť: povedané jazykom matematikov, model musí byť izomorfný vysvetľovanému javu. V jednoduchšom jazyku sa to dá vyjadriť menej presne požiadavkou, že model musí mať všetky podstatné vlastnosti a vzťahy rovnaké ako vysvetľovaný jav. A v tomto ohľade je očkovanie krajne nevhodným modelom náboženskej výchovy.

Očkovanie predovšetkým zaručuje svoj cieľ, ktorým je ochrana pred infekciou, ale výchova k náboženskej viere nezaručuje získanie viery, ani život podľa viery a teda ani dosiahnutie rajského posmrtného života. Dokazujú to hádam milióny v kresťanskej viere vychovávaných smilníkov, zlodejov – ba aj vrahov. Mnohých z nich nájdeme aj medzi farármi, biskupmi, kardinálmi – ale smilníkov dokonca aj medzi pápežmi.

Dôležité je aj to, že ochranný účinok očkovania pred smrteľnou infekciou je dokázaný. Rodič, ktorý „núti“ dieťa k očkovaniu (celé nútenie trvá pár sekúnd), mu v prípade infekcie preukázateľne zachraňuje život. Hirka si zrejme myslí, že rodič, ktorý núti dieťa do náboženskej výchovy (tu to trvá už roky, a aj v tomto smere analógia pokuľháva), mu zachraňuje dušu a tým dokonca večný život. Lenže – a tu analógia opäť zlyháva – to je naozaj iba názor cirkvi a veriacich. Účinok očkovania si môže ktokoľvek a kedykoľvek overiť infikovaním očkovaných a neočkovaných myší, či iných vhodných pokusných zvierat. Disponuje cirkev rovnako ľahko overiteľnými dôkazmi o existencii posmrtného života a o spásonosnom účinku konkrétnej viery na človeka? Viem, že nie, ale rovnako dobre to vie celá cirkev, aj biskup Hirka.

Táto analógia s očkovaním je problematická ešte aj z iného hľadiska. Viem, že Hirka myslel na právo gréckokatolíckeho rodiča nútiť svoje dieťa, aby aspoň formálne vyznávalo jeho vieru. Kto však dokázal, že večný život zachraňuje len gréckokatolícka viera, ale už nie viera pravoslávna, evanjelická, či nebodaj judaizmus, alebo islam, nehovoriac už o orientálnych vierach, ktorých náznaku (vo forme jogy) sa cirkev až panicky ľaká? Keďže to naozaj nikto nedokázal, mal by potom hádam každý rodič každej viery právo nútiť svoje dieťa do tej svojej viery?! Tu si však viem predstaviť, že Hirka by výdatne zľavil zo svojej kategoričnosti, keby išlo o mohamedána, ktorý by si v dospelosti zvolil gréckokatolícku vieru: tomu by pán biskup s nadšením tlieskal, až by mu sčerveneli ručičky. Z tohto postoja – nemôžem si pomôcť – cítim len politickú demagógiu, chrániacu košiar svojich ovečiek pred únikom na cudzie pastviny.

Neviem, či k tomu treba ešte niečo dodávať. Diferenciálny, ani integrálny počet sa deti neučia v škôlke a napriek tomu ho mnohí v dospelom veku celkom dobre pochopia. Ak je konkrétna viera nepochybne pravdivá, môže ju prijať aj dospelý človek – niet sa čoho báť, nehrozí nebezpečie z omeškania. Ak by totiž naozaj nebolo možné získať pre “pravú” vieru dospelého človeka, načo by sa misionári presekávali mačetami cez amazonské pralesy a získavali pre kresťanstvo dospelých Širišánov? Ani Kristus neobracal na svoju vieru malé deti, ale zrelých mužov a ženy – od rybárov, cez colníkov až po prostitútky.

Domnievam sa, že voľba viery v dospelosti je to, na čo by mal mať každý človek právo. Ak rodičia prevyšujú svoje deti (intelektuálne i emocionálne), tak väčšinou iba v najútlejšom detstve. Prečo by rodič, ktorý o viere nikdy nepremýšľal, mal svoju vieru vnucovať svojim deťom? Iste budete súhlasiť so mnou, že analfabet nemá právo trvať na tom, aby aj jeho matematicky nadaný syn, zostal analfabetom. Prečo by však ten istý syn mal od toho istého rodiča preberať vieru? Voľbe viery v dospelosti by mali aj rozumní veriaci ľudia dávať prednosť pred indoktrináciou v detstve.

Analógia, ktorú použil biskup Hirka, čelný predstaviteľ gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, je chybná. Je smutné, keď cirkevní ideológovia skĺzavajú pri svojej argumentácii (či skôr eskamotáži) až do takej hrubej demagógie. Možno to hovorí čosi nielen o nich, ale aj o ich ideológii. Nechávam na čitateľa aby si o tom urobil vlastný názor.

Ak by išlo len o „podobenstvo“ z jednej kázne, nestálo by za námahu vôbec sa ním zaoberať. Ale v priemerných kázňach sa vyskytujú „argumenty“ oveľa úbohejšie a preto analýza tohto konkrétneho, pochádzajúceho z úst samotného biskupa, má svoj význam. Ukazuje názorne, aké nedbanlivé, bezobsažné a zbytočné sú všetky tieto kázne.

Ako príklad už naozaj úbohého podobenstva použitého v kázni, použijem jeden, ktorý ma vo veku asi pätnástich rokov „dorazil“. Farár kvetnato líčil, ako dobré skutky rozhodujú o večnom osude človeka. Podľa jeho príbehu, prosíkala jedna žena pred expedíciou do pekla svätého Petra, aby jej dovolil uviesť ešte jeden dobrý skutok, ktorý by mohol jeho (binárne) rozhodovanie zvrátiť. Svätec láskavo súhlasil a nešťastná žena mu pripomenula, že raz jednej chudobnej vdove darovala jednu cibuľku. Svätý Peter sa pousmial – kujon jeden – a rozhodol: „No dobre, keď ťa tá cibuľka udrží, dostaneš sa do neba“. Lenže tá nešťastnica bola nielen hriešna, ale aj obézna, a keď sa zavesila na tenkú cibuľku, ktorú držal sám sv. Peter, cibuľka sa pretrhla a ona spadla priamo do pekelného plameňa. Mne, dospievajúcemu chlapcovi, prišlo pri počúvaní tejto kázne nevoľno – hanbil som sa pri predstave, že by som mal patriť do obce chudobných duchom, ktorým sú dobré aj také argumenty. Hneď som sa v duchu pýtal, ako by toto podobenstvo dopadlo, keby tá nešťastnica darovala chudobnej vdove napríklad nepotrebné horolezecké lano? To by ju iste udržalo napriek neúprosnej sile gravitácie pôsobiacej údajne aj v priestore medzi nebom a zemou. Dostala by sa do neba? Veľmi úbohé sú analógie, ktorých mravoučný efekt závisí od zvolenej rekvizity.

Táto kázeň z detstva na mňa urobila naozaj hlboký dojem – veď vidíte, pamätám sa na ňu dodnes. Keď som o nej nedávno hovoril jednému vlažne veriacemu priateľovi, ten zdúpnel a vytreštil na mňa oči: on takú kázeň počul celkom nedávno! Usúdili sme, že farári musia mať zbierku kázní (ako majú študenti zbierky príkladov), z ktorej si vyberajú príklady na „aktuálne“ témy. Zhodli sme sa na tom, že táto zbierka si už zúfalo vyžaduje aktualizáciu. Spomínanú tému sme nazvali „cibuľkovou“ kázňou a trochu nás pobavila. Hirka použil analógiu kultivovanejšiu – ale zasa nič svetoborné. Jeho kázeň by som azda po rozhovore so spomínaným priateľom mohol nazvať „očkovacou“.

Dodatok z 18. 6. 2002: Dnes som sa od jedného čitateľa dozvedel, že „cibuľková“ kázeň nepredstavuje len takú ledajakú banálnu tému, ale že ju použil (prvý raz?) aj velikán svetovej literatúry F.M. Dostojevskij v diele Bratia Karamazovovi. Pokúsil som sa toto tvrdenie overiť na internete a naozaj: zadaním výrazu „Dostoevski+sermon+onion“ vyhľadávaču Google som našiel kázeň amerického farára, v ktorej je táto „cibuľková“ analógia použitá s explicitným odkazom na Dostojevského. Možno sa raz dozviem, kto tento mém vytvoril a pustil do obehu. Pre mňa to predstavuje iba drobnú ilustráciu toho, ako spoľahlivo sa môže šíriť aj úplný nezmysel.

Dodatok z 28. 6. 2002: Keďže mi nedala pokoj otázka, v akom kontexte sa táto príhoda u Dostojevského vyskytuje, dlho som toto jeho dielo na internete hľadal. Dnes sa mi konečne podarilo príbeh presne lokalizovať: vyskytuje sa v siedmej knihe Bratov Karamazovových, a tam v tretej kapitole s názvom Cibuľka. Čitateľ, ktorého tento kontext náhodou zaujíma a číta rád anglicky, môže anglický preklad nájsť na adrese Bibliomanie, kde sa spomínané miesto uvádza na siedmej strane tretej kapitoly, alebo na stránke Adelaidskej univerzity. Po prečítaní si môže urobiť svoj vlastný názor, rovnako ako som si ho urobil ja: tak, ako by sa Bratia Karamazovovi zaobišli bez tejto príhody, zaobišli by sa aj veriaci bez tejto „veľkolepej“ myšlienky.

V osobe Jána Hirku nejde o bežného vidieckeho farára. Je to predstaviteľ „vrcholového kléru“ – ak môžem použiť analógiu so športovcami. Ale ak on nie je imúnny voči logickým chybám, čo možno čakať od ordinárnych sluhov božích? Ak by som si mal požičať výrazy z jeho analógie, povedal by som: škoda, že ho rodičia v detstve nedali očkovať proti logickým chybám. Možno by tým stúpla intelektuálna úroveň kázní, tak prepotrebných pre udržiavanie pevnej viery.

Vráťme sa na záver k právu rodiča na „voľbu viery“ pre vlastné dieťa. Bez náboženskej výchovy detí by náboženstvá možno neprežili. Neprežili by potom ani farári, biskupi – neprežil by celý klérus. To by nebolo až také tragické, keď si uvedomíme, že by s nimi neprežili ani náboženské vojny (spomeňte si na Juhosláviu, Írsko, Izrael, Timor), náboženská neznášanlivosť a ohlupovanie ľudí poverami. Zdá sa mi, že by to bolo, naopak, veľmi želateľné. Majú potom rodičia právo nútiť svoje deti, aby na svete udržiavali zdroj konfliktov a nevraživosti, majú právo pestovať v nich predstavu o vlastnej náboženskej nadradenosti nad inovercami, či „bezbožníkmi“? Majú právo – vo svete už dosť rozdelenom rasovo, národnostne, aj ekonomicky – udržiavať navyše ešte aj umelé a iracionálne rozdelenie náboženské? Myslím si, že morálne také právo nemajú. Ale zakázať im to nikto nemôže.


Kľúčové slová: biskup Jan Hirka, greckokatolicka cirkev, kazen, volba viery, pravo nutit deti, logika, analogia, ockovanie

Jedna odpoveď na “Hirkova kázeň o očkovaní”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *