Všimnime si starozákonnú morálnu (či trestnoprávnu?) zásadu: „Kto svojmu súkmeňovcovi spôsobil úraz, nech sa i jemu spraví tak, ako on urobil: zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub. Aký úraz spôsobil, taký nech sa mu odplatí!“ (Lv 24, 19 – 20). Táto zásada sa v Starom zákone spomína najmenej trikrát.
V snahe poznať mentalitu dnešných mladých veriacich ľudí sa občas zúčastňujem na rôznych diskusných kluboch.
„Odpovedz bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby sa nezdal múdrym sebe samému.“
Prís 26, 5
Analyzujme základný problém všetkých sporov medzi veriacimi a neveriacimi – problém existencie boha. Východisko je celkom jednoduché, pretože sú len dve možnosti: buď boh jestvuje, alebo nejestvuje. Ak niekto dokáže, že boh jestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh nejestvuje. Ak na druhej strane niekto dokáže, že boh nejestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh jestvuje. V jazyku logiky sa hovorí, že tieto dva dôkazy sú ekvivalentné, takže stačí dokázať len jedno z týchto tvrdení; netreba dokazovať jedno z nich, aj negáciu druhého. Stojíme teda pred jasne formulovanou otázkou: ktoré z dvoch tvrdení „boh jestvuje“, či „boh nejestvuje“ je pravdivé. Celkom inou otázkou je, ktoré tvrdenie sa ľahšie dá dokázať, a v sporoch je dôležité hlavne to, kto má čo dokazovať.
Polemikou s veriacimi sa ochotnícky zaoberám dosť dlho a získal som v tejto činnosti celkom slušné skúsenosti. Spočiatku som postupoval veľmi amatérsky a vyvracal som každý predložený argument.
Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v hrubej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný. O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka, ktorý svoj názor vyjadruje. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.
Jiří Grygar je známy popularizátor astronómie a vitálny bojovník proti rôznym pavedám. Jeho boj proti astrológii, „ufológii“ a iným populárnym protivedeckým názorom, je nepochybne záslužný a vyvoláva úctu. Je len preveľká škoda, že ten istý človek súčasne háji najlepšie organizovanú pavedu, spojenú navyše s politickými ambíciami – kresťanskú vieru, ktorú považujem za oficiálnu ideológiu politickej organizácie, nazývanej cirkev.