Biológia a kresťanstvo

Keď som písal esej o vzťahu niektorých vedcov k viere, nevedel som o dvoch knihách, ktoré sa zaoberajú vzťahom vedy a viery – možno vtedy ešte ani neboli na svete. Určite by som ich pri koncipovaní eseje použil, pretože ich napísali akurát tí „ťažkotonážni“ vedci, ktorých som tam spomínal a názory ktorých som mal vtedy možnosť sledovať len na televíznej obrazovke, či v rozhlase. Ide o knihy s veľavravne sľubnými názvami Kresťanstvo a fyzika a Kresťanstvo a biológia (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktoré napísali „poprední slovenskí prírodovedci“, ako sa uvádza na obálke prvej z nich. V ďalšom ich budem skrátene označovať KaF a KaB a na ich príklade sa pokúsim zhodnotiť mieru objektívnosti s akou títo vedci posudzujú vzťah vedy a náboženstva. Nebudem čitateľa napínať a hneď na úvod prezradím, že moje výsledky budú veľmi kritické.

„Nám ľuďom stále vŕta v hlave účel. Pripadá nám ťažké pozrieť sa na niečo bez špekulovania, ‚na čo‘ je to, aký to má motív, aký úmysel je za tým.“

Richard Dawkins, Rieka z raja

Obe knihy ma zaskočili nepomerom pozornosti, ktorú venujú vede a viere. Povedal by som, že až 95 % ich textu sa venuje popisu vývoja prírodných vied a vysvetľovaniu fyzikálnych a biologických teórií a iba zvyšok hovorí čosi o viere. Ako príklad nech poslúži príspevok L. Ebringera K otázkam o vzniku života (KaB, str. 25 – 29), v ktorom sa slovo viera, ani boh nevyskytujú ani jediný raz. Nepríjemné je aj to, že sa redaktori nesnažili nejakým spôsobom vylúčiť opakovanie tých istých poznatkov. Výsledkom je to, že si čitateľ prečíta asi desať verzií vysvetlenia Darwinovej teórie a ešte väčší počet vysvetlení teórie Veľkého tresku. Antropický princíp sa spomína hádam na každej piatej strane. Neviem, či tento nepomer odráža aj uvedenie kresťanstva na prvom mieste v názvoch oboch kníh. Keďže sa domnievam, že je tomu tak, zmenou poradia v názve tohto môjho príspevku chcem dať najavo, že ja budem naopak hovoriť predovšetkým o kresťanskej viere.

Nosnou myšlienkou oboch diel je dosť pozoruhodné konštatovanie:

„Žiadny vedecký poznatok neodporuje pravdám viery. Viera a veda sú akoby dve koľajnice idúce paralelne vedľa seba, ale vedúce k tomu istému cieľu – k pravde. Dve pravdy si nemôžu odporovať. Tú pravdu, ktorú poznávame rozumom, stále overujeme a korigujeme a tú druhú – zjavenú máme prijať a pochopiť najmä srdcom, pretože Biblia bola napísaná pre našu spásu. (P. Holec, Evolúcia kontra viera?, KaB, str. 37).“

Autor nám tu bez obalu ponúka predstavu o „dvojakej pravde“, ktorú „objavil“ už William of Ockham (1290 – 1349) ako účinnú obranu pred nominalizmom. Poučuje nás aj o tom, že orgánom posudzovania tej druhej nie je rozum, ale srdce. Obávam sa, že potom tá druhá pravda nie je takého istého typu ako pravda prvá. Veľmi ma mrzí, že neviem nič o metódach zisťovania pravdy srdcom, ani netuším v akom zmysle tu biológ srdce chápe…

Autori ani jediného príspevku si nedali ani najmenšiu námahu, aby ukázali, čo v tomto paralelnom snažení vedy a viery ponúka viera. Nijak sa nenamáhali ukázať, k akejže to pravde viera vedie ani odkiaľže vieme, že ide naozaj o plnokrvnú pravdu. Ale čo je hlavné, akosi mlčky predpokladajú, že všetky výsledky vedy, ktoré napodiv podrobne popisujú, sú v zhode s tou ich správnou vierou – kresťanskou. Ak niekto vie o knihe Hinduizmus a fyzika, alebo Šintoizmus a biológia, nech mi to, prosím, okamžite oznámi – jazyk nerozhoduje: môže byť aj swahili, alebo tagalogu. Nemôžem sa totiž dočkať toho, kedy sa dozviem, že v rovnakej zhode s vedou sú aj všetky iné náboženstvá! Očakávam u takých diel rovnakú štruktúru ako v knihách našich popredných kresťanských vedcov.

Treba tu hneď na začiatku zdôrazniť jednu dôležitú okolnosť. Vo vzťahu vedy a viery je prítomná asymetria, ktorú si veriaci vedci – zdá sa – neuvedomujú: veda sa o vieru vôbec nezaujíma, ale viera sa o vedu zaujíma dosť čulo. Takže horeuvedené tvrdenie o tom, že veda viere neprotirečí je naozaj pravdivé, ak ho chápeme prísne logicky v takom zmysle, že predmet viery (boh, duch, „onen“ svet) nie je predmetom záujmu vedy. Lenže predmet záujmu vedy – hmotný svet – je aj predmetom viery, pretože viera sa vyjadruje k pôvodu a podstate hmotného Vesmíru, k pôvodu života a človeka. Povedal by som to teda obrazne tak, že vede nezáleží na tom, či ju viera potvrdzuje, ale viere na potvrdení zo strany vedy veľmi záleží. Alebo ešte ináč: z hľadiska cieľov a potrieb vedy je prienik vedy a viery prázdny, z hľadiska viery však nie. Ako uvidíme, aj obe tieto knihy nehovoria o ničom inom než o tom, ako veda potvrdzuje vieru – napodiv často len tým, že jej neodporuje. O podpore vedy vierou obe knihy unisono mlčia. Potvrdzuje to aj tento krátky citát:

„Veda i náboženstvo sú nositeľmi duchovných hodnôt a prispievajú k povzneseniu ľudskej kultúry. Pritom sa vzájomne dopĺňajú. Veda bez náboženstva stráca svoj najhlbší zmysel, je uzavretá tajomstvu [akému?]. Náboženstvo bez vedy neraz vedie k povere [aký jemný rozdiel je medzi náboženstvom a poverou?]. (J. Krempaský, Vedecké poznanie a náboženstvo v dejinách, KaF, str. 21)“

Analýzu postoja významných slovenských prírodovedcov k viere začnem biológmi, ktorým venujem tento príspevok (fyzikom venujem samostatnú nasledujúcu esej). Kresťanskí biológovia nachádzajú, zdá sa, prienik svojej vedy a kresťanskej viery v jedinom odvetví – v evolučnej biológii, ktorú nemožno oddeliť od osoby Charlesa Darwina (1809 – 1882).

Priznám sa otvorene, že ma až zaskočil vrelý vzťah autorov k Darwinovej teórii, ktorá bola ešte celkom nedávno pre „otca“ Antona Hlinku len predmetom posmeškov typu: „Človek vraj pochádza z opice!“ Po prečítaní celej knihy mám až dojem, že Darwinovi hrozí čoskoro kanonizácia. Veď posúďte sami:

„Vývojová teória má stále svoje „biele miesta“, na ktoré sa snažia jej odporcovia poukazovať. Vo svojich základoch ju však možno považovať za jedinú serióznu a vedeckými dôkazmi najlepšie podloženú predstavu o spôsobe existencie živých bytostí na Zemi. Súčasne je najveľkolepejším dôkazom Božej dokonalosti. Vyžaduje si však očistenie mysle od nánosov primitívnych predstáv o Stvoriteľovi. (O. Erdelská, Darwin a náboženstvo, KaB, str. 82)“

Chýba mi už iba vysvetlenie, odkiaľže sa to v našej mysli nabrali toľké nánosy primitívnych predstáv, od ktorých ju musí namáhavo očisťovať až Darwinova teória. Budem neskromný a vyslovím svoju odvážnu hypotézu: tie primitívne predstavy sa do nej dostali akurát z presvätej Biblie s jej starozákonnými bájkami. Preto vrelo súhlasím s autorkou: veru, je už najvyšší čas očistiť naše mysle od tých starovekých mýtov! Upozorňujem čitateľa ešte na to, ako tu autorka vrtko „postrehla“, že veda potvrdzuje vieru, a toto potvrdenie označuje dokonca za dôkaz, čím ilustruje moje tvrdenie o záujme viery o vedu.

Nechajme však autorku dopovedať jej záver:

„Viete si dnes, na prahu 21. storočia, v čase keď človek v celej svojej obmedzenosti obdivuhodne rozvinul, ovládol a využíva informačné technológie predstaviť, že by Stvoriteľ vo svojej nekonečnej dokonalosti musel [!] separátne stvoriť každý z mnohých tisícov ba miliónov vyhynulých aj recentných druhov mikroorganizmov, rastlín a živočíchov? Či mu nestačilo vložiť do základu vesmíru informáciu, ktorá by celý vývojový proces smerujúci k človeku a jeho očakávanému pozdvihnutiu na piedestál Božieho obrazu umožnila takým krásnym a obdivuhodným spôsobom, aký predstavuje evolúcia?

Na počiatku bolo slovo… skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo… (Jn 1, 1 – 3).“

Znie to naozaj veľmi sugestívne, ibaže sa od nás žiada, aby sme bohu svojvoľne pripísali naše schopnosti a poznatky a to hneď po tom, čo sme ich odhalili – my, nehodní ľudia, zaťažení dedičným hriechom, spôsobeným okúsením ovocia zo stromu poznania. Cítim sa akosi trápne, keď niekto apeluje na moju vedeckú predstavivosť a domáha sa toho, aby som uznal božiu múdrosť vychádzajúc z pokroku ľudskej vedy. Ja som si naozaj nikdy nemyslel, že by Stvoriteľ musel tvoriť „separátne“. V takom názore nás utvrdzovalo iba božie slovo: „Boh učinil rozličné druhy poľnej zveri, rozličné druhy dobytka a všetky zemeplazy rozličných druhov“ (Gn 1, 25). Prečo nás boh tak dlho klamal, udržiaval svojim slovom v nevedomosti a pravdu nám odhalil až „skrze“ Darwina? Celkom rád budem súhlasiť s tým, že by bohu celkom stačilo kdesi vložiť akúsi informáciu – pravda, ak by vedel ako, čo a do čoho má vložiť, ak by vedel aké to bude mať následky – jednoducho, ak by taký Stvoriteľ jestvoval! Až po dôkaze, že ktosi taký jestvuje, majú totiž zmysel všetky citované otázky. Pred ním sú evidentne bezpredmetné – pýtajú sa totiž na vlastnosti bytosti, ktorej sama existencia je pochybná.

Ja si to jednoducho predstavujem trochu inak, než podaktorí kresťanskí vedci. Darwin neodhalil božiu múdrosť; to iba zbožní prírodovedci objavili trik, ako „správnou interpretáciou“ zachrániť česť predpotopného mýtu: čo nám bráni „interpretovať“ text Biblie tak, aby boh vyzeral ako sa na boha patrí? Nič. A môžeme sa pred múdrosťou, ktorou sme boha práve obdarili, ešte aj v bázni koriť. Pia fraus!

V tejto súvislosti je pozoruhodný postoj biológov nielen k evolučnej teórii, ale aj k jej autorovi:

„Triezvy pohľad na život, dielo a náboženské predstavy Charlesa Darwina poukazujú na skutočnosť, že bol výnimočnou vedeckou osobnosťou, ktorá si zaslúžila uznanie nielen pre cenné vedecké výsledky v geológii, zoológii, botanike a evolučnej biológii, ale aj pre poctivé hľadanie pravdy. Verím, že nadišiel čas, aby sme k Darwinovi ako k človeku a vedcovi pristupovali bez predsudkov a bez skresľovania faktov.“

(O. Erdelská, Darwin a náboženstvo, KaB str. 73)

Ó aký ušľachtilý počin! 150 rokov po vydaní diela, ktoré spôsobilo prevratnú zmenu v pohľade ľudstva na prirodzený vznik účelnosti vo svete, akísi bezvýznamní biológovia na Slovensku sa uráčili uznať Darwinove zásluhy a pristupovať k nemu bez predsudkov! Pôvod druhov som po prvý raz čítal vo veku asi 16 rokov a necítil som voči nemu žiadne predsudky, lebo som si vážil pravdu – to je všetko, čo treba na to, aby sa človek vyhol akýmkoľvek predsudkom. Teraz, keď cirkev katolícka uznala, že Darwinova teória by sa jej hodila „do krámu“, začína byť naraz láskavá a tolerantná. Nevídali! Toľká láskavosť voči niekomu, komu za 150 rokov nevedeli odpustiť, že vraj „človek pochádza z opice“! Úbohí lokaji vedy idú naraz vystavovať dobrozdanie tomu, koho ich predchodcovia po generácie opľúvali!

„Vývin Darwinových názorov od obdivu k stvoriteľskému dielu, hlbokej úcty k Stvoriteľovi a jeho aktivite, zbavenej nánosov primitivistického chápania až k vyjadreniam, v ktorých si uvedomuje svoju neschopnosť¹ uviesť do súladu to, čo pozná zo svojich pozorovaní, s tým, čo predkladá teológia a náboženstvo, je pre nás azda hlbokým sklamaním. Ak si však predstavíme konkrétnu situáciu, v ktorej Darwin musel dlhé roky čeliť iba útokom a nepochopeniu zo strany predstaviteľov kresťanských vedcov a náboženských predstaviteľov, zatiaľ čo materialisti a ateisti jeho vedecké výsledky okamžite ocenili [prečo asi?] a vzápätí aj ideologicky využili [ba priamo zneužili!], mali by sme svoje sklamanie zameniť aspoň za porozumenie, ak už nie priamo za pocit viny. (tamže, str. 81)“

¹ Kresťanské duše priamo plesajú nad „neschopnosťou“ veľkých ľudí, pretože sa popri nej – oni sami neschopní – cítia byť veľmi povýšení. Preto ju pri každej príležitosti zdôrazňujú. Z rovnakých dôvodov s obľubou zdôrazňujú „neschopnosť“ vedy, napr. odpovedať na otázky typu „prečo“. Rozumejú iba božej sláve, pretože si myslia, že na nej majú podiel. Preto tak opovrhujú „pýchou“ tých, ktorí s nimi ich „skromné“ názory nezdieľajú.

Vyzerá to tak, že Erdelská je blahosklonne ochotná odpustiť Darwinovi jeho „poblúdenie“, a vinu zaň zvaliť dokonca na bedrá jeho ušľachtilých veriacich súčasníkov, čím z Darwina robí nesvojprávneho vedca, neschopného objektívne domyslieť dôsledky svojho vlastného objavu. Veď veriacim by sa tak veľmi hodilo, keby bol Darwin kresťanom! Dnes by ho cirkev zrejme už nekritizovala, ale zovrela by ho do svojho mocného náručia (i keď proti tomu svedčia ešte nedávne výpady „otca“ Antona Hlinku proti Darwinovej teórii). Erdelská pritom akosi zabúda na to, čo sama napísala dve strany predtým:

„V autobiografii hovorí, že veľmi nerád opúšťal kresťanstvo. Postupne však prišiel k názoru, že Starý zákon predstavuje tyranského Boha. Zdalo sa mu neuveriteľné, žeby Boh zjavoval pravdu takým primitívnym a nedôveryhodným spôsobom.

Nový zákon bol pre neho vo svojej morálke krásny, ale Darwin nebol ochotný ignorovať nepresnosti jeho exegézy Cirkvou. V jednom liste píše: ‚Veda nemá nič spoločného s Kristom s výnimkou toho, že vedecké poznatky robia človeka opatrnejším pri prijímaní dôkazov. Ja osobne neverím v zjavenie.‘ (tamže, str. 79)“

Darwin mal dobré dôvody pre stratu viery a bol si ich vedomý. Divím sa už len tomu, prečo autorka svoje názory nevyjadrila poučkami marxistickej dialektiky, s ktorou nepochybne prišla za svojho života do styku. To by jej umožnilo formulovať názory na Darwina v oveľa hutnejšej forme: mohla by povedať, že vzťah Darwina k náboženstvu bol dialekticky protirečivý a mala by po starosti. Veď nakoniec povedala to isté, iba pomerne rozvláčne a nejednoznačne. Nevidím nijaký principiálny metodologický rozdiel medzi dialektickým materializmom a dialektickou teológiou.

Všetky jej rečičky sa dajú zhrnúť triviálnym konštatovaním, že niektorí ľudia svoje názory v priebehu života zvyknú zmeniť a domnievam sa, že rozhodujúce sú tie posledné. Čo nás je po tom, že Darwin študoval teológiu a bol v mladosti veriaci, ako opakovane zdôrazňuje Erdelská? Podstatné je to, že ho jeho vedecké objavy nakoniec presvedčili o tom, že „veda nemá nič spoločné s Kristom“. Je zbytočné koketovať s myšlienkou, že nebol až tak jednoznačne neveriaci, alebo že vlastne nemal dôvod byť neveriaci. Tieto zúfalé pokusy zmierniť jeho odmietavý postoj ku kresťanstvu sú motivované iba tým, že dnes by v jeho teórii kresťanskí vedci radi videli „najveľkolepejší dôkaz Božej dokonalosti“. Podstatnejšie je podľa môjho názoru to, čo v nej videl sám Darwin: „Nemôžem uveriť, že by dobrotivý a všemohúci Boh zámerne stvoril osy Ichneumonidae so zjavným úmyslom, aby sa stravovali v živých telách húseníc, alebo aby sa mačky hrali s myšami. Ak však neverím tomuto, nevidím dôvod veriť ani tomu, že oko bolo zámerne skonštruované“. (V liste ministrovi Asa Grayovi, z 22. mája 1860.)

Vráťme sa na záver ešte raz k zásadnému tvrdeniu kresťanských prírodovedcov, že viera nie je v rozpore s vedou. Takým tvrdením sa zneužíva serióznosť vedy na to, aby sa poslucháčovi nebadane podsunula predstava, že to, čo nie je s vedou v rozpore, je rovnako vážne ako veda – veď to vede neodporuje! Od toho je už len krôčik k implicitnému záveru, že veda vieru rovno podporuje. Lenže vede neodporuje ani šport, hudba, poézia; viera v UFO, snežného človeka, či reinkarnáciu; ale neodporuje jej ani vojnové besnenie a holokaust. V rozpore s vedou nie je ani altruizmus, charita, alkoholizmus, burzové špekulácie, únosy ľudí, úžerníctvo. Neprítomnosť rozporu medzi čímkoľvek a vedeckou pravdou nie je argumentom v prospech ničoho! Neexistencia rozporu znamená v tomto prípade iba to, že tie dve oblasti nemajú nič spoločné, že ich prienik je prázdny. V rozpore s vedou nie je doslova nič, čo sa vedy netýka! Ale keď je to tak, prečo sa potom tvrdenie o neexistencii rozporu zneužíva na implicitné zdôrazňovanie, že veda podporuje kresťanskú vieru? Prečo sa za teoreticky analyzovanou hypotézou o singularite vo vývoji Vesmíru vidí prst boží, prečo sa v Darwinovej evolúcii vidí realizácia akéhosi primordiálneho plánu, či programu? Prečo sa v súvislosti s vedou vôbec hovorí o viere? Keď je prienik vedy a viery až taký prázdny ako naznačuje príklad paralelných koľajníc z úvodného citátu, mal by sa formálne prejavovať aj tým, že ak niekto hovorí o viere, nemal by ani slovkom spomínať vedu a ten, kto hovorí o vede, by mal mlčať o bohu. Notorické nedodržiavanie tejto zásady však naznačuje, že téza o neprotirečivosti je vycucaná z prsta, že jej neveria ani tí, ktorí ju všade vytrubujú. Fígeľ je v tom, ako som už naznačil v úvode, že tvrdenie „veda neodporuje viere“ nie je ekvivalentné tvrdeniu „viera neodporuje vede“, a preto sú celkom oprávnené nasledujúce otázky.

Naozaj nie je viera v boha v rozpore s vedou? Je to skutočne tak? Veda predsa hovorí o tom, aký je svet naozaj, aké zákony v ňom platia. Veda sa snaží pochopiť aká je stavba sveta, akými mechanizmami sa realizujú procesy prírody, aké skutočné príčiny majú prírodné javy, ako sa vyvíja Vesmír i život. Náboženstvá však tiež hovoria o svete, o jeho stavbe, vzniku a vývoji, ibaže o ňom hovoria niečo iné než veda. Tvrdia, že jestvujú akési zmyslami nepostihnuteľné bytosti, ktoré zasahujú do ľudských osudov, že človek môže apelom na tieto bytosti dosiahnuť zmenu nielen svojho života, ale aj chodu dejín. Tvrdia, že človeka nerobí človekom iba jeho mozog, ale aj akási mystická duša. Kresťanstvo tvrdí, že sa pred dvetisíc rokmi v Palestíne odohrali určité veľmi špecifické udalosti, a že tie majú celkom konkrétny, ďalekosiahly a rozhodujúci vplyv aj na dnešných ľudí, na celú ľudskú kultúru a správanie všetkých ľudí. Obsahom kresťanstva je aj viera v existenciu zázrakov (porušujúcich zákony, ktorých skúmaním sa zaoberá veda) nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti. Veda však o ničom z toho, čo som vymenoval nevie, preto to nepotvrdzuje ani nevyvracia. Vedu to jednoducho nezaujíma, lebo to nie je overiteľné jej prísnymi a náročnými metódami. Ak však kresťanstvo tvrdí o svete to, o čom veda ani len nevie, nemôže nebyť v rozpore s vedou a už vonkoncom nemôže byť ich prienik prázdny.

Ak by som veril, že epidémie sú trestom za hriechy, snažil by som sa odstraňovať hriechy; ak si však myslím, že sú spôsobované mikróbmi a šíria sa nedostatočnou hygienou, nebudem sa starať o hriechy, ale o očkovanie a prísne dodržiavanie hygieny. Tvrdenie, že epidémie sú trestom za hriechy odporuje poznatkom medicíny. Ak by lekár veril, že duševné choroby majú pôvod v duši, ale nie v tele človeka, nedával by duševne chorým pacientom lieky, ale požiadal by farára o poskytnutie „duchovného pokrmu“. Súdny človek musí uznať, že aspoň v tom sú viera a veda v rozpore. Takže proklamácia, že viera neodporuje vede, nie je pravdivá. Veda samozrejme viere aktívne neodporuje, lebo ju „články“ viery nezaujímajú: lekár nebude predsa vedecky dokazovať, že epidémie nie sú trestom za hriechy, že duševné choroby nie sú spôsobené posadnutím zlými duchmi.

Vráťme sa ešte k tomu, o čom som už neraz hovoril. Pri verejnej diskusii o vzťahu vedy a viery, vydávajú kresťanskí vedci pred televíznou kamerou za vieru veľmi oklieštený systém tvrdení. Keď v tejto súvislosti hovoria o viere, vyčerpáva sa pre nich viera len postulovaním akéhosi kozmického princípu, prvotnej informácie, či rozumu. Po skončení diskusie však vstanú a odídu do kostola, kde sa skrúšene modlia za svoje uzdravenie, alebo za uzdravenie svojho blízkeho príbuzného, prosia, aby ich deti dobre dopadli pri maturite, alebo sa odvrátili od alkoholu a drog, modlia sa za úspech, prosperitu, za mier v krajine. A ku komu sa to modlia? K abstraktnému bohu, ku kozmickému princípu, o ktorom pred chvíľou zápalisto rečnili pred kamerou? Nie, modlia sa k celkom konkrétnemu bohu, ktorého im plasticky a farbisto reprezentuje kríž nad oltárom, sochy v rôznych výklenkoch a maľby po stenách. Tu sa už náplň ich viery rozšíri o prvky, o ktorých pred kamerami cudne mlčali: o nebo preplnené anjelmi a peklo ovládané Satanom, o panenku Máriu a všemožných svätých, o videnia detí v zaostalých vidieckych oblastiach, o Kristove zázraky vykonané v pradávnej minulosti – hlavne jeho vzkriesenie na tretí deň po smrti, o premene hostie a vína na telo a krv Kristovu, ku ktorej vraj dochádza každú nedeľu na miliónoch oltárov po celom svete.

Ja by som im preto rád položil pár relevantných otázok. Odporuje fyzike premena vody na víno v Káne Galilejskej, alebo nie? Odporuje lekárskej vede predstava o tom, že epilepsiu a duševné choroby spôsobujú čerti, diabli a zlí duchovia, ktorých treba z tela terapeuticky vyháňať, alebo nie? Odporuje partenogenéza (počatie bez spermií) embryológii človeka, alebo nie? Odporuje vzkriesenie niekoľko dní mŕtveho tela fyziológii, alebo nie? Samozrejme, že to všetko vede odporuje. Prečo potom veriaci vedci hovoria na verejnosti čosi iné, než čo demonštrujú svojim konaním v súkromí? Nie je to spôsobené tým, že v skutočnosti vedia o existencii protirečení medzi vierou a vedou, len sa za detaily svojej viery hanbia? Nemôžem za nich na túto otázku odpovedať. S istotou môžem tvrdiť iba to, že takým konaním klamú svojich divákov, poslucháčov aj čitateľov. Ale to predsa nie je pekné, ak už nemám rovno povedať, že je to nečestné, či dokonca amorálne. Zvlášť smutné je, že také konanie je svojou podstatou totožné s tým, čo predvádzajú bývalí komunistickí funkcionári, keď pred televíznymi kamerami neomalene vyplazujú svoje mäsité jazyky, aby im na ne biskupi (vyštudovavší teológiu za čias bezbrehej „ateizácie“) pripľasli „božie telo“. V kázniach to farári nazývajú farizejstvom.

Kľúčové slová: veda a viera, prirodne vedy, biologia, zazrak, krestanstvo, Darwinova evolucna teoria, Biblia, vznik a vyvoj zivota